Vraví sa, že dobrý vodca ľudu v sebe skrýva lásku k človeku a svojej krajine, silný zmysel pre spravodlivosť a zároveň schopnosť zľutovať sa. História nám však ukazuje, že našimi lídrami sa neraz stali chladnokrvní diktátori, ktorí na sebecké splnenie svojho sna o moci a nesmrteľnosti, boli ochotní obetovať milióny životov.
10. Yakubu Gowon (1,1 milióna obetí)
Yakubu Gowon má na svedomí 1 milión civilistov, ktorí sa ocitli na zlej strane blokády počas občianskej vojny v Nigérii a 100 000 vojakov.
Gowon stál na čele Nigérie v rokoch 1966 – 1975. Vojenský výcvik, ktorý dostal vo Veľkej Británii, uplatnil pri potláčaní Nigérijsko-biaferskej vojny (1967 – 1970). Napriek tomu, že obe strany podpísali prímerie v Aburi, v krajine sa rozhorel neľútostný konflikt. Východná oblasť pod velením plukovníka Chukwuemeka Odumegwu Ojukwu, ktorá sa mala stať novou Republikou Biafru, vlastnila až tri štvrtiny nigérijských ropných zdrojov, avšak Ojukwi podnecoval nenávisť medzi obyvateľstvom aj na rozdielnom vierovyznaní obyvateľov Nigérie. Gowonove vládne sily rýchlo začali konfliktu dominovať a Biafru blokovali. Všetky humanitárne akcie s dodávkami potravín do blokovanej Biafry boli zastavené, pretože v zásielkach sa nachádzali aj zbrane. Vojenským útokom a hladu tak podľahlo viac než milión civilistov.
9. Mengistu Haile Mariam (400 000 – 1,5 milióna obetí)
Počas obdobia známeho ako Kej šibbir (Červený teror) v rokoch 1977 – 1978 systematicky vyvražďoval svoju opozíciu.
Mariam bol prezidentom Etiópie a plukovníkom komunistickej vojenskej správy (dergu), ktorá vládla v rokoch 1974 – 1987. Na odpor sa mu však postavila Etiópska ľudová revolučná strana (1977 – 1978). K nenávisti podnecoval aj civilné obyvateľstvo, ktoré vyzbrojil do boja. Vo svojich prejavoch vykrikoval heslá: „Smrť kontrarevolucionárom! Smrť EPRP!“ a doplnil ich rozbitím fľaše s tekutinou pripomínajúcu krv, aby všetci pochopili, čo dokáže revolúcia urobiť svojím nepriateľom. Za dva roky sa na uliciach objavili tisícky mŕtvych tiel.
V rovnakom období viedol aj vojnu so Somálskom (1977 – 1978). Režim v Etiópii podporoval Sovietsky zväz, avšak po jeho rozpade ochladli aj vzťahy a znížila sa vojenská pomoc, čo ohrozilo Mengistov diktátorský režim. V r. 1991 bol nútený ujsť do exilu v Zimbabwe. Aj keď bol v roku 2008 odsúdený etiópskym súdom na trest smrti, prezident Zimbabwe Mugabe ho nevydal a Mengistu tak žije v luxuse ako jeho hosť.
8. Kim Il Sung (1,6 milióna obetí)
V Severnej Kórei nebol obľúbený a vo svojich prejavoch na oklamanie a ovplyvnenie obyvateľstva často využíval rétoriku Spojených štátov ako úhlavného nepriateľa.
Kim Il Sung sa dostal k moci v roku 1948 po dosadení Sovietskym zväzom napriek snahám OSN zabezpečiť voľby na zjednotenom Kórejskom polostrove. Sovietsky zväz uznal Kim Il Sunga a jeho vládu nad celým polostrovom, čo vyústilo do Kórejskej vojny s devastačným účinkom na Severnú Kóreu. V rovnakom čase sa začal budovať aj kult okolo jeho osobnosti. Za jeho vlády neprebiehali ani súdy v stalinskom štýle a svojich odporcov eliminoval v nútených väzenských táboroch, ktoré vyrástli po celej krajine.
