V priebehu 20. storočia sa spôsob vedenia vojny zmenil na nepoznanie. Zlomovými bola prvá aj druhá svetová vojna, ale aj druhá polovica 20. storočia, kedy sa vojnové operácie presunuli do utajenia. Pred 105 rokmi svet po prvýkrát uzrel aj jednu z najúčinnejších a súčasne najnehumánnejších foriem vedenia vojnových konfliktov. Pri belgickom meste Ieper boli vôbec prvýkrát použité chemické zbrane tak ako ich poznáme aj dnes.
Flámske mesto Ieper v západnom Belgicku bolo počas prvej svetovej vojny dejiskom hneď niekoľkých významných bitiek. Z pohľadu Nemecka stálo na dôležitej križovatke Schlieffenovho plánu, ktorý určoval taktiku vpádu vojsk do severného Francúzska. Z pohľadu britských, francúzskych a neskôr amerických spojencov bolo mesto kľúčovou obrannou pozíciou v snahe zabrániť Nemecku v prístupe k západným pobrežiam Európy.
Okrem toho sa Ieper stalo aj akýmsi terénnym nemeckým laboratóriom. Práve tu otestovali svoje zbrane, ktorými chceli armády svojich protivníkov dostať na kolená. V roku 1915 tak zaútočili chemickou zbraňou, ktorú vytvoril neskorší držiteľ Nobelovej ceny za chémiu.
Hitler v prvej bitke o Ieper
Prvá bitka o Ieper sa odohrala na jeseň 1914 a významným spôsobom ovplyvnila vývoj najbližších rokov. Po vypuknutí Veľkej vojny, ako sa vtedy konfliktu hovorilo, totiž Nemci vďaka tzv. bleskovej vojne postúpili až pred Paríž. Potom začala protiofenzíva. Prvá bitka o Ieper skončila opätovným dobytím flámskeho mesta britskými, francúzskymi a belgickými jednotkami.
Práve tu sa potom pohyb západného frontu prakticky zastavil. Najbližšie roky sa bojovalo v desivých a hlbokých zákopoch. V prvej bitke o Ieper mimochodom bojoval aj budúci vodca Tretej ríše Adolf Hitler. Práve tu v októbri 1914 získal za záchranu zraneného nemeckého vojaka svoje prvé vyznamenanie.
Útok bojovým plynom
Kľúčom k úspechu nemeckého ťaženia v západnej Európe malo byť, podobne ako v druhej svetovej vojne, najmä rýchle postupovanie vojsk. Keď Briti, Francúzi a Belgičania opäť dobyli mesto Ieper, frontová línia sa zastavila. Nemecko v snahe opäť prekvapiť a prelomiť obrannú líniu svojich nepriateľov, siahlo na jar 1915 k svojej novej zbrani. Už v januári na východnom fronte použili v bitke pri Bolimove slzný plyn, aby dokázali narušiť ruské jednotky čakajúce v zákopoch. Tentokrát však zvolili smrteľný chlór.
Bol 22. apríl 1915, 17:00. Nemeckým útokom začína druhá bitka o Ieper a okolie, ktorá potrvá do konca mája. Nemci chcú prelomiť frontovú líniu kontrolovanú francúzskymi jednotkami a zvrátiť vývoj konfliktu, aby tak predišli dlhej a vyčerpávajúcej zákopovej vojne. Na svojej strane frontu Nemci zakopali do zeme 5 700 nádob s bojovým plynom. Celkovo použili asi 168 ton chlóru. Počkali na vhodné poveternostné podmienky a otvorili ventily.
Chlór sa územím nikoho nachádzajúcim sa medzi zákopmi bojujúcich strán presúval vo forme zelenkavého oblaku. Chlór je ťažší ako vzduch, preto klesá smerom dolu. Keď sa zelený oblak dostal vďaka vetru k francúzskym zákopom, jed do nich jednoducho prenikol. Francúzskych vojakov a jednotky naverbované z francúzskych kolónií útok prekvapil. Chlór okamžite poškodzuje sliznice, po inhalácii napáda aj pľúca. Vojaci zo zákopov utekali slepí kašľajúc krv a priahnuc po vode.
Cez uvoľnený približne 6 kilometrov dlhý úsek francúzkej obrannej línie nemeckí vojaci bez odporu prešli dýchajúc pritom cez vatové vankúšiky nasiaknuté tiosíranom sodným. K mestu Ieper sa nedostali, obsadili však niekoľko iných obcí. V priebehu polhodiny mali Nemci útokom chlórom vyradiť 15-tisíc vojakov. V tento a najbližšie dni Nemci chlórom zabili podľa odhadov 5 000 ľudí.
Ďalšie chemické zbrane prvej svetovej vojny
Napriek tomu sa Nemcom útok chlórom nezdal veľmi efektívny. Už na jeseň útočili fosgénom, mimoriadne toxickým jedom, ktorý je ako zbraň 18-násobne účinnejší ako chlór. Bezfarebný plyn spôsobuje opuch pľúc, následné vážne zdravotné ťažkosti, ich nástup je však pomalý, čo je v prípade útoku výhodou, keďže si vojaci nemusia tak skoro uvedomiť, že sú cieľom chemického útoku. Fosgén aj ďalšie bojové plyny počas prvej svetovej vojny neskôr využívali obe bojujúce strany.
O dva roky neskôr v oblasti, kde boli po prvýkrát použité bojové chemické zbrane tak, ako ich poznáme aj dnes, použili Nemci aj najznámejší bojový plyn. V roku 1917 zaútočili tzv. horčicovým plynom, alebo yperitom, presnejšie sírnym yperitom.
Bezfarebný plyn bez zápachu bol dokonalou zbraňou. Plynové masky boli totiž proti nemu zbytočné, vojaci sa síce vyhli opuchu pľúc, no yperit dokázal preniknúť aj cez uniformu a na koži vytváral bolestivé a rozsiahle pľuzgiere. Bojový plyn dostal svoj názov od Britov práve podľa mesta Ieper, kde bol po prvýkrát rovnako ako chlór použitý. Mimochodom, Nemci napriek všemožným snahám mesto nikdy nedobili.
Nobelova cena za chémiu
Otcom nemeckých chemických bojových zbraní počas prvej svetovej vojny bol chemik Fritz Haber. Práve tento chemik viedol tým odborníkov, ktorých úlohou bolo nájsť najvhodnejší smrteľný plyn a nájsť vhodný spôsob ako ho využiť počas bojovej operácie. Práve Haberov tím stál za útokom chlórom v roku 1915, rovnako ako za vývojom a použitím yperitu o dva roky neskôr. Na oslave po prvom použití chlóru počas bojovej operácie spáchala Haberova manželka samovraždu jeho služobnou zbraňou.
Haber dokonca v roku 1918 získal aj Nobelovu cenu za chémiu. Nebolo to však za vývoj a použitie bojových plynov. Spoločne s Carlom Boschom dokázali navrhnúť tzv. Haberov proces na syntézu amoniaku z vodíka a dusíka. Amoniak je dodnes mimoriadne významnou látkou využívajúcou sa pri výrobe hnojív a jej objav bol skutočným vedeckým míľnikom. Napriek tomu bolo odovzdanie Nobelovej ceny do rúk chemika, ktorý stál za vývojom prvých moderných chemických zbraní podľa mnohých odborníkov prinajmenšom kontroverzné.
iwm.org.uk, history.com, The Guardian, iRozhlas, wired.com
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku