Environmentálnu gramotnosť obyvateľstva danej krajiny nemôžeme stanoviť podľa odučeného textu na hodinách. „Ak sa chceme pozrieť na ekologickú gramotnosť komplexne, musíme sa pozrieť na naše denné správanie – napríklad koľko odpadu tvoríme, koľko recyklujeme a aké množstvo odpadu znižujeme. Čo, koľko a odkiaľ kupujeme,“ hovorí Zuzana. 

K planéte, ktorá nás živí, sa správame nezodpovedne. Aby sme svoje správanie zmenili, musíme si uvedomiť, že konáme zle. Na to však musíme byť dostatočne environmentálne vzdelaní. Ako environmentálne vzdelaní sú Slováci?

Čo sa týka ekologickej gramotnosti, ak to berieme ako súbor vedomostí o životnom prostredí, tak na Slovensku nemáme dostatok dát. Na školách máme nejaké čiastkové údaje o vedomostiach žiakov o životnom prostredí, nemáme však dostatočné dáta o ich postojoch a dennom konaní. Takže povedať, že sme na tom dobre alebo zle, nie je také jednoduché. No môžeme si to odvodiť od ekologickej stopy Slovenska, čo je symbolický prepočet toho, akú stopu zanecháva náš životný štýl na životnom prostredí. Slovensko sa radí medzi krajiny, ktoré majú vyššiu ekologickú stopu. Znamená to, že keby každý žil tak ako my, táto planéta by nám nestačila, potrebovali by sme ich niekoľko. A my máme iba jednu.

Je rozdiel, čo ľudia vedia o životnom prostredí a ako sa správajú. Napríklad, ak vedia, že odpad je problém – dôležité je, či si hĺbku a dôsledky tohto problému uvedomujú a či sú ochotní zmeniť svoje správanie a odpad netvoriť alebo minimalizovať. Environmentálnu gramotnosť, či uvedomelosť Slovákov môžeme zistiť, ak sa pozrieme napríklad na to, koľko percent odpadu tvoríme, recyklujeme alebo či ho znižujeme. Tieto čísla nie sú dobré. Alebo sa prejdime po ulici, nahliadnime do obchodov – to je lakmusový papierik, ako vážne problémy životného prostredia vnímame.

Študenti štrajkujúci za zmenu klímy vynechávajú vyučovanie, aby upozornili súčasnú (staršiu) generáciu, ktorá ich učí o životnom prostredí, na to, že spôsob ktorým žijeme, je neudržateľný. Nie je to paradox?

Keby sme ostali už len na Slovensku, tak posledných 100 rokov boli študenti a mladí ľudia tí, ktorí poukazovali na to, čo sa v spoločnosti deje. Hoci nešlo o environmentálne témy, v 30. rokoch, kedy nastupoval nacizmus, sa zatvárali univerzity a zatýkali sa protestujúci študenti. V roku 1968 študenti demonštrovali, držali hladovky a jeden z nich – Ján Palach sa na protest voči vpádu okupačných vojsk upálil, čo je obrovská tragédia. Alebo v roku 1989 boli na demonštrácii zmlátení študenti, čo bol impulz k masovým demonštráciám, generálnemu štrajku a pádu komunistického režimu u nás. Je prirodzené, že nová generácia je kritická k staršej. Príkladov, že mladá generácia – študenti – prinášajú zmenu, či ju požadujú, sú plné dejiny. Je to prirodzené a v poriadku.

Nepáči sa mi, keď ich niekto dáva „dole“ spôsobom, že „sú mladí, čo môžu vedieť.“ Nie je prekvapivé, že sa ozývajú práve mladí ľudia. Oni sú tí, ktorí zdedia naše problémy – environmentálne, sociálne, ekonomické. Je logické, že sa o ich riešenie zaujímajú. Za dôležité považujem, aby ich zhromaždenia boli pokojné a s veľmi jasnými požiadavkami. A naviac, aby študentov na námestiach nebolo iba počuť volať po opatreniach a zmenách k prístupu k životnému prostrediu, ale aby aj sami robili zmeny vo svojich denných životoch. A zároveň, aby vedeli byť partnermi v konštruktívnych diskusiách. Pomenovať problém a požadovať niečo je jedna vec, druhá vec je prebrať zodpovednosť a spolupodieľať sa na zmenách.

Je slovenský vzdelávací systém nastavený tak, aby pripravil nové generácie na meniacu sa budúcnosť, ktorá ich čaká?