7. Pol Pot (1,7 milióna obetí)
Donútil miestne obyvateľstvo k tvrdej práci na poliach.
Pol Pot bol lídrom Kambodže v r. 1963 – 1981 viedol komunistické hnutie Červených Kmérov. Ako totalitárny diktátor sa pokúsil sa o vyčistenie krajiny. Obyvateľov miest nútene vysťahoval na vidiek, kde museli pracovať na družstvách a v pracovných táboroch. Dôsledkom prenasledovaní, tvrdých pracovných podmienok, podvýživy a zlej lekárskej starostlivosti za 4 roky jeho premiérovania zomrelo 1,7 až 2,5 milióna obyvateľov z celkového počtu 8 miliónov.
6. Ismail Enver Paša
Enver Paša má na svedomí smrť 1 200 000 Arméncov (v roku 1915), 350 000 gréckych obyvateľov Pontie a 480 000 anatolských Grékov (v roku 1916 – 1922) a 500 000 Asýrčanov (v roku 1915 – 1920).
Ismail Enver Paša viedol mladotureckú revolúciu v roku 1908, neskôr sa stal osmanským ministrom vojny a hlavným vodcom tejto ríše v 1. svetovej vojne. Vo vojenských ťaženiach však nebol úspešný a po zdrvujúcej porážke v bitke pri Sarikamiši potreboval obetného baránka. Spolu s Talatom a Džamalom je považovaný za hlavného páchateľa arménskej genocídy. Slovo „genocída“ vzniklo práve na popísanie tejto tragédie. Po 1. svetovej vojne bol odsúdený na trest smrti. Nositeľ nemeckého vojenského vyznamenania Pour le Mérite unikol do exilu do Nemecka a neskôr do Ruska, kde sa zúčastnil bojov v ruskej občianskej vojne proti Červenej armáde. Padol v roku 1922 pri Dušanbe, súčasnom hlavnom meste Tadžikistanu.
5. Hideki Tódžó (5 miliónov obetí)
Viedol nevyprovokované vojny proti Číne, USA, Holandsku a Francúzsku.
Tódžó bol japonský generál (1941 – 1944), ktorý viedol parafašistickú stranu Asociácia pomoci cisárstvu. Od roku 1941 bol predsedom vlády, náčelníkom generálneho štábu japonskej armády, ministrom vojny, zahraničným ministrom, ale aj ministrom školstva. Presadzoval doktrínu čistej krvi a zasadzoval sa o uzavretie paktu s nacistickým Nemeckom. Po prvotných vojenských úspechoch bol porazený na japonskom ostrove Saipan v roku 1944 a podal demisiu. Tokijský tribunál ho odsúdil na trest smrti obesením v roku 1948.
4. Leopold II. z Belgicka (2 – 15 miliónov obetí)
Vytvoril kolóniu Konžský slobodný štát, zotročil si černošské obyvateľstvo, ktoré sa muselo podrobiť núteným prácam v továrňach.
Leopold II. sa stal belgickým kráľom v roku 1865. Bol známy svojou tvrdosťou a bezcitnosťou. Uznával ideu kolonializmu. Počas svojej vlády si podmanil africké Kongo iba svojou politickou obratnosťou bez vojenského zásahu. Stal sa jeho vládcom v roku 1885 a Kongo bolo jeho súkromné vlastníctvo. V kolónii panovalo otrokárstvo a Leopold bezohľadne vykorisťoval hospodárstvo. Ťažil kaučuk a slonovinu. V tom čase jeho majetok dosahoval 3 milióny libier, dnes by mal hodnotu až jednej miliardy. Podľa viacerých zdrojov je Leopold II. považovaný za jedného z najväčších masových vrahov v dejinách. Po prepuknutí zneužívania obyvateľstva Konga prevzal nad týmto územím kontrolu belgický štát, ktorému Leopold odkázal aj všetky svoje vlastnícke práva k tejto zemi. Leopold po sebe zanechal silné a bohaté Belgicko.
