Spory o to, ktoré lietadlo je vlastne najrýchlejšie na svete, vedú medzi sebou experimentálne lietadlo X-15 a lietadlo Lockheed SR-71 Blackbird. X-15, o ktorom sme písali článok prednedávnom dokázalo vyvinúť rýchlosť až 7 274 km/h, avšak napríklad nedokázalo samé vzlietnuť a jeho použiteľnosť bola obmedzená iba na dosiahnutie veľkej rýchlosti. Na druhej strane SR-71 bolo plnohodnotné lietadlo používané aj vo vojenských konfliktoch, pričom dokázalo vyvinúť rýchlosť až 3 540 km/h.
Vývoj drozda
Aby sme si uvedomili, prečo SR-71 Blackbird (v preklade drozd) vôbec vznikol, musíme sa pozrieť na obdobie spred vyše 60 rokov. Vo svete po druhej svetovej vojne bola v plnom prúde studená vojna, úhlavný nepriateľ USA stelesnený v Sovietskom zväze zbrojil a pravidelne vykonával jadrové testy (tie, samozrejme, vykonávalo aj USA).
Američania potrebovali rýchle prieskumné lietadlo, ktoré by nebolo zachytiteľné radarmi. Na tieto účely používala CIA lietadlá U-2, ktoré napriek mnohým výhodám boli pomalé. Spoločnosť Lockheed tak dostala za úlohu postaviť špionážne lietadlo novej generácie, ktoré malo lietať vyššie a rýchlejšie ako U-2.
Inžinier Kelly Johnson, vedúci oddelenia Skunk Works v Lockheed, sa chytil projektu a koncom roka 1958 začal na ňom pracovať. CIA schválila rozpočet vo výške 92 miliónov dolárov a v priebehu iba 20 mesiacov postavil „drozda“ s označením A-12. SR-71 vychádzal z A-12, ide len o zmenu typového označenia a kým A-12 využívala CIA, SR-71 bolo určené pre armádu.
Aj keď sa pôvodne uvažovalo aj o variante, ktorý by mohol byť aj bombardérom, napokon SR-71 bolo iba čisto špionážne lietadlo. S letom vo výške 24 kilometrov a rýchlosti presahujúcej Mach 3 bolo v podstate nedostihnuteľné a to aj nepriateľskými raketami, ktorým jednoducho ušlo. Na palube niesol približne 1 a pol tony misijného vybavenia, najmä optické a fotografické prístroje.
Dizajn, konštrukcia a motor
Pri pohľade na toto lietadlo okamžite zaujme jeho farba. Hotové kusy boli natierané tmavomodrou až čiernou farbou a práve tento náter stál aj za jeho prezývkou Blackbird. Náter mal však aj praktický význam. Pôsobil ako maskovanie v noci a tiež na odvádzanie teploty, ktorá pri lete dosahovala teplotu aj 300 stupňov Celzia.
Kvôli vysokým vznikajúcim teplotám musel byť použitý na stavbu titán. Tým ale Spojené štáty nedisponovali v takom veľkom objeme a nakupovali od svojho „rivala“ cez nastrčené firmy.
Vysoké teploty spôsobovali tiež rozťahovanie materiálu a lietadlo muselo byť vybavené dilatačnými medzerami. Tieto medzery však spôsobovali neustály únik paliva kvôli netesnostiam. Tie zmizli až neskôr počas letu. Únik paliva však nebol nejako významný.
Problémom bola skôr samotná spotreba paliva. Pri nadzvukových letoch muselo byť počas letu dopĺňané palivo pomocou tankovacích lietadiel. Často sa tak dialo už tesne po štarte, keďže bolo výhodné, keď SR-71 vzlietavalo s menším množstvom paliva pre rýchlejší vzlet.
Ďalšou vecou, ktorá okamžite upúta, je samotný tvar lietadla. Je tu použitá technológia stealth, ktorá dokáže odolávať zachyteniu radarmi. Nebol však úplne neviditeľný a aj konštruktér Kelly Johnson priznal, že sovietska radarová technológia sa vyvíjala rýchlejšie ako technológia stealth.