Formálne podmienky v školách na to máme, pretože každá škola na Slovensku učí podľa štátneho vzdelávacieho programu, ktorý rámcovo udáva, čo sa na našich školách učí a environmentálna výchova je jeho súčasťou. Každá škola si môže vypracovať svoj vlastný program podľa toho, na čo sa chce sústrediť. Školy si môžu voliť, akým spôsobom budú učiť. Avšak v kvalite environmentálneho vzdelávania sa zrkadlia celkové problémy dnešného školstva. Už v dnešných učebniciach vlastivedy pre 4. ročník je zaradená napr. téma ekologického poľnohospodárstva. Vo vyšších ročníkoch sa hovorí o znečistení ovzdušia a oceánov, o význame vegetácie v meste atď. Ekologické témy v učebniciach máme. Otázne je, ako sa učia.

V environmentálnej výchove vnímam ako najdôležitejšie, aby učiteľ žil tým, čo učí. Ak si učiteľ, ktorý práve učí o odpadoch donesie na hodinu desiatu zabalenú v jednorazovom vrecku a k tomu nápoj v plechovke či v PET fľaši, študenti mu apel na riešenie problémov s odpadmi ani tým najinovatívnejším a najzaujímavejším spôsobom neuveria. Ekologické a environmentálne témy nestačí mať len zaradené v osnovách, či v učebniciach. Za najväčšiu výzvu považujem, aby sa veci, ktoré učíme na školách aj naozaj diali v ich bežnom chode.

Žijú slovenské školy tým, čo učia?

Máme časť škôl, kde sú nadšení a zaškolení učitelia. Za posledných dvadsať rokov sme sa posunuli dopredu minimálne v tom, že ekológia, ochrana prírody a životného prostredia už nie sú žiadnou novinkou. Kedysi sme boli nadšení, keď škola triedila odpad. Dnes to nestačí. Potrebujeme výrazne znížiť množstvo produkovaného odpadu – aj v dennom chode škôl. Nestačí triediť papier v triedach. Pozrime sa prísne na školské jedálne – koľko našich detí prichádza z obeda s krabičkovými džúsmi. Ak po spomínanej hodine vlastivedy na tému ekologické poľnohospodárstvo nenadväzujú zmeny v ponuke školského bufetu či v školskej jedálni, tak asi „len učíme“. Neučíme potom pre reálny život a zmenu správania.

Pri realizácii environmentálnej výchovy sa na školách stretávame s problémami, ktoré majú školy bežne: ako učiť, aby nešlo o monológ učiteľa, aby to nebolo o tom, že žiaci dostávajú iba sprostredkované informácie, ale aby sami objavovali, aby sami skúmali, aby vedeli kriticky myslieť, diskutovať, argumentovať a hľadať riešenia. My, zo Zelenej školy, ich vedieme k celkovej premene školy, pretože bežne výučba o životnom prostredí na školách  je často len formálna. No mnohé školy cez environmentálnu výchovu zmenili prístup k tomu, ako učia a čo učia. Najmä prestali len rozprávať, začali konať – konkrétnymi krokmi znižujú ekologickú stopu školy. A čo je významné – vedú žiakov a študentov k preberaniu zodpovednosti za problémy životného prostredia.

Je environmentálna výchova na školách povinná?

Environmentálna výchova ako samostatný predmet nie je povinná, tak ako napríklad biológia, geografia či fyzika. Environmentálna výchova je povinná ako prierezová téma. To znamená, že sa učí v rôznych predmetoch – v chémii máme časť, ktorá sa venuje environmentálnym témam, rovnako aj vo fyzike, etike, biológii a podobne. Preto sa nazýva prierezová, pretože nie je koncentrovaná do jedného predmetu. Čo má výhodu, pretože o spomínaných odpadoch sa učí z rôznych pohľadov. No závisí to od metodickej prípravy učiteľov a od toho, ako ju vedia podať študentom. Máme aj školy, ktoré si v rámci voliteľných hodín vytvoria predmet Environmentálna výchova, majú na to možnosti a umožňuje im to systematickú prácu.

Ako teda vyzerá dnešné environmentálne vzdelávanie novej generácie na Slovensku?

Na Slovensku funguje štátny vzdelávací program. Je to program, ktorý určuje základný balík predmetov a vedomostí – minimum, ktoré každý žiak musí absolvovať. V skratke je to to, čo štát chce, aby študenti po absolvovaní škôl vedeli. Štát zároveň dáva školám voľnosť vo výbere voliteľných tém, poskytuje dotáciu na voliteľné predmety. Školy si tak môžu posilniť vybrané témy. Takže každá škola si vytvára svoj vlastný vzdelávací program, do ktorého musí premietnuť všetko, čo je v štátnom vzdelávacom programe a môže si zvoliť vlastné zameranie na konkrétne témy.

To znamená, že škola si môže zvoliť napríklad viac hodín biológie, chémie alebo si môže vytvoriť samostatné predmety, podľa toho, kam sa chce profilovať. Máme školy, ktoré si zvolia voliteľné predmety, ako napríklad Mladý vedec alebo Životný štýl, alebo Environmentálna výchova

Históriu, ktorá menila svet sa učíme v povinných osnovách dejepisu. Dnes sa svet kvôli klimatickej zmene mení omnoho rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Mali by sme na školách zaviesť povinné vzdelávanie o meniacom sa svete, o zmenách, ktoré spôsobuje a ktoré nás čakajú, v skratke teda o klimatickej kríze?

Toto je v environmentálnej výchove náročnejšie. V matematike už dlhé stáročia platia rovnaké pravidlá, napríklad rovnice sa nemenia. No problémy životného prostredia sa akumulujú a veľmi dynamicky pribúdajú  nové. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa nebavili o mobiloch, pretože ešte len začínali, dnes je elektroodpad významný problém, obdobne mikroplasty, či problém úbytku včiel atď. Pre učiteľov to môže byť dosť náročné, musia neustále sledovať najnovšie informácie. Je dôležité, aby sme so študentmi debatovali o budúcnosti, ktorá ich čaká, o svete, ktorý po nás zdedia. A zároveň vieme, že len informácia nestačí.

Za omnoho väčšiu výzvu považujem prepájanie ekológie s bežným životom. Potrebujeme menej rozprávať o životnom prostredí a viac robiť konkrétne kroky na zmeny. Pokiaľ bude samotná škola fungovať s nízkou ekologickou stopou, študenti takéto správanie budú vnímať ako normálne. Sociálna norma sa môže neustále posúvať ďalej. Ak to mám povedať hrubo, tak niekedy nebolo bežné, že si ľudia umývali ruky pred jedlom alebo po toalete. Keď to dnes niekto nespraví, je to neprípustné, spoločnosťou neakceptovateľné.

Ako by podľa vás malo vyzerať ideálne environmentálne vzdelávanie?

Ideálne by bolo, keby sme ho nepotrebovali. Najdlhšie fungujúcim environmentálnym výchovno-vzdelávacím programom na Slovensku je Zelená škola. Funguje u nás 15 rokov (v zahraničí od 1994) vieme povedať, čo sa osvedčilo a čo nie. Funguje, ak sa o enviro učí v súvislostiach. Napríklad odpad má rôzne rozmery – na dejepise môžeme učiť o tom, ako to bolo s odpadmi v minulosti. Na chémii môžeme vysvetľovať, aké majú odpady zloženie a ako dlho trvá ich rozloženie. Alebo to, čo sú mikroplasty a ich riziká, čo prechádzame aj do biológie – vplyv na zdravie, biologicky rozložiteľný či nerozložiteľný materiál. Na etike sa môžeme baviť o tom, prečo by nás odpad mal trápiť. Na občianskej výchove môžeme hovoriť o povinnostiach samosprávy pri nakladaní s odpadom alebo o tom, aké má občan možnosti, ak nie je spokojný s tým, ako jeho obec hospodári s odpadom.

Okrem výučby, musíme ukazovať konkrétne opatrenia na zmeny vo vzniku a s nakladaním s odpadmi. Škola musí žiť tým, čo učí. Funguje, ak problémy pomenúvajú samotní žiaci, ak ich riešenia hľadajú spolu s upratovačkami či školníkom. Preto v Zelenej škole okrem výučby a enviroopatrení kladieme dôraz na participáciu žiakov, pedagogických aj nepedagogických zamestnancov a rodičov. Funguje, ak sa škola otvorí – máme Zelené školy, kde žiaci pravidelne navštevujú starostku, pomenúvajú, čo pre zmeny na škole potrebujú. Navrhujú riešenia a spoločne ich riešia. Učia sa zodpovednosti, komunikácii, riešeniu konfliktných situácií a veľa aj o svojej úlohe ako budúcich občanov obcí a miest na spoluzodpovednosti pri fungovaní spoločnosti. Funguje, ak učitelia spolupracujú, ak ich riaditeľ podporuje.

