V našich končinách sa na dejepise učíme najmä o holokauste počas 2. svetovej vojny, či o ďalších zverstvách, ktoré sa konali v Európe a okolitých regiónoch. O arménskej genocíde alebo napríklad o zverstvách Idiho Amina v Ugande sa toho na školách, žiaľ, veľa neučí. A jednou z takýchto udalostí, ktoré sa u nás nespomínajú, alebo sa o nich hovorí iba okrajovo, bol aj Masaker v Nankingu.

Druhá čínsko-japonská vojna

Ak chceme začať druhou čínsko-japonskou vojnou, určite stojí za to aspoň pár riadkami spomenúť tú prvú. Tá sa odohrala na konci 19. storočia v rokoch 1894-1895 a skončila porážkou Číny. Predmetom sporu bol Kórejský polostrov, na ktorý si Japonci robili zálusk. Japonsko si víťazstvom posilnilo svoj vplyv a získalo štatút ázijskej veľmoci.

Druhá čínsko-japonská vojna nebola úplným dôsledkom prvej, medzičasom tu bolo napríklad aj tzv. boxerské povstanie, ktoré bolo dôsledkom prvej vojny a hnutie boxerov v Číne bojovalo proti prisťahovalcom, medzi ktorými boli, samozrejme, aj Japonci.

Druhá vojna bola predzvesťou aj druhej svetovej vojny a niektorí dokonca uvádzajú, že to bol aj začiatok druhej svetovej vojny ako-takej. Prebiehala od júla 1937 a skončila koncom druhej svetovej vojny vo svete a kapituláciou Japonska.

Japonci sa na inváziu do Číny dobre pripravili. Mali armádu o počte 300-tisíc vojakov, ktorí mali výborný výcvik a ako to aj u Japoncov býva, aj disciplínu. Číňania mali síce početnú prevahu, no nemali žiadny výcvik a ani námorné či letecké sily.

Vymyslený incident

7. júla 1937 prišiel spor na moste Marca Pola. Strhla sa prestrelka a Japoncom chýbal jeden vojak. Požadovali od Číňanov vstup do pevnosti, aby ho mohli hľadať, čo im ale nedovolili. Casus belli (dôvod na vypuknutie vojny) bol na svete. Asi netreba ani dodať, že chýbajúci japonský vojak sa neskôr objavil. Japonci ale mali, čo chceli – hocijaký dôvod na zahájenie útoku.

Japonci obsadili čínske mesto Tchien-ťin, o deň na to Peking a postupovali na západ a juh Číny. V polovici augusta začali útočiť na Šanghaj a po 92 dňoch ho dobyli. Japonci to potom nasmerovali na hlavné mesto.

Dobytie Nankingu

Hlavným mestom vtedajšej Číny bol Nanking. Vrchným veliteľom japonských síl na Nanking bol princ Asaka Jasuhiko, strýko cisára Hirohita. Japonská cisárska armáda cestou na Nanking plienila dediny a 7. decembra 1937 bol Nanking obkľúčený. Aj keď mali Číňania početnú prevahu, Japonci Nanking dobyli iba za 4 dni.

Masaker v Nankingu

Keď 13. decembra Japonci vstúpili do mesta, čínske jednotky sa v podstate rozpadli. Vojaci si v snahe zachrániť obliekali civilné oblečenie a mnohí sa za prísľub slušného zaobchádzania so zajatcami vzdali.

Japonci s nimi mali ale iné plány. Dôvodom zabíjania bola hlavne početná prevaha Číňanov, ktorých Japonci nechceli ako zajatcov živiť. Navyše, podľa japonského vojnového kódexu nemá život zajatca žiadnu hodnotu. Japonci teda zatýkali všetkých mužov, ktorí by čo i len teoreticky mohli byť vojakmi. Tí boli obvykle zoradení do menších skupín. Tí „šťastnejší“ boli zastrelení, tí čo mali menej šťastia, boli zoťatí alebo pochovaní zaživa.