SR-71, stroj pre dvoch členov posádky, mal na dĺžku takmer 33 metrov a rozpätie bez 6 centimetrov 17 metrov. Pohon zabezpečovali dva prúdové motory Pratt & Whitney J58-1 s prídavným spaľovaním, každý s ťahom 144,57 kN. Vďaka nim dosahoval maximálnu rýchlosť 3 530 km/h vo výške 24-tisíc metrov. Stúpavosť dosahoval až 60 metrov za sekundu.
Prevádzkové lety
Prvý let prototypu prebehol 25. január 1962 s odlišným typom motorov o ťahu 109 KN. Prvý, už skutočný SR-71A z prvej série šiestich kusov, vzlietol 22. decembra 1964 v Kalifornii.
Prvé nasadenie SR-71 bolo na leteckej základni Okinawa v roku 1968. Odtiaľ podnikali lietadlá prieskumné lety v severnom Vietname. Tie prevádzkovali pravidelne počas niekoľkých rokov.
Stroje však neboli bez problémov. V priemere každý jeden stroj mohol letieť raz týždenne a po každom lete boli nutné opravy. Veľmi často sa SR-71 vracalo z misie bez niekoľkých nitov a poškodenými či rovno rozbitými časťami. Vyskytli sa niekedy prípady, že opravy na jednom stroji trvali aj mesiac. Misie s rýchlym nasadením SR-71 tak neboli možné.
Od roku 1972 absolvovali lietadlá SR-71 len jeden let každý deň. Počas týchto letov však došlo aj k dvom stratám pre technické poruchy. V priebehu misií počas vietnamskej vojny vypálili Vietnamci na lietadlá SR-71 až 800 rakiet, no ani jedna lietadlá nezasiahla. Blackbird im jednoducho ušiel a rakete rýchlo došlo palivo.
SR-71 fungovali aj po skončení vojny vo Vietname. V rámci európskych letov často monitorovali Sovietsky zväz.
Lietadlá SR-71 Blackbird podnikli spolu až 3 551 misií a celkovo sa nalietalo vyše 53-tisíc letových hodín. Počas celej prevádzky došlo iba k jednej smrteľnej nehode, keď sa jeden člen posádky nestihol katapultovať. Celkovo však bolo stratených až 12 z 32 vyrobených kusov. Ani jeden stroj nebol zostrelený nepriateľom.
Rekordy
SR-71 Blackbird bol počas svojej služby najrýchlejším pilotovaným lietadlom na svete. Dňa 28. júla 1976 prekonal stroj so sériovým číslom 61-7962 svetový rekord v absolútnej dosiahnutej výške, keď vystúpil do výšky 25 929 metrov. Rovnaký stroj dosiahol aj rýchlostný rekord, tiež v roku 1976 na úrovni 3 529,6 km/h (3,29 Mach). Avšak pilot Brian Shul vo svojej knihe tvrdí, že 15. apríla 1986 počas misie nad Líbyou dosiahol rýchlosť 3,5 Mach, aby sa vyhol odpálenej riadenej strele.
Lietadlo drží tiež svetový rekord na stanovenú vzdialenosť. Trasu medzi New Yorkom a Londýnom v dĺžke 5 570,79 km preletel za 1 hodinu 54 minút a 56 a pol sekundy. Priemerná rýchlosť bola na úrovni 2,72 Mach, vrátane spomalenia kvôli dotankovaniu počas letu. Túto trasu preletel napríklad taký Concorde o približne hodinu dlhšie.
Ukončenie a nástupca
Program SR-71 nebol ukončený z dôvodu, že by bolo lietadlo technologicky zastarané. Z veľkej časti to bol politický krok. Lietadlá mali neudržateľne veľké náklady a z pohľadu armády nebol vnímaný ako veľmi prínosný. Veliteľský štáb USAF či kongres často poriadne nevedeli, ako program SR-71 funguje a čo je jeho cieľom. Oponenti programu uvádzali, že stojí až do 700 miliónov dolárov ročne, aj keď reálne náklady boli približne 300 miliónov.
USAF tak bolo ochotné SR-71 „obetovať “ v prospech iných priorít a posledné misie tak boli uskutočnené v roku 1989. Neskôr však v dôsledku nepokojov