Vo svete cyklistiky pozná meno Peter Sagan snáď každý z nás. Tento šport však zahŕňa mnoho disciplín, ktoré sa možno takej popularite netešia, no ich absolvovanie je neraz o to ťažšie. A práve jednou z najväčších výziev na svete sú preteky NorthCape4000.
Na bicykli pokoriť Nordkapp, známy aj ako Severný mys. To je heslo pretekov, kde každý cyklista musí prekonať 4000 kilometrov dlhú trať naprieč celým kontinentom. Z talianskej Florencie až po arktický skalný útes na severe Nórska. Z teplého Stredomoria až do mrazivého srdca prírody. To všetko bez pomoci kohokoľvek iného, zvládnuť to musí každý sám.
Tohto ultracyklistického dobrodružstva sa ako jediný Slovák zúčastnil aj Jan Kostolansky, vizuálny umelec z Banskej Bystrice známy pod menom Jan Kostaa. Najdlhšiu európsku cyklistickú súťaž absolvoval v auguste a porozprával nám, ako to na takých extrémnych pretekoch vyzerá.
Ako si sa dostal k bicyklovaniu, čo ťa k tomu viedlo?
Bicyklujem celý život. Vážne to začalo byť až na vysokej škole, keď som zistil, že som schopný urobiť naozaj dlhé presuny a opakovať ich viac dní po sebe. Začal som sa zaujímať o „long distance“ disciplíny a tréningové objemy sa zvýšili. Začal som podnikať dlhšie cyklotúry skrz Európu, zavoňal mi asfalt.
O čo konkrétne ide pri maratóne NorthCape4000?
Bolesť, nespavosť, špina, prechod z tropického tepla do arktickej sychravosti, 4000 kilometrov nielen asfaltu, prevýšenie viac ako 30 000 metrov, ale aj nekonečné fínske roviny bez zákrut. Štart bol v talianskej Florencii a cieľ v nórskom Nordkapp, 700 kilometrov za polárnym kruhom.
Základným pravidlom je prísť do cieľa v čo najkratšom možnom čase bez vonkajšej technickej podpory, teda všetko riešiť vo vlastnej réžii, s batožinou, ktorú ste si schopní viezť so sebou. Treba zaplatiť registračný poplatok 200 eur, predložiť zdravotné potvrdenie, že dokážete absolvovať takýto fyzický záťah a treba mať príslušné zdravotné poistenie. Priebeh jazdy je online streamovaný, takže je potrebné mať vlastný GPS-tracker alebo špeciálnu aplikáciu v mobile a byť nonstop online. V cieli ale nie sú žiadne ceny, žiadny aplauz. Na stole leží papier kam sa zapíšete a do maratónskeho pasu dostanete záverečné razítko.
Úspešne si ho absolvoval ako jediný Slovák. Predchádzala mu dlhá príprava?
Od januára 2017 som zvýšil tréningové objemy. Dôležitá bola pre mňa dĺžka a čas v sedle. Rýchlosť nie je priorita. Vyzvedal som, aké sú zdravotné riziká, bol to môj prvý pretek tohto typu. Materiálne plánovanie je veľmi jednoduché – musíte si zobrať čo najmenej vecí, pretože všetko si veziete sami a každý gram je citeľný. Keďže sa išlo ďaleko na studený a upršaný sever, bolo potrebné zvoliť tomu príslušnú výbavu. Nakoniec som mal viac vecí, ako som potreboval. Čo už, bol som ultramaratónsky panic. Finančne som si to z väčšej časti pokryl sám a približne 500 eur som vyzbieral v crowdfundingovej kampani na startovac.cz. Aj touto cesto opäť a znova ďakujem všetkým podporovateľom. Je to úžasné, keď vás niekto takto priamo podporí, veľmi si to vážim.
Ako vyzerá športová časť prípravy na toto podujatie? Dá sa vôbec v našich podmienkach dôkladne pripraviť?
Dá sa, máme tu kopce aj roviny. Ja striedam cestný bicykel s horským a keď je toho veľa, tak behám. Jediný naozajstný problém na Slovensku je arogantná a agresívna premávka. Je to naozaj niečo živočíšne a vulgárne, takmer pri každom jednom výjazde na asfalt som ohrozený na živote, prípadne mi ešte vynadajú, že zavadziam. Slovenskí vodiči považujú cyklistov stále za odpad na ceste. Česť výnimkám.
Aké pocity si mal pred podujatím? Je to asi aj o psychike…
Pocity som mal výborné. Strašne som sa tešil, nemohol som sa dočkať štartu. Nervozita prišla, až keď som vo Florencii videl akú špičkovú hi-tech výbavu majú niektorí jazdci. Ale keď sme odštartovali, všetko nepodstatné prestalo existovať. Už to bolo iba o mne, stroji, na ktorom sedím a 4000 km cesty. Hlava musí byť v poriadku, musíš vedieť, čo robíš aj prečo to robíš. Veľa ľudí nedokončí preteky, pretože si nevie zakázať bolesť a pochybnosti. To je kľúčové pri dlhých vzdialenostiach.
North Cape 4000 štartuje vo Florencii a vedie až do North Cape. Dá sa vôbec prirovnať k Tour de France?
NORTHCAPE4000, Transcontinental Race, IPWR v Austrálii alebo RAAM v USA a ďalšie, to sú preteky kategórie ultra-marathon. Niektoré sa idú 4000 kilometrov, niektoré viac. Je to iná cyklistika ako UCI World Tour, ktorú jazdí Sagan. Rozdiely sú veľké, každý pretek to má nastavené trochu inak, prípadne má viac kategórií a tie majú tiež svoje pravidlá.
Northcape4000 sa išiel v plnej premávke, bez podpory, čiže žiadne sprievodné vozidlo, žiaden technik, bufet ani masér. Ide sa aj v noci. Nie je tam žiadne bodovanie, žiadne prémie, nešprintuje sa. Keď si hladný, musíš ísť do obchodu alebo reštaurácie. Tejto kategórii sa tiež hovorí „unsupported“, čiže bez podpory. Dané boli koordináty štartu a cieľa, ďalej 4 checkpointy a tri konkrétne povolené trajekty. Zvyšok trasy bol na individuálnom plánovaní každého pretekára. Preto sa stalo, že niekto mal v cieli natočených 4400 kilometrov a iní menej. Ja som mal 3986, čo znamená dobré plánovanie.
Nocľah bol tiež individuálny, dovolené bolo všetko, čo si je jazdec schopný zohnať po ceste. Hotel, kemping, warmshowers, couchsurfing, prípadne sa zvalíš niekde na autobusovej zastávke, dáš si svoje 4 hodiny a valíš ďalej. Pretek nemal časový limit. Moja priemerná denná dávka bola 260 kilometrov, víťaz dával 360 kilometrov. Musím ešte potrénovať .
Teplotný rozdiel medzi štartom a cieľom bol určite veľký. Dalo sa to zvládnuť?
V Taliansku bolo 35 až 38 stupňov, v severnejších krajinách sa striedal dážď a vietor. Švédsko takmer celé upršané, Fínsko tiež žiadna sláva. Každým dňom sa ochladzovalo. Za polárnym kruhom to už cez slnečný deň na viac ako 15 nešlo. Vietor bol poriadne citeľný. Nič príjemné ak máš na sebe stále premočené veci. Posledné dva dni boli katastrofálne. Zima, výdatný studený zlievak takmer celý deň a, ako inak, protivietor. Veľké nedeľné finále ako sa patrí.
Mentálne som však na tom bol výborne, všetko s prehľadom. Jediný kolaps som zažil v posledný deň. Tie podmienky boli naozaj neuveriteľné. Keď si na to dnes spomeniem, je mi trochu zle. Veľmi mi vtedy pomohlo, že som na cca 50. kilometri dobehol Angličana Johna Bella. Bol na tom rovnako, premrznutý, mokrý, vyčerpaný a s hlavou plnou nezmyselných pseudo-stratégií ako dokončiť tých posledných 200 kilometrov. Presne ako ja. Tiež bol rád, že nebude šliapať sám. Do cieľa sme prišli spolu s rovnakým časom.
Príchod do cieľa bol zrejme nezabudnuteľný. Ako to tam vyzeralo?
V cieli to bolo úžasné. Ako som spomenul, prišli sme v dvojici. Hodinu pred nami dorazili dvaja Taliani a Španiel, bolo tam živo. Všetci sme boli emotívne nalomení a tak sme sa objímali a vykrikovali. Cieľ bol vo veľkom turistickom centre plnom ľudí, ktorí boli o preteku informovaní a tak nám spontánne tlieskali a gratulovali. Dokončilo 40 jazdcov z päťdesiatich. Môj cieľový čas bol 15 dní 10 hodín 42 minút, čo stačilo na 21. miesto. Nabudúce to bude lepšie.
Nahlásiť chybu v článku