Situácia v Afganistane sa vyostruje. Militantné hnutie Taliban po rýchlej ofenzíve z posledných dní len včera (v nedeľu) bez boja obsadilo kľúčové mesto Džalálábád a vstúpilo do metropoly Kábul. Tu bojovníci Talibanu obsadili prezidentský palác, prezident Ašraf Ghaní z krajiny utiekol. Mnoho západných štátov v Kábule uzavrelo svoje ambasády a evakuujú odtiaľ svojich občanov i spolupracovníkov.
Tisícky Afgáncov žijú aktuálne v neistote z toho, čo bude, keď sa celej krajiny Taliban zmocní. Z bankomatov preto vyberajú svoje celoživotné úspory a ich cesty vedú na letiská, kde sa snažia z krajiny odísť za lepším životom. Ich nádeje však každou hodinou postupne zhasínajú. Len na Medzinárodnom letisku Hámida Karzaja v Kábule, kde sa tisíce Afgáncov zhromaždili, to totiž vôbec nevyzerá dobre, informuje web TASR. Vedenie letiska totiž oznámilo, že všetky komerčné lety boli pozastavené a aj mnohé ostatné svetové letecké spoločnosti svoje lety presmerovali tak, aby sa vyhli vzdušnému priestoru Afganistanu.
Čo s Afganistanom a obyvateľmi bude, zatiaľ nikto predpovedať nedokáže. Známy slovenský cestovateľ Martin Navrátil sa len pred pár týždňami z návštevy tejto – pre mnohých nebezpečnej krajiny – vrátil. Nebol tam pritom prvýkrát, Afganistan navštívil aj v období, kedy nebolo vôbec bezpečné sa tam pohybovať aj pre samotných krajanov.
S cestovateľom sme sa spojili, aby nám ozrejmil, aká atmosféra vládla v Afganistane počas jeho nedávnej cesty, kto je podľa neho za to, čo sa tam deje, zodpovedný, či si myslí, že sa všetko vráti do normálu a aj o tom, čo zažívajú jeho miestni, s ktorými sa tam počas cestovania zoznámil.
Na úvod najzákladnejšia otázka – čo sa vlastne v Afganistane aktuálne deje?
Taliban prevzal absolútnu moc nad celým Afganistanom, čo znamená, že obsadil všetky dôležité mestá, prezident utiekol, hovorí sa, že smerom do Tadžikistanu. Vyhlásený bol nový štát a Taliban sa stáva veľkou politickou silou, ktorá bude vládnuť celému Afganistanu najbližšie roky.
Bolo cítiť dusnú atmosféru v krajine aj počas tvojej návštevy?
Z Afganistanu som sa vrátil pred 2 týždňami a už vtedy bolo cítiť veľmi dusnú atmosféru, ani nie tak v Kábule ako v Herate alebo v údolí Pandžír, kde boli najťažšie boje v súvislosti so sovietskou okupáciou. V Kábule si ľudia skôr mysleli, že k niečomu takému, k čomu došlo teraz, nemôže dôjsť. Akoby sa opíjali takou tou predstavou, že všetko zostane ako bolo, a že ich západní spojenci nenechajú v štichu, pretože vedeli, že ak by sa k nim dostal Taliban, tak je zle.
Dokonca aj môj fixer, ktorý je momentálne v Kábule, hovoril, že ich spojenci nemôžu nechať tak, pretože by sa automaticky krajina dostala opäť do roku 1996 až 2001, kedy tam vládol Taliban, ktorý teraz tvrdí, že nič nebude ako predtým a určite nezavedie zákony, aké boli v tom období. Správy ale hovoria o tom, že na miestach, kam sa už Taliban dostal, sa zatvárajú školy pre dievčatá, ženy sú nútené nosiť burky a zavádzajú sa naozaj tvrdé pravidlá. Ide predovšetkým o vidiecke miesta.
Kto je za aktuálnu situáciu v krajine zodpovedný?
