Keď niekto povedal niečo o neúspechu, bol považovaný za neprajníka a sem tam ľudia za svoj názor skončili na svojich pracovných pozíciách. V tomto článku sa dozvieš o mega neúspechov najväčšej krajiny na svete, ktoré mali ostať utajené.

Aralské more

„Voľakedy sme zásobovali celý trh Sovietskeho zväzu. Až 1/5 všetkých rýb pochádzala odtiaľto.“  Povzdychne si starý rybár Nikolaj na brehu vyschnutého jazera a ukáže rukou, kde je ešte vidieť pozostatky vodnej plochy. „80 kilometrov odtiaľto je torzo nášho krásneho jazera. Teraz tam už nežije nič.“

Pred 60. rokmi to bolo štvrté najväčšie jazero na svete, ktoré zaberalo plochu vyše 66-tisíc kilometrov štvorcových. V okolí jazera bol čulý život, kde rybárske lode vyrážali každé ráno k bohatému úlovku. A dnes?

Jazero sa zmenšilo pod 30 kilometrov štvorcových a život sa vytratil. Aralské more, ako ho nazývali miestni, má tak zvýšenú hladinu soli, že ani ryby tu už poriadne nežijú. Dediny, ktoré ležali pri jazere, nedovidia k vodnej hladine. Lode už neplávajú a len tak si ležia v púšti. Prírodná tragédia za ktorou musíme vidieť opäť ruku človeka.

Územie dnešného Uzbekistanu sa malo venovať pestovaniu bavlny. Cena tohto bieleho zlata dosahovala na vtedajších trhoch veľkých hodnôt. Moskovské vedenie sa rozhodlo, že vďaka dobrým teplotným podmienkam, budú postupne z dvoch hlavných riečnych prítokov Aralského jazera, odoberať vodu. Vybudovali kanále, ktoré zavlažovali čoraz väčšie bavlníkové polia. Už vtedy sa ozývali prvé hlasy vedcov, že to povedie ku katastrofe. Niektorí z nich skončili nedobrovoľne na svojich pracovných pozíciách, lebo odporovať sa nesmelo.

Od 70. rokoch už malo jazero menej vody z riek Syrdarja a Amudarja a začalo sa postupne zmenšovať. Dnes už to nie je ani jednotná vodná plocha. Sú to vlastne už dve jazerá a každé z nich postupne speje k zániku. Západný Uzbekistan bojuje s veľkou nezamestnanosťou a zvýšením výskytom rakoviny kvôli zániku vodnej plochy. Nikto tu už poriadne nechce žiť. Je to mesačná krajina.

• Ako sa dostať na Aralské more? Všetky podrobné informácie nájdeš na Martinovom blogu Travelistan.sk, kliknutím tu.

Kurčatov

Vieš, kde bol prvý výbuch atómovej bomby ZSSR a zároveň, kde bolo najviac vybuchnutých jadrových hlavíc? 456! Mesto Kurčatov bolo dlhé obdobie utajeným mestom pred celým svetom. Nikto sa sem nemohol dostať aj vďaka veľkej radiácii, ktorá tu je dodnes a vyháňa ľudí z okolitých dedín a miest.

Dnes sa do tohto kazašského mesta dostaneš veľmi jednoducho, ale veľa toho neuvidíš. Len prázdne budovy, ulice, námestia a pár veľmi smutných ľudských osudov, ktoré tu stretneš. Ten kto tu ostal, popíja svoju vodku v miestnom bare a preberá svoj neľahký osud. „Mladý odišli a my sme ostali. Veď aká tu je budúcnosť?“ Povie sklesnuto miestny štamgasta a pozrie veľavravne na prázdny stakan vodky. Ešte v miestnom opustenom múzeu sa stará propaganda hrdí, že najviac atómových zbraní má ZSSR. Vraj o 1/3 viac ako USA.

Černobyľ

Kto by už nevedel dnes o Černobyle? Ale vedel si, že táto najväčšia jadrová katastrofa mala byť ututlaná pred celým svetom? Nebyť Švédov, tak by sa táto katastrofa ďalej ututlávala. A utajuje sa doteraz.

Kto dnes vie, že aj vďaka Černobyľu má celá stredná Európa najväčší výskyt rakoviny štítnej žľazy? Neveríš? Pozri štatistiku na ujovi googlovi… Len chorý mozog mohol nariadiť prvomájové oslavy v blízkom Kyjeve, Minsku, Moskve ale aj v Bratislave, aby na nás v 1986 padala zvýšená radiácia.

Dnes v Bielorusku umiera v mladom veku o 20% viac ľudí, ako je celosvetový priemer. A pritom trochu stačilo, aby sa ľudia schovali vo svojich betónových panelákoch a rešpektovali nariadenia, ktoré už dávno zazneli v blízkom Rakúsku či Francúzsku. Ak si kladieš otázku, prečo sa to nespravilo, tak je to preto, aby svet nemal pocit, že v ZSSR sa niečo také môže stať. Bola to predsa krajina svetlejších zajtrajškov a nie krajina radiácie.

Kolymská diaľnica – gulagy

1932 sa Stalin rozhodol, že spojí cestou jedno z najopustenejších miest na svete, Magadan. Na tom projekte nebolo nič zlé, keby nevyužíval pracovnú silu politických väzňoch.

„Celá cesta je posiata bývalými gulagmi. A v jednom z nich bol môj dedo. Vieš, za čo išiel sedieť? “ Pýta sa vysmiaty Igor v nehostinnom prostredí. „Lebo nechtiac zhodil bustu Stalina. Dostal 8 rokov natvrdo.“

7 dní cestujeme, kde vládne pani zima a počúvam príbehy, ktoré sa nikde nedozviete. Každý deň vidím iné pozostatky gulagov a pri každom mi Igor niečo porozpráva. Už keď som mal pocit, že bizarnejší príbeh neexistuje, vyvedie ma z omylu.

„Väzňov na noc nemuseli strážiť. Stačilo im zobrať rukavice a každý si to rozmyslel. Utiecť bolo takmer nemožné. V zime ste zamrzli a v lete by vás zožrali komáre.“  Sem tam je vidno pomníky niektorým bývalým väzňom. Po rozpade Sovietskeho zväzu si miestni pripomínali tyranské zverstvo, ktoré zomlelo ich blízkych.

Nikto nevie, koľko presne ľudí zomrelo celkovo v miestnych gulagoch, ale číslo sa pohybuje okolo štyroch miliónov. Celkový počet úmrtí v pracovných táboroch, v celom Sovietskom zväze, sa pohybuje medzi 9-12 miliónov. Čo je viac ako v nacistickom Nemecku! Všetko to boli ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom. Máš iný názor? Tvoja rodina žije v zahraničí? Máš iný pôvod ako robotnícky? Mal si ironickú poznámku na Stalina? Šup s tebou do gulagu.

Všetky tieto príbehy sa začali odkrývať až po rozpade ZSSR. A ten kto neverí, nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Dnes už môžeme cestovať, pýtať sa a dozvedieť sa skutočnosti z prvej ruky.

Moje cesty po svete môžeš sledovať na Facebooku alebo Instagrame.

Pozri aj:

Spoznajte unikátne krajiny Azerbajdžan, Gruzínsko a Arménsko: Vďaka prehľadnému itinerátu od Martina ušetríte desiatky hodín…