Po skončení druhej svetovej vojny sa Európa pustila do nápravy škôd, ktoré táto temná kapitola dejín spôsobila. Do tohto procesu sa radia aj takzvané retribučné súdy, ktoré mali za úlohu potrestať vojnových zločincov. Mnoho z vyššie postavených nacistických pohlavárov pred spravodlivosťou neuniklo, niektorých však trest minul. Práve do druhej skupiny radíme vedúceho košického geta, Lászlóa Csatáryho.

Mladosť v Maďarsku a cesta k polícii

László Csatáry ukončil základnú školu v Bánházpustáne v roku 1926 a v štúdiu pokračoval na rímskokatolíckom gymnáziu v Debrecíne. Úspešné zakončenie gymnázia však neznamenalo koniec jeho študentskej cesty a vydal sa ďalej právnickou dráhou, keď sa prihlásil a nakoniec aj vyštudoval na Právnickej a politologickej fakulte Univerzity Istvána Tisza. Štúdium teda definitívne zakončil v roku 1937 a jeho kroky smerovali do pešieho pluku.

V 12. honvédskom pešom pluku slúžil v rokoch 1937 a 1938 ako seržant, no po skončení služby sa nejaký čas svetom pretĺkal ako nezamestnaný absolvent. Po krátkej praxi v advokátskej kancelárii a neskôr ako pomocný kontrolór mlynov bol napokon prijatý do policajných radov, v ktorých si začal budovať kariéru. Vtedy zrejme ani netušil, že sa vďaka nej stane neslávne známym.

Kariérny postup a prvé vážne obvinenia

V roku 1940 bol Csatáry vymenovaný do štábu Kráľovskej maďarskej polície (KMP) v meste Kecskemét. Maďarsko od konca 20. rokov spolupracovalo s fašistickým Talianskom, pričom s podobnou kooperáciou pokračovalo aj pri Hitlerovi a Nemecku, s ktorým sa počas druhej svetovej vojny dostali do spojeneckého zväzku. Je tak viac než jasné, že dôležitejšie funkcie v policajnom a politickom aparáte mohli dostať len ľudia, ktorí súhlasili alebo kolaborovali s daným režimom.

Csatáry medzi takýchto ľudí bezpochyby patril a už v roku 1941 sa mal dopustiť prvých vážnych činov, ktoré vyplývali z jeho funkcie. Ako uvádza niekoľko zdrojov, člen štábu KMP mal byť zodpovedný za približne 300 životov židovských obyvateľov, ktorí boli deportovaní z Košíc do oblasti mesta Kamenec Podolsky a napokon aj zavraždení. Centrum Simona Wiesenthala podalo po vyšetrovaní v roku 2012 obžalobu, ktorá z týchto skutkov viní práve Csatáryho, ktorého policajná kariéra sa spája predovšetkým s mestom Košice.

Riaditeľ Centra Simona Wiesenthala, Efraim Zuroff, bol presvedčený o Csatáryho vine a tlačil na maďarské úrady s obžalobou, ktorá nemôže brať ohľad na vek a zdravotný stav obžalovaného bývalého policajného príslušníka. V tomto prípade však všetko zvrátil znalecký posudok, podľa ktorého v tom čase Csatáry v Košiciach ešte nepôsobil a dostal sa tam až na základe prestupového rozkazu na jeseň v roku 1942. Aspoň takto tvrdia maďarské zdroje.

Svedkovia ho opísali ako krutého a sadistického

Csatáryho činnosť v Košiciach dodnes vyvoláva veľmi negatívne pocity. Jeho prácu označili mnohí svedkovia ako neobvykle krutú, sadistickú a prehnanú. V roku 1944 prišla azda najhoršia fáza holokaustu na maďarskom území (Košice boli okupované Maďarskom a patrili do jeho územnej správy). Štátny archív v Košiciach odkrýva množstvo informácií o vtedajšej činnosti maďarského Kráľovského policajného kapitanátu, ktorý bol organizáciou Ministerstva vnútra.

Spomínaná organizácia mala na starosti aj monitorovanie Židov – prakticky kontrolovala ich pohyb, no rozhodovala aj o trestoch. Židovské obyvateľstvo sa v Košiciach koncentrovalo v dvoch oblastiach – prvé bolo na dnešnej Moldavskej ulici (tzv. Jakabova tehelňa) a druhé v oblasti Palackého ulice. Veliteľom druhého geta mal byť práve Csatáry (neskôr v roku 1944 velil aj jednému krídlu tehelne) a preživší majú na neho len tie najhoršie spomienky.

Ako sa uvádza, Csatáry často vykonával nadprácu a jeho príkazy boli nad rámec toho, čo prikazovalo nacistické Nemecko. Riaditeľ Štátneho archívu v Košiciach uviedol, že často konal zo svojej vlastnej iniciatívy a gestapo v niektorých prípadoch brzdilo jeho kruté rozhodnutia. V prípade procesu by tak bol len veľmi ťažko uveriteľný častý argument bývalých nacistických príslušníkov, že „len vykonávali rozkazy nadriadených“.