Treba povedať, že Taliban po zvrhnutí v roku 2001 bol už viac-menej na smetisku dejín a dokonca Afganistan bol relatívne bezpečnou krajinou. Prvých zhruba 4 až 5 rokov, keď som sa rozprával s ambasádormi alebo s ľuďmi, ktorí tam vtedy pracovali, vraveli, že sa po krajine dalo viac-menej slobodne pohybovať. Lenže tu nastala situácia a centrálna vláda prestala akoby vykonávať základné veci – zabezpečovať bezpečnosť, ale aj vymožiteľnosť práva.
To znamená, že bežné vidiecke obyvateľstvo rozmýšľa v úplne inom kontexte ako my. Oni nerozmýšľajú, čo bude o rok, ale nad tým, čo bude dnes alebo zajtra. Zaujímajú ich základné životné potreby, pretože Afganistan je v prvej desiatke najchudobnejších krajín, takže tie potreby budú úplne iné ako bežného Slováka.
Čo si máme predstaviť pod vymožiteľnosťou práva z pohľadu Afgáncov?
Vymožiteľnosť práva spočívala v tom, že keď niekto niekoho okradol, tak stačilo niekoho podplatiť a ten bežný človek sa nahneval, lebo sa nedočkal spravodlivosti. Napríklad boli prípady, že nejaký obchodník okradol zákazníka a nikto to nevyšetril. Keď potom prišiel Taliban, obchodníkovi odsekol dva prsty a kradnúť si už nikto nikdy nedovolil. A už vtedy si to vidiecke obyvateľstvo uvedomilo, že Taliban prináša to, čo štát nie – základné potreby. Preto nevideli dôvod, prečo Taliban nepodporiť.
Ak by teda centrálna vláda nerezignovala na úplne základné potreby, teda tie, ktoré poskytuje každý štát a každé obyvateľstvo ich potrebuje, tak by to nikdy nenastalo. Američania sa vždy určitým spôsobom držali v ústraní a podporovali centrálnu vládu. Bežní obyvatelia si to teda spájali s tým, že centrálna vláda = Spojené štáty americké. Napriek tomu ale Američanov miestni neberú tak, ako napríklad Sovietov, ktorí to tam všetko zbombardovali, zničili a zanechali za sebou 2 milióny mŕtvych. Ale napriek tomu, že Amerika to mala našliapnuté na – dajme tomu víťazstvo – tak si to viac-menej sama prehrala.
V Afganistane si sa rozprával aj s miestnymi. Ako sa tam cítia oni? Pociťovali strach alebo už boli na to, čo sa u nich doma deje, zvyknutí?
Dalo by sa povedať, že staršia generácia je tá, čo si toho zažila veľmi veľa. Inváziu sovietskeho vojska, občiansku vojnu proti mudžáhidom. Vnímali to tak, že ak sa zmení situácia, ide sa ďalej. Mladí, ktorí si to nezažili a tí, ktorí žijú najmä v meste, to vnímajú ako zásah do svojho života, na ktorý boli zvyknutí.
Každý si pamätá, čo urobil Taliban v rokoch 1996-2001 a to bolo to, že muži museli mať dlhé brady a ten, kto nemal dlhú bradu alebo mu taká nenarástla, bol poslaný do väzenia. Ženy nemohli chodiť do školy, bola zakázaná hudba, povolená bola len tá náboženská, nemohlo sa spievať, tancovať, zakázali vlastne akúkoľvek zábavu. To všetko bolo zavedené a malo sa vrátiť najmä kvôli Talibanu a jeho výkladu koránu.
Afganistan si navštívil niekoľkokrát. V čom si si všimol rozdiel medzi poslednou a predchádzajúcimi návštevami?
Všimol som si, že najmä bezpečnosť v krajine sa zhoršila. Bol som tam pred 2 týždňami a už vtedy to bolo veľmi zlé a bolo vidieť, že armáda vôbec nerešpektuje základné bezpečnostné veci. Viem to porovnať s Irakom, kde som bol pred mesiacom v Bagdade. O Iraku si všetci mysleli, že je to už iba mŕtva krajina, ale centrálna vláda si tam uvedomila, že vojakov treba riadne platiť. Toto sa v Afganistane vôbec nedeje a tu centrálna vláda ukázala veľmi laxný prístup k niektorým bezpečnostným opatreniam.