3. Adolf Hitler (17 miliónov obetí)
Adolf Hitler počas 2. svetovej vojny a v koncentračných táboroch pripravil o život milióny ľudí.
Adolf Hitler bol vodcom nacistickej strany a diktátorom Nemecka v roku 1934 až 1945. Presadzoval myšlienky anti-semitizmu a nacionalizmu. V roku 1933 bol zvolený za kancelára a začal budovať Tretiu Ríšu (Reich). Postupnou militarizáciou, anektovaním Rakúska a rozdelením Československa mu svetové mocnosti Veľká Británia a Francúzsko svojou politikou ústupkov umožnili viesť svetovú vojnu na európskej pôde iba 21 rokov po ukončení 1. svetovej vojny. Nacisti tak systematicky vyvraždili až 17 miliónov civilistov, z toho 6 miliónov Židov a 1,5 milióna Rómov.
2. Josif Stalin (23 miliónov obetí)
Najviac Stalinových obetí padlo počas veľkých čistiek a ukrajinského hladomoru.
Josif Stalin, vlastným menom Josif Džugašvili, bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu. Pôsobil v rokoch 1922 – 1953 ako generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR. Napriek varovaniu Lenina a Trockého sa Stalin po Leninovej smrti stal absolútnym vodcom a vybudoval si kult osobnosti. Postupne strhol všetku moc na seba, podriadil si bezpečnostné zložky i tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú, ale aj domnelú opozíciu. Jeho podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov.
Ešte v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bola kolektivizácia vidieka, ktorá prebiehala s obrovskou brutalitou. Roľníkom násilím odobrali obilie na siatie, keď vypestovali málo, boli postihovaní za sabotáž. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor, ktorému napríklad na Ukrajine padlo okolo 5 000 000 obyvateľov. Po druhej svetovej vojne zriadil gulagy, pracovné tábory na výkon trestu smrti.
1. Mao Ce-tung (49 – 78 miliónov obetí)
Mao Ce-tung alebo Veľký kormidelník (Wej-ta tuo-šou) presadzoval tvrdé politické reformy, napr. Veľký skok vpred (1958 – 1962) alebo Veľká kultúrna revolúcia (1966 – 1976), ktorým padli za obeť milióny ľudí.
Mao Ce-tung bol čínsky revolucionár, politický teoretik a líder komunistickej strany Čínskej ľudovej republiky. Aj keď je jeho vláda značne kontroverzná, v Číne ho považujú za záchrancu národa. Počas prvých 5 rokov svojej vlády systematicky vyvraždil 4 – 6 miliónov obyvateľov zavraždením alebo odsúdením na nútené práce v pracovných táboroch. Zavádzal masové represie a zaviedol kvóty na popravy.
Jeho sociálne reformy mali industrializovať zaostalú Čínu. Reforma Veľký skok vpred mala z Číny urobiť hlavného vývozcu ocele. Avšak oceľ sa spracovávala v malých dielničkách, často aj z obyčajných hrncov. Bez peňazí, jedla a nástrojov na jeho prípravu mnoho ľudí umrelo na hlad. Odhady vravia o 20 miliónoch úmrtí.
Cieľom Veľkej kultúrnej revolúcie bolo presadiť myšlienky Mao Ce-tunga medzi mladým obyvateľstvom: odstrániť staré zvyky, kultúru, tradície, myšlienky. Odporcovia boli prenasledovaní. Mao veril v to, že deštrukciou dôjde k znovuzrodeniu krajiny, a tak prikázal strhávať chrámy, svätyne, bolo dovolené odvrávať starším, trestať ich i zabiť všetkých, ktorí nesúhlasili. Vzdelané obyvateľstvo, teraz hrozba režimu, sa nútene vysťahovalo na vidiek, kde pracovali ako farmári. Odhaduje sa, že za obeť padlo 40 000 – 7 miliónov ľudí.
www.thinkinghumanity.com, www.popten.net, www.wikipedia.org
Nahlásiť chybu v článku