Telá boli hádzané do rieky Jang-c’-ťiang. Podľa odhadov japonského majora Óta Hisaa skončilo vo vode 150-tisíc ľudí.

Vojnové zločiny

Po zabití zajatcov prišli na rad civilisti. Japonci začali zabíjať v podstate každého, koho stretli na ulici či pri rabovaní domov. Zabíjanie prebiehalo najmä chladnými zbraňami, teda bodákmi a mečmi, ale ľudí aj upaľovali zaživa či ich nechali roztrhať psami. Ľudí takisto používali ako živé figuríny pri nácviku bojov.

Usporiadali dokonca morbídnu súťaž, ktorá môže skrsnúť v hlave iba tých najväčších psychopatov. Dvaja podporučíci Takeši Nodo a Tošiaki Mukai súťažili, kto z nich dokáže za určitý čas sťať viac hláv. Víťaz zoťal 106 ľudí, porazený „iba“ 105. O tejto súťaži dokonca informovali aj japonské noviny.

Bezbrehé znásilňovanie

Nebolo to iba zabíjanie, mučenie a mrzačenie ľudí. Vo veľkom meradle tu prebiehalo aj znásilňovanie, ktorému sa okrem žien nevyhli ani malé deti či budhistické mníšky. Znásilnenia často prebiehali pred očami rodiny, dokonca bola ich účasť nútená. Rodičia sa tak museli prizerať na to, ako im vojaci znásilňujú dcéry, alebo naopak, deti sa pozerali na to, ako sú znásilňované ich matky či dokonca staré mamy. Po dokonaní tohto ohavného aktu zvyčajne všetkých zabili. Podľa odhadov bolo v Nankingu znásilnených až do 80-tisíc žien.

Medzinárodné ohlasy a udalosti po vojne

O udalostiach v Nankingu informovali svet zahraniční novinári, ktorí sa v meste nachádzali a následne sa im podarilo ujsť. Samotní Japonci boli na dobytie mesta hrdí a podrobne o dianí informovali. Keď sa ale začali zo sveta ozývať ohlasy na masaker a hrozné činy, ktoré sa tam diali, začali udalosti tajiť a likvidovať dôkazy.

Po skončení vojny Spojenci organizovali súdny tribunál. Ten označil masaker v Nankingu za cielený a plánovaný, o ktorom vedelo aj velenie v Tokiu. Za hlavného vinníka bol označený generál Iwane Macui, ktorý bol odsúdený na trest smrti. Rovnako skončil aj generálporučík Hisao Tani, ktorý velil počas masakry japonskej 6. armádnej divízii. Na trest smrti boli odsúdení aj dvaja poručíci, ktorí súťažili v stínaní hláv.

Cisár Hirohito mal od americkej vlády pre podmienky kapitulácie imunitu, rovnako ako jeho strýko, princ Asaka Jasuhiko, hlavný veliteľ vojsk v Nankingu. Súdení neboli ani radoví vojaci.

Druhá čínsko-japonská vojna skončila porážkou Japonska. Po Nankingu sa im ešte darilo dobýjať ďalšie územia, no čínska armáda začala klásť čoraz väčší odpor a Japonci už boli z bojov unavení. Navyše, prichádzali neustále nové ekonomické embargá zo strany USA a Japonci začali mať veľké problémy. Vojna, ako už bolo spomínané, sa skončila kapituláciou Japonska v 2. svetovej vojne.

Smutným dôsledkom masakra v Nankingu je aj súčasnosť. Aj dnes niektorí japonskí nacionalisti odmietajú to, čo sa v Nankingu dialo a dôkazy označujú za podvrh a za výmysel zo strany Číny. Dokonca ich nepresvedčil ani Širó Azuma, prvý japonský veterán, ktorý sa verejne ospravedlnil a priznal svoje zločiny v Nankingu. Za svoje vyhlásenie však až do smrti čelil vyhrážkam a zastrašovaniam.

Pozri aj:

Masaker v Kremničke: Najväčší vojnový zločin, ktorý sa odohral na našom území, no vie o…