Si v kontakte s niektorými z tamojších obyvateľov aj teraz? Máš nejaké informácie o atmosfére medzi miestnymi?
Aktuálne medzi nimi vládne absolútna apatia. V Kábule nikto nevie, čo bude. Vyberajú si peniaze z bankomatov, ľudia si robia zásoby potravín, niektorí sa pokúšajú čo najrýchlejšie odísť a emigrovať. Niekto sa zas pokúša zničiť všetky dokumenty, ktoré môžu byť dôkazom o spolupráci s predchádzajúcou vládou. Tí, ktorí pomáhali spojeneckým vojskám – aj keď mohlo ísť o pomoc s úplne s bežnými vecami, ako je zabezpečenie jedla – sa tiež snažia nejakým spôsob zakryť, že k niečomu takému došlo a zničiť akúkoľvek evidenciu k tejto pomoci. Chaos prekrytý rôznymi otázkami o tom, čo vlastne ďalej bude.
Ten môj kontakt, ktorý ma o všetkom informuje, má 34 rokov a zažil dve imigrácie. Začal nový biznis a vie, že musí začať úplne odznova, lebo má rodinu. Koľkí z nás, ktorí máme v tomto veku vlastné rodiny, si dokážeme vôbec predstaviť, že tretíkrát začneme od absolútnej nuly a navyše v podmienkach, kde nie je isté, že aj tretíkrát to nemusí dopadnúť práve najlepšie?
Vidíš nejakú východiskovú situáciu zo súčasných konfliktov? Bude niekedy v Afganistane mier?
Ťažko povedať. Taliban si uvedomuje, že nemôže urobiť rovnakú chybu ako predtým, a že nemôže do svojich radov prijať žiadneho medzinárodného teroristu, ako bol kedysi Usáma bin Ládin. Taliban ale zároveň vyhlásil, že sa nechce rozpínať ako ISIS, čomu by som možno aj veril. A ak sa to podarí, tak si myslím, že svet postupne na Afganistan zabudne, pretože „nebude čo zachraňovať“.
O Afganistan sa už ale zaujímajú Číňania, Rusi a tak ďalej. Úprimne si ale myslím, že už sa nikomu nebude chcieť ísť do Afganistanu. Je to pohrebisko všetkých veľmocí. Prehrali tu Angličania, Sovieti aj Američania, takže nikomu sa tam nebude chcieť ísť a každý si uvedomí, že partizánska vojna sa nedá vyhrať, aj keď v tomto prípade to za posledných 25 rokov bola skôr taká nespokojnosť obyvateľstva s centrálnou vládou a tým, ako nerieši ich základné potreby. Preto Taliban tak jednoducho a rýchlo zvíťazil.
Momentálne v Kábule, ktoré bolo kedysi typickým stredoázijským mestom s kaviarňami, svadobnými salónmi či kaderníctvami, toto všetko Taliban zakazuje a bežné obyvateľstvo už začalo tieto prevádzky aj zatvárať. Problémom je, že kaderníctva sú často polepené fotografiami odhalených žien. Ich majitelia ich preto začali premaľovávať a likvidovať, aj keď nejde o nahé ženy, ale ženy, ktoré odhalili celú svoju hlavu. Všetko, čo sa nezhoduje s talibanskou ideológiou, museli prekryť alebo preventívne strhnúť, aby niekto nebol za niečo súdený a odsúdený.
Začali sa vykupovať burky, pretože aj keď Taliban deklaruje, že ich ženy nosiť nemusia, tie sa boja a pre istotu si ich kupujú a nosia. Muži si opäť nechávajú narásť dlhé brady, vyhadzujú západné oblečenie, takisto Taliban už postupne začal zakazovať sociálne siete, cestovanie, teda taký ten bežný, slobodný život, ktorý v Kábule bol tak trochu akoby aj odtrhnutý z reťaze v porovnaní s tým typickým vidieckym.
Nahlásiť chybu v článku