Poprava elektrickým kreslom patrí medzi najkontroverznejšie tresty. Nie je tajomstvom, že sa v histórii objavili prípady, kedy tento typ popravy nešiel úplne „hladko“ a namiesto rýchlej smrti čakali odsúdených minúty ukrutnej bolesti. Ak ste si však mysleli, že kat, ktorý pri poprave asistuje musí byť bezcitný, alebo že ho to nijakým spôsobom nezasiahne, príbeh Johna Hulberta vám ilustruje, ako môže táto práca zničiť človeka.
História prvej popravy v elektrickom kresle siaha do roku 1890. Popraveným bol muž menom William Kemmler, odsúdený za brutálnu vraždu svojej družky sekerou. Katom, ktorý tento akt vykonal, bol Edwin Davis, pre ktorého to bolo začiatok jednej zo stoviek popráv.
Poprava sa konala v štáte New York vo väzení Auburn, kde bol tento trest smrti zavedený ako vôbec prvý na svete. Kemmlera kvôli počiatočným problémom nezabila elektrina hneď, zomieral dlhých osem minút. Z hlavy sa mu paril dym a všade smrdelo obhorené ľudské mäso.
Popravil viac ako 300 osôb
Edwin Davis sa v priebehu 24 rokov zaslúžil o popravu viac ako 300 osôb vo viacerých štátoch. V roku 1914 odišiel do dôchodku. Kým jeho kolegovia mali kvôli tomu, čo robia, problémy so spánkom, Edwin sa svojou prácou rád pochválil.
Na Edwinovo miesto nastúpil po odchode jeho mladší zverenec, John W. Hulbert. On však znášal tieto situácie oveľa horšie. Z väzenia Auburn sa dostal do jedného z najznámejších amerických väzení Sing Sing s maximálnym stupňom stráženia.
Popravy zničili psychické zdravie aj katom
Portál Thrutcher doslova pri porovnaní Edwina Davisa a Johna Hulberta uviedol, že Hulbert oproti Davisovi nebol do svojho povolania zamilovaný. Práve naopak. Túto prácu znášal dosť ťažko. Trest smrti totiž nemal brutálny dopad iba na ľudí, ktorých trestom sa stal, ale aj na tých, ktorí stáli pri tejto poprave.
Trpeli posttraumatickou stresovou poruchou, depresiami alebo sa utápali v návykových látkach. Stav Hulberta sa každou ďalšou popravou zhoršoval. Prečo teda túto prácu vykonával aj naďalej? Jeho manželka Mattie bola chorá a toto bol spôsob, akým mohol zaplatiť účty za lekársku starostlivosť.
Robil to kvôli peniazom na liečbu svojej manželky
Výška jeho platu bola závislá od počtu popráv. Za jeden usmrtený život týmto brutálnym spôsobom dostal 50 dolárov. Postupom času sa jeho plat vyšplhal až na 150 dolárov za popravu. Treba však dodať, že jeho predchodca Davis zarábal o stovku viac.
Svoje meno chcel pri práci kata utajiť, aby o tom nemusel povedať ani svojej rodine. Anonymita by mu pomohla v tom, aby o práci, ktorú vykonáva, nemusel hovoriť nikomu. Čím viac sa však snažil byť nenápadným, tým si ho viac novinári zobrali na mušku a začali pátrať po tom, kto je ten tajomný kat.
Chcel utajiť svoju identitu
Predovšetkým vo chvíľach, kedy boli popravovaní pod ich dohľadom. Zaslúžil sa napríklad o popravu policajného nadporučíka Charlesa Beckera, ktorý sa preslávil škandálom a vraždou manhattanského hráča Hermana Rosenthala. Do jeho elektrického kresla si dokonca sadol jediný americký kňaz popravený za vraždu, Hans Schmidt.
Pozornosť sa teda, samozrejme, pri týchto popravách upriamila aj na Hulberta, aj keď o ňu nestál. Pridal sa k tomu aj strach z pomsty. Podľa jeho teórie, čím viac popráv mal na svedomí, tým si vyrobil viac nepriateľov.
Popravy elektrickým kreslom často sprevádzali problémy a umierajúci trpeli dlhé minúty
Samotné popravy však boli samé o sebe šialenými. Iba v málo prípadoch totiž prebehli úplne bezproblémovo. A ak sa problém naskytol, odsúdení na smrť umierali dlhé minúty v neznesiteľných bolestiach a Hulbert sa na to musel nielen prizerať, ale aj pomáhať im túto bolesť čím skôr ukončiť.
Podľa opisov portálu Narratively pri popravách vládla skutočne ťaživá atmosféra. Napríklad pri zabití Lea Jankowského a Waltera Levandowského v roku 1920 Leo pri pohľade na elektrické kreslo plakal. Psychický stav Hulberta sa neustále zhoršoval. Pracovníci väznice dokonca hlásili, že pred popravami častokrát počuli jeho krik.
Trojnásobná poprava ho psychicky zložila
Koniec jeho kariéry začal koncom apríla v roku 1925. Hulbert mal pred sebou trojnásobnú popravu, čo psychicky nezvládol a zrútil sa. Dokázal však ešte zapnúť elektrinu a popravy uskutočniť. Týždeň potom však strávil v miestnej nemocnici. Nasledovali dve popravy, po ktorých okamžite rezignoval.
Posledným popraveným v rukách Hulberta bol muž menom Julius Miller. Dozorca ho pred smrťou požiadal o posledné slová, Miller však mlčal. Posadili ho do elektrického kresla a pripútali. V tom prišiel John Hulbert a skontroloval elektródu pripojenú k Millerovej pravej nohe.
Poslednýkrát strhol páčku s elektrinou
Napriek tomu, že sa Hulbert snažil tváriť profesionálne a tak, že sa ho to vôbec netýka, škrípal zubami a po tvári mu stekal pot. Millerovi položil na hlavu koženú prilbu s elektródami a na tvár mu omotal čiernu koženú masku. Tá mu zakryla oči a Hulbertovou úlohou už bolo sústrediť sa iba na to, aby bolo technicky všetko správne pripravené.
Hulburt strhol páčku a Millerom začala elektrina trhať zo strany na stranu. Dostával kŕče, z hlavy a nôh sa mu začalo dymiť. Hulbert prestal a k Millerovi pristúpil lekár, ktorý oznámil, že je mŕtvy. Naokolo bolo vo vzduchu cítiť spálené mäso.
Po tejto poprave Hulbert s prácou kata nadobro skoncoval. Dôvodom tohto kroku malo byť podľa jeho vlastných slov to, že už ho unavovalo zabíjanie ľudí. Behom týchto rokov však na elektrickom kresle popravil až 140 ľudí. Keď zomrela jeho manželka, definitívne ho to zložilo a 22. februára 1929 sa zastrelil.
Napriek jeho tragickej smrti sa v nehumánnych popravách elektrickým kreslom pokračovalo vo väzení Sing Sing až do roku 1963. Túto metódu trestu smrti vystriedala injekcia, ktorá sa dodnes používa v štátoch, kde je trest smrti povolený. Celkovo bolo v tomto väzení popravených elektrickým kreslom 614 ľudí, mužov aj žien.
narratively.com, thrutcher.com
Nahlásiť chybu v článku