Je krajina od ktorej by sme si mali brať príklad v súvislosti s environmentálnym vzdelávaním?

Vnímam to z hľadiska toho, ako sme sa posunuli od čias nežnej revolúcie. V 90. rokoch sa robilo mnoho exkurzií do zahraničia. Obdivovali sme, ako vzdelávajú ostatné krajiny alebo aké majú príručky. Samozrejme, že aj teraz máme inšpiratívne zahraničné partnerstvá. Ale nie sme v stave, aby sme nevedeli, ako máme vzdelávať. Naše príručky sú obsahovo veľmi podobné. Problémy sú trochu inde, napríklad v tom, ako máme nastavený školský systém, dôsledkom toho je, že len cca 6 % detí chodí do školy rado – aká je potom ich motivácia sa učiť? Náš deficit je, že nemáme sieť ekocentier s profesionálnymi lektormi. Na školách sa dá toho robiť veľa, ale k nejakým hlbším postojovým zmenám sú dôležité viacdňové zážitkové pobyty. Je rozdiel, či študentom vysvetľujete nejaké fakty v triede alebo ich vezmete von a ukážete im reálne, ako veci v prírode fungujú. Inak sa učí o lese v lese. Inak o odpadoch v triede a na skládke. V Čechách je takýchto ekocentier približne 100, na Slovensku ich spočítame na jednej ruke.

Mohli by sme pobyt v ekocentre prirovnať ku Škole v prírode?

Neporovnávala by som ich. Aj keď závisí od toho, ako ku Škole v prírode pristupujú učitelia a vedenie. Niektoré deti absolvujú veľmi dobrý, zmysluplný program, iné sa ocitnú na mieste, ktoré vyzerá skôr ako zábavný park s animátormi a nevyužíva sa tak potenciál takéhoto pobytu. Škola v prírode by mala byť o priamych zážitkoch, pozorovaniach, skúmaní priamo v prírode, žiaľ, ich kvalita je veľmi rôzna.

Je to ďalší z problémom fungovania našich škôl, ktorého rodičia nie sú súčasťou. Často sú len v pozícii, kedy platia za takéto akcie, bez predchádzajúcej diskusie o zmysle, očakávaniach a nastaveniach. Rodičia by predsa mali komunikovať a podieľať sa na plánovaní rôznych akcií, ako je aj Škola v prírode alebo školské výlety. Komunikácia medzi rodičmi a školou sa obmedzila na – podpíš známky, pošli peniaze. To však nie je participácia.

Momentálne ste prebrali manažovanie programu Zelená škola. Čo si máme predstaviť pod konceptom Zelená škola?

Program Zelená škola je environmentálno-vzdelávací program určený pre materské, základné, stredné a špeciálne školy s cieľom priniesť reálne zmeny. Staviame ťažisko práve na tom, aby sa školy nielen učili o životnom prostredí, ale musí u nich dôjsť k reálnym zmenám. Jednou z hlavných podmienok získania medzinárodného certifikátu Zelená škola je, aby sa reálne udiali nejaké zmeny. Na to, aby škola získala medzinárodný certifikát, musí splniť sedem krokov. V celom programe kladieme dôraz na vzájomnú komunikáciu a participáciu medzi školou a žiakmi, študentmi a ich rodičmi. Ukazujeme im, že zmena nemusí prichádzať len ako príkaz od riaditeľa, robíme niečo nové, zapájame žiakov, aby aj oni rozhodovali o dôležitých veciach. Je to postupná premena – premena v envire, premena v spôsobe vyučovania, premeny v tom, ako škola funguje.

Škola môže získať medzinárodný certifikát Zelená škola, čo tým ale reálne získava?

Program Zelená škola nie je súťažou, my nehľadáme najlepšiu školu, my ich sprevádzame postupnými premenami. Každá škola funguje v iných podmienkach, preto na získanie certifikátu nezbierajú nejaké body a podobne, ale pripravia si akčný plán a systematicky podľa neho pracujú na zmenách, na znižovaní ekologickej stopy. Máme školy, ktoré prešli výraznými zmenami, učiteľov, ktorí sú výborne zaškolení, majú skúsenosti. Posilňujeme filozofiu, aby učitelia učili učiteľov a žiaci žiakov.

