Ak dnes ochoriete, nie je to nič príjemné, no vo väčšine prípadov sa o svoj život obávať nemusíte. Avšak pred takými sto rokmi to bolo iné. Antibiotiká neexistovali, lekári používali iba malé množstvo účinných liekov a úmrtnosť na choroby, ktoré dnes dokážu zneškodniť dostupné lieky na predpis, bola vysoká. Preto objav penicilínu, na ktorom veľkú zásluhu má Alexander Fleming, patrí medzi najdôležitejšie v medicíne a otvoril bránu do sveta modernej medicíny.
Alecovo detstvo
Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 v škótskom grófstve Ayrshire na farme neďaleko mestečka Darvel. Mal 7 súrodencov a Alexander bol druhý najmladší. Do školy chodil od svojich piatich rokov. V skorom detstve si zlomil nos, čo poznačilo jeho výzor a celý život ho mal tzv. boxersky.
Keď mal 12 rokov, jeho rodičia urobili jedno z najdôležitejších rozhodnutí, aké mohli. Mohla to byť pomyselná prvá náhoda, ktorá zmenila jeho život. Aleca (tak mu hovorili) namiesto toho, aby išiel pracovať na farmu, poslali na ďalšie štúdium. Nastúpil na akadémiu, kde študoval prírodné vedy a kde sa prvýkrát stretol s chémiou či fyziológiou. Keď mal 14 rokov odišiel študovať do Londýna.
Vo veku 20 rokov zdedil po strýkovi 250 libier, dal napokon na radu svojho staršieho brata a investoval ich do štúdia medicíny. V roku 1902 sa prihlásil na lekársku fakultu nemocnice Saint Mary. Bol skvelým študentom, častokrát bol najlepším v ročníku, čo potvrdili aj záverečné skúšky v roku 1908, ktoré zložil ako najlepší študent a získal tak zlatú medailu londýnskej univerzity.
Z chirurga bakteriológ
Fleming zložil úspešné skúšky z chirurgie, no tej sa napokon nikdy nevenoval. Opäť totiž v jeho živote zakročila náhoda. Profesor Freeman si ho vybral do svojho tímu bakteriológov. Nevybral si ho ale preto, že by si myslel, že Fleming bude dobrý bakteriológ, ale preto, lebo chcel založiť strelecký klub a Fleming bol dobrým strelcom. Následne napísal štúdiu O akútnych bakteriálnych chorobách, v ktorej popísal spôsoby liečenia chorôb a výsledkoch výskumov, v ktorých pôsobil.
Prvá svetová vojna
Veľká vojna zasiahla aj Alexandra Fleminga a stal sa z neho vojenský lekár. Objavil, že zraneným vojakom je nutné odstraňovať veľmi poškodené tkanivo, aby nedostali infekciu. Pôsobil vo vojenskom laboratóriu s kolegom Wrightom, ktorý dokázal, že k ničeniu mikróbov je dôležité podnietiť telo k produkcii lymfy, v ktorej sa nachádzajú leukocyty. Tiež zistili, že antiseptické prostriedky na čistenie lekárskych nástrojov sú často neúčinné a niekedy baktériám dokonca pomáhajú. Aj tieto objavy poslúžili k rozvoju chirurgie.
Prvý veľký objav
Po vojne sa už ženatý Fleming vrátil do svojho laboratória. V roku 1922 objavil lyzozým – enzým prítomný napríklad v slzách či vaječnom bielku a hubiaci niektoré mikroorganizmy. K tomu objavu došiel Fleming tak, že naočkoval vlastné hlieny z nosa na bakteriálne kultúry a keď sa ukázalo, že hlien baktérie ničia, rovnako použil vlastné slzy, ktoré tiež pôsobili ako antiseptikum.
Ako informuje TASR v roku 1999 bola zverejnená informácia o tom, že (prvý Flemingov objav) nachádzajúci sa v moči a v slzách gravidných žien zabraňuje infikovaniu organizmu vírom HIV, ktorý zapríčiňuje AIDS. Enzým by mohol pomôcť pri vývoji nového a efektívnejšieho lieku proti tomuto zákernému ochoreniu.
Jeho najväčší objav mal ale ešte iba prísť.
Objav zázračného lieku
V roku 1928 objavil Fleming penicilín a to opäť náhodou. V laboratóriu totiž nemal vždy poriadok a tak našiel starú Petriho misku a v nej pleseň usadenú na agare, čo je polysacharid z morských rias. Táto pleseň vylučovala látku, ktorá zabíjala mikróby okolo. Táto pleseň dostala pomenovanie Penicillium Notatum.
To sa podarilo až v máji 1940 oxfordskému chemikovi Ernstovi Chainovi a biochemikovi Howardovi Floreyovi. Neskôr ho úspešne otestovali na zvieratách.
Prvý test penicilínu nastal vo februári 1941 na policajtovi s pokročilou infekciou, ktorého zdravotný stav sa prudko zhoršoval. Jeho stav sa začal zázračne zlepšovať a bolo vidieť, že penicilín zaberá. Žiaľ, zásoby lieku boli vtedy ešte malé a čoskoro sa minul a muž napokon zomrel.
Neskôr vyrobili oveľa väčšie množstvo lieku a bol podaný trom pacientom. Dvaja z nich sa vyliečili, tretí zomrel na iné zdravotné komplikácie.
Ďalšie komplikácie už nesúviseli s liečbou penicilínom, ale s jeho výrobou. Británia finančne vyčerpávaná 2. svetovou vojnou si liek nemohla dovoliť vyrábať. Florey preto odišiel do USA. Tam sa to podarilo a Florey sa z USA vracal do Británie so zárukou výroby 10-tisíc litrov penicilínu.
Medializácia a zaslúžené uznanie
Liečba novým zázračným liekom sa okamžite začala rozmáhať. Článok v New York Times vyzdvihol nový liek a medializácia zaručila, že Flemingovi ako aj Chainovi a Floreyovi sa začalo dostávať veľkého uznania.
Na jeseň roku 1942 ho začali vyrábať aj veľké farmaceutické spoločnosti a svet tak dostal liek ako nikdy predtým, čo malo veľký význam práve počas prebiehajúcej vojny.
Flemingova no aj Floreyova a Chainova práca neostala bez pozornosti. Fleming dostal veľké množstvo ocenení, no to najväčšie prišlo v roku 1945 kedy spolu s Floreyom a Chainom získal Nobelovu cenu za medicínu.
Bol pochovaný zo všetkými poctami, aké si jednoznačne zaslúžil. Tomu zodpovedá aj miesto jeho odpočinku, ktoré sa nachádza v slávnej londýnskej katedrále svätého Pavla.
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku