Zuzana sa rozhodla odísť zo Slovenska. Zbalila sa do jedného kufra, predala zvyšné veci a zajaca odložila k rodičom. Po necelom roku v Kanade zamierila na Nový Zéland. Zažila, čo znamená byť pracujúcou cudzinkou a dostala výpoveď pre to, že pred kolegami spomenula svoj plat. Na Novom Zélande sa však cíti bezpečne, aj keď ide v noci sama po ulici a ani raz nezažila nepríjemnú situáciu pre svoju orientáciu. 

Rozhodla si sa odísť zo Slovenska. Prečo na Nový Zéland?

Vždy som vedela, že chcem skúsiť život v zahraničí – aspoň na nejaký čas, tak som si jeden deň povedala: kedy, keď nie teraz. Začala som si robiť menší prieskum o krajinách, kde by som chcela skúsiť žiť a dozvedela som sa, ako získať pracovné víza do Kanady. Tento typ víz sa volá Working Holiday (WH), a sú určené pre mladých ľudí bez záväzkov, ktorí chcú voľne pracovať a žiť v Kanade, na Novom Zélande a v Japonsku po dobu 1 roka.

Skúsila som Kanadu, kde som žila skoro jeden rok, a tak svoj prvý kultúrny šok som zažila práve tam. Na Nový Zéland som išla kvôli zvedavosti a ďalším zážitkom. Keď už raz dáte výpoveď v práci a zbalíte si život do jedného kufra, treba to využiť naplno.

Oplatilo sa odísť kvôli práci?

Pokiaľ by moje víza nemali časové alebo iné obmedzenia, tak určite áno, zarába sa tu vo všeobecnosti veľmi dobre. Ale treba rátať s tým, že pokiaľ máte iba WH víza, tak nič serióznejšie ako gastro či obchod si nenájdete, keďže jednou z podmienok je napríklad zmeniť robotu raz za pol roka a teda firmy nevynaložia čas a úsilie na niekoho, kto im po pár mesiacoch odíde.

Plus vaše šance nájsť si hocijakú obyčajnú prácu sú každým dňom menšie, lebo ste bližšie k uplynutiu vašich víz.

Takže rozprávkový scenár sa nekonal?

Treba si uvedomiť, s akým zámerom na Nový Zéland idete. Môj bol spoznať novú kultúru, nie sa nabaliť. Ale pokiaľ vás zaujíma, či sa na Nový Zéland oplatí vycestovať s WH vízami s ideou, že si zarobíte a odnesiete kopec peňazí domov, tak to vás hneď vyvediem z omylu.

Rozhodne nie, hlavne ak idete sám na vlastnú päsť. Ale nechápte ma zle, budete si žiť, samozrejme, pohodlne, ale nenabalíte sa tak, ako si to väčšina ľudí predstavuje. Keď sa ma ľudia pýtajú, koľko ako barista/bartender zarábam, tak je to 24,5 novozélandského dolára na hodinu, takže aktuálne asi 14 eur.

Na rozdiel od Kanady, tu nie je zvykom dávať prepitné, takže neodídete každý večer domov so 100 až 200 dolármi navyše. Tu mám tých 200 dolárov mesačne. Čiže ak si chcete za pár mesiacov zarobiť a odísť s peniazmi domov, odporúčam robiť čašnícku cez leto v turistickom rezorte v Kanade alebo USA.

Okrem toho je finančne a časovo náročné sa na Nový Zéland vôbec dostať. Len letenka tam a späť vás vyjde okolo 1 700-2 000 eur . Záleží od sezóny a či kupujete rovno aj spiatočnú, plus musíte hneď zaplatiť nájom, depozit, cestovné poistenie a kopec iných poplatkov. Čiže sa prvých pár mesiacov iba finančne spamätávate.

Aké boli tvoje prvé pocity po príchode do cudzej krajiny?

Moje prvé slová po prílete boli „Preboha, ten vlhký vzduch ma zabije.“ Ohromné teplo. Prvýkrát som tu zažila cyklóny, potopou a zemetrasenie a nácvik na to, čo sa stane, ak by tu vybuchla jedna z mnohých aktívnych sopiek. Upokojila ma informácia, že nezmôžete nič, ale zomriete pomerne rýchlo.

Keďže to bolo prvýkrát, nevedela som si predstaviť, čo to môže napáchať a hlavne, ako rýchlo. Ale po tom, ako som v Kanade zažila lesný požiar a hrozilo, že evakuujú aj moje mesto, bola som pripravená na všetko.

Mňa to neohrozilo, keďže som bývala na 17 poschodí. Vlastne, iba finančne, keďže mi vytopilo prácu. Mesto aj obyvatelia sa ale pripravovali už niekoľko dní vopred. Dávali si pred dvere vrecia s pieskom. Hustý dážď padal celý deň aj noc.

Ľuďom, ktorí bývali pri pobreží, vytopilo celé domy, voda siahala až po plafón. Obrovské finančné škody. Našťastie, nikde nebolo cítiť paniku a ani chaos. Všetci vedeli, ako sa správať.

Ďalšia vec, ktorú som hneď pocítila, bol prízvuk. Ja som už bola totiž zvyknutá na tú krásnu čistú kanadskú angličtinu, tak som si musela pár dní zvykať, ale nič strašné to nebolo. No zato austrálsky prízvuk ma totálne odrovnal.

Ale asi muselo byť aj niečo pozitívne.

Určite. A je toho viac. Prvou je minimálna zaľudnenosť, aj keď žijete vo veľkomeste ako Aucklanad, nie sú tu ľudia natlačení hlava na hlave, žiadne preplnené ulice a celkovo je tu oveľa väčší pokoj.

A tá úžasná zeleň všade navôkol, nikde žiadne odpadky ani neporiadok na uliciach, naozaj všetko je pekne udržiavané. Celkovo, cítila som sa tu od prvého momentu veľmi bezpečne, teda až na to, že sa tu šoféruje na opačnej strane a čudujem sa, že ma pri prechode cez cestu nič nezrazilo, keďže stále mám vo zvyku pozerať sa na „opačnú“ stranu.

Ak by si mala porovnať život na Novom Zélande a na Slovensku, aké sú podľa teba najväčšie rozdiely medzi krajinami?

To je veľmi komplexná otázka, ale jedna z prvých vecí, ktoré som si všimla a ktoré si všimnete aj ako turista, je okamžitý pocit väčšej slobody. Tu je úplne každému jedno, ako sa obliekate, s kým sa bavíte a koho držíte za ruku. Nikto sa nad ničím nepozastavuje a každý sa stará v prvom rade sám o seba.

Ja ako žena tu môžem počúvať hudbu večer s oboma slúchadlami v ušiach a chodiť oblečená ako chcem. Pokojne bez podprsenky a v krátkych šortkách či minisukni. A ani raz sa mi nestalo, že by na mňa niekto pokrikoval, alebo že by chlapi nerozumeli slovám „Prosím, dajte mi pokoj“, alebo by mali nepríjemné a primitívne komentáre.

Jediný sexistický komentár, ktorý som tu dostala, bol od náhodného Slovana v strednom veku, čo mi hneď pripomenulo domov a vôbec nie v dobrom. Keď som povedala kolegyniam v kaviarni, že „cat calling“ je, žiaľ, na Slovensku stále bežná vec a nejaké tie „bežné“ zážitky, tak na mňa s údivom pozerali a nerozumeli tomu, že niečo také sa ešte toleruje.

Ďalší rozdiel sú pracovné podmienky. Tu, naopak, musím povedať „zlaté Slovensko“, respektíve práca v Európskej únii. Prekážka zo strany zamestnávateľa neexistuje, aspoň pre môj typ víz. Ak ste obyvateľ alebo občan, tak je to o inom. Ale teda, táto nerovnosť mi spôsobila nemalé finančné škrty cez rozpočet, a to niekoľkokrát.

Dokonca, ani keď mi povodne vytopili prácu a nemohla som pracovať, nedostala som zaplatené za celý ten čas, čo som bola doma. Alebo inokedy prebiehala odstávka vody či rekonštrukcia v práci na týždeň, či dva. Samozrejme, nemala som to zaplatené.

Čiže, čo sa týka pracovnej alebo finančnej stability v gastre na Novom Zélande z pohľadu pracovníka ako som ja, nikto vám nič negarantuje a vaše pracovne možnosti sú veľmi obmedzené.

Veci ako je práceneschopnosť alebo bežná dovolenka, ktorú si u nás môžeš vziať v niektorých prípadoch aj zo dňa na deň, nie sú možné?

Nemala som nárok na sick days či platenú dovolenku, pretože, žiaľ, som nespĺňala podmienky. Dokonca v pracovnej zmluve som mala napísané, že pri možnom lockdowne či prírodných katastrofách strácam nárok na akúkoľvek finančnú kompenzáciu.

Čiže tu naozaj pocítite a uvedomíte si, čo znamená byť migrant a aké je super, že ako člen Európskej únie môžete pracovať a slobodne žiť v 27 krajinách bez problémov, ktoré tu zažívate denne.

Už si to spomenula, ale skúsme sa ešte vrátiť k tomu, aká je povaha ľudí na Novom Zélande? Sú tolerantnejší?

Áno, sú tolerantnejší. Doslova nikto sa tu do nikoho nestará. Môžete si veriť v čo chcete, ľúbiť koho chcete, obliekať si hocičo. Dokonca veľa ľudí som videla chodiť naboso, či mať obuté crocs ku všetkému a milión ďalších fashion bizarností.

Tu ľudia na takéto veci nehľadia a nikto sa nad tým nepozastavuje. Kiwi’s, teda Novozélanďania sú naučení kvôli multikulturalizmu žiť pokope. Je to veľká zmes ľudí z každého kúta sveta a musia spolupracovať, tolerovať sa a znášať navzájom, keďže ide o kolonizovanú krajinu.

A musím povedať, že som sa ani nestretla s diskrimináciou pre moju orientáciu. Žiadne pokriky, či nejaký vnútorný strach. S priateľkou sa môžeme správať ako „bežný“ hetero pár. Môžem ju pobozkať na verejnosti, držíme sa za ruky. Úplne bez starostí. Všetci tu majú rovnaké práva a aj to platí, nielen na papieri.

Pre ňu je to úplne bežné, ja som stále, aj po toľkých mesiacoch, v šoku. Zabúdam, že vôbec patrím k nejakej menšine a potom sa pozriem na to, čo sa deje na Slovensku, čítam o pliage a podobne. Tu som vnímaná v prvom rade ako človek. Tento pocit mi bude chýbať, ale, našťastie, ideme spolu žiť do Prahy a nie na Slovensko. Ale Nový Zéland v tomto bude asi bezkonkurenčný.

Takže sú tolerantnejší, ale sú aj milší ako „u nás“?

Nepovedala by som, že sú v skutočnosti milší, či dobrosrdečnejší ako Slováci. Tu ľudia pôsobia viac milo a priateľsky, čo vám úplne na každodennej báze stačí na to, aby vám to liezlo na nervy. Zakaždým, dokonca aj v sexshope, sa vás spýtajú „Hey mate how is it going?“ – teda: ako sa máte. Ale v skutočnosti ich to nezaujíma.

Celkovo je obrovský rozdiel v úprimnosti. My slovanské národy sa zdáme byť viac chladní a odmeraní, no sme oveľa viac nápomocní a úprimnejší, pokiaľ si niekoho pustíme bližšie. A ak nám niekto, naopak, nesadne, nemáme problém sa s tou osobou už viac nestretnúť. Tu sa každý snaží byť ku každému milý za každú cenu. Čiže nadviazať skutočné priateľstvo je takmer nemožné.

No a absolútne najväčší rozdiel je zmysel pre humor. Novozélanďania všetko berú seriózne a ešte aj vo vtipoch sa snažia byť voči všetkým a všetkému korektní. No a ja, s extra vyvinutým zmyslom pre čierny humor, som niekoľkokrát dostala prednášku o tom, aká som voči ostatným zlá a zraňujúca. Čiže som sa dlho dobre nezasmiala, až na pár výnimiek.

O Slovákoch sa zvykne hovoriť, že sú pohostinní a prajní. Akí sú Novozélanďania?

Sú verní svojej reputácii. Hovorí sa o nich, že si radi držia svoje peniaze, a tak to aj naozaj je. Čakať prepitné od domácich je zbytočné, a to napriek tomu, že reštauráciu aj zamestnancov vychvália do nebies.

Je tu úplne bežné, že si „kamaráti“ medzi sebou posielajú 1,50 eura za drobnosť, alebo že si rozrátavajú 3-eurový taxík. Nikto pre vás nič neurobí zadarmo.

No a pohostinnosť je na bode mrazu. Naučila som sa, že ak ma niekto pozve na párty, musím prísť najedená. Pretože okrem chipsov, prípadne nejakých keksov, sa tu nič nepodáva. A aj k tomu málu dostanete komentár o tom, aké drahé to bolo.

Okrem vysokej úrovne dodržiavania ľudských práv, aká je životná úroveň Novozélanďanov? Mám na mysli ekonomickú stránku.

Jednoznačne vysoká. Ľudia si tu žijú veľmi komfortne v porovnaní s inými krajinami. Samozrejme, nemôžem hovoriť za všetkých, ale pokiaľ sa chce, dá sa tu žiť veľmi dobre, obzvlášť keď nemáte víza obmedzenia a sú vám všetky dvere otvorené.

Mnohí, ktorí sa tu narodili a nie sú scestovaní, si to ani neuvedomujú a sťažujú sa, ako veľmi išli ceny potravín hore a aké je to tu ťažké, ale ani náhodou by neprežili z bežnej slovenskej výplaty, pokiaľ by si chceli zachovať tú istú úroveň a štandard.