Na smrť posielal aj chorých, prežil pokus o atentát

Aj podľa „nežidovských“ svedkov uplatňoval Csatáry mimoriadnu kruté vedenie a nehumánne tresty. Na starosť dostal aj organizáciu židovských obyvateľov do transportov, ktoré smerovali do Osvienčimu. Aj napriek tomu, že Nemci a Maďari nariadili výnimky z transportov, Csatáry to nerešpektoval. Do preplnených vagónov posielal aj starých a chorých, ktorí nemali šancu prežiť ani len cestu.

Existujú aj svedectvá, podľa ktorých mal policajný veliteľ skrývať ľudí, ktorí mali výnimky a do transportu nemuseli. Po istom období, keď o týchto ľuďoch nemali prehľad ani príbuzní, ich Csatáry do transportu dostal a takpovediac si presadil svoje. Podľa svedectva lekára Zoltána Hofmana sa Csatáry vyhrážal aj ľudom, ktorí do geta nosili Židom potraviny.

Jeho kruté správanie ho takmer dostihlo v smutnom roku 1944, keď sa mal stať obeťou atentátu. V novembri 1944 sa muž menom Zoltán Žurovský pokúsil Csatáryho zabiť, no zabrániť mu v tom mali ľudia na verejnom priestranstve. Dôvodom tohto pokusu malo byť odvlečenie Žurovského matky do Osvienčimu. Atentátnika nechal Csatáry deportovať do Nemecka a jeho ďalší osud je neznámy.

Svedectvá hovoria jasnou rečou, spravodlivosti unikol

Konečná bilancia Csatáryho činnosti je desivá – podľa viacerých zdrojov sa mal podieľať na deportácií až 15 000 židovských obyvateľov do Osvienčimu. Pochopiteľne nie je možné zistiť presné číslo ľudí, ktorí transport alebo priamo tábor neprežili, no aj preživším tak pripravil nepredstaviteľné traumy. Je pomerne znepokojivé, že Csatáryho prípad bol dlho verejnosťou prehliadaný a do mainstreamových médií a širšieho povedomia sa dostal až po jeho smrti v roku 2013.

Csatáry, obdobne ako mnoho nacistických predstaviteľov, po vojne emigroval do zámoria – konkrétne do Kanady. Československý súd ho v jeho neprítomnosti v roku 1948 odsúdil na trest smrti, ktorý ale nebol nikdy vykonaný. Nacistický policajný veliteľ žil v Kanade dlhé desaťročia, avšak po prevalení jeho nacistickej minulosti a zrušení víz sa musel na prelome milénia zo zámoria odsťahovať.

Podľa všetkého žil niekoľko rokov „doma“ v Budapešti, kde ho napokon v roku 2012 vypátral a odfotil fotograf britského denníka The Sun. V tej dobe bol Csatáry podľa Centra Simona Wiesenthala najhľadanejším žijúcim nacistickým zločincom na svete. Krátko na to ho maďarská polícia zatkla a začali sa súdne procesy, ktoré sa ale do konca nedotiahli. Csatáry umrel na pneumóniu vo veku nedožitých 99 rokov. Počas súdnych procesov však svoju vinu odmietal. Údajne mal plniť len rozkazy, daným getám nikdy nešéfoval a vstupovať mal do nich len zriedka.

Niekoľko maďarských zdrojov sa snažilo Csatáryho brániť a prichádzali s informáciami, podľa ktorých mali byť opisované skutky vykonávané inými osobami, ktorých popis sa s Csatárym nezhoduje. Ako sa však ukázalo, kľúčovým pri usvedčovaní sa stal súdny proces s právoplatne odsúdeným zástupcom policajného riaditeľa v Košiciach Györgym Horváthom, ktorý vo vtedajšej „Kasse“ túto funkciu vykonával v rokoch 1943-1945.

Práve v spisoch z tohto súdneho procesu sa nachádza aj množstvo dôkazov, ktoré priamo ukazujú na Csatáryho, a to ako vo výpovediach svedkov, tak aj vo výpovediach obvinených. Podľa svedectiev Csatáry chodil vždy po gete so psím bičom, ktorým rád udieral každého Žida, ktorý mu prišiel do cesty (vrátane detí). Spomína sa napríklad aj to, že ženy nútil vyhrabávať jamy na stĺpy holými rukami a ako bolo uvedené v článku vyššie, nadprácu konal aj pri plnení vagónov, ktoré smerovali do Osvienčimu. Za svoje činy ale nebol nikdy potrestaný.

Otvoriť galériu (7)

Pozri aj:

Bol najväčším obľúbencom Adolfa Hitlera. Mäsiar z Prahy bičoval Židov ako psy, osudným sa mu…