Škola získa medzinárodný certifikát, ktorý ju oprávňuje nazývať Zelená škola. Na medzinárodnej úrovni má titul Eco School. To, že škola spĺňa prísne medzinárodné kritéria je ohodnotenie samotnej školy – cesty, ktorú prešla, povzbudením, kráčať ďalej. Môžeme sa na to pozerať s otázkou, či je to veľa alebo málo. Pre niektoré školy je to otvorenie brány pre iné projekty a získanie grantu. Ten, kto má záujem spolupracovať s danou školou, vie, že spĺňa medzinárodné kritéria. Niektorým školám sa zlepšili vzťahy so zriaďovateľmi. Veci, ktoré boli predtým problém, fungujú.

Školám ponúkame tri regionálne semináre, priebežné konzultácie počas celého roka, metodické materiály, robíme pre ne kurzy. Program Zelená škola ako taký neposkytuje financie na realizáciu stanovených opatrení. Učíme školy ako získavať granty. Pričom niektoré grantové schémy máme aj na Živici, ktorá ponúka rôzne projekty, do ktorých sa jednotlivé školy môžu zapojiť – napríklad Elektoroodpad – dopad, Sadovo, Záhrada, ktorá učí, Hurá von. Ukazujeme školám ako získať financie a ako komunikovať s verejnosťou. Pretože veľakrát nepotrebujú financie, ale skôr materiál, dovoz hliny a podobnú pomoc. Učíme ich ako hovoriť s médiami, ako o svojich zmenách písať a informovať.

Zelená škola je medzinárodný certifikát. Podporuje tento program aj slovenská vláda?

Veľkú podporu pociťujeme zo strany pani prezidentky, ktorá v prvý školský deň tento rok navštívila jednu zo Zelených škôl. Už tým, že navštívila takúto školu, že o nej hovorila, je silné posolstvo, čomu treba venovať pozornosť. Takisto prijala Mladých reportérov pre životné prostredie, čo je ďalší veľký program, v ktorom pracujú aj Zelené školy. Čo sa týka samotného programu, garantom je Špirála, realizátorom je Živica, medzinárodným garantom je nadácia Foundation for Environmental Education. Celé fungovanie Zelenej školy u nás je mimo štátnych peňazí.

Ministerstvo školstva každý rok vydáva pre školy Pedagogicko-organizačné pokyny, v ktorých sme odporúčaný program. To znamená, že Ministerstvo školstva nás odporúča pre školy, ak chcú realizovať environmentálnu výchovu. Vážime si takéto odporučenie a vnímame ho ako podporu, ale nie sú na ňu viazané žiadne štátne peniaze.

Nie je to smutné?

Je to smutné. No na druhej strane je tu určitá diverzita a možno aj konkurencia, pretože nielen Ministerstvo školstva robí environmentálnu výchovu, ale aj Ministerstvo životného prostredia má svoje grantové výzvy, má svoje vlastné environmentálno-vzdelávacie organizácie. Existuje tu taktiež viacero mimovládnych organizácií, z ktorých si školy môžu vyberať. Ak by štát všetko diktoval, asi by to nebola najlepšia cesta.

Stretávate sa so žiakmi a študentmi po celom Slovensku, ktorí sa zapájajú do programu Zelená škola, uvedomujú si, čo je to klimatická kríza, aké problémy prináša a predovšetkým to, že oni sú tí, ktorí môžu niečo zmeniť?

Tí, ktorí sa pohybujú v tejto téme si to uvedomujú. Je tu však riziko a to, že téma zmeny klímy by nemala byť katastrofická. Apely, ktoré tu boli v 80. rokoch – máme päť minút pred dvanástou, musíme niečo začať robiť’ hneď, inak to s nami zle skončí – sú na jednej strane pravdivé, v zmysle akútnosti problému, kedy nemáme na čo čakať, keďže včera bolo neskoro. No pozornosť by sme mali venovať aj ekopsychológii a uvedomiť si, že ak ľudí strašíme, môže to viesť k tomu, že si povedia, že aj tak žiadne opatrenie nemá zmysel. Aby sa nestalo to, čo na Titanicu – keď sa topíme, aspoň si ešte naposledy zatancujeme. Dnes potrebujeme viac činov a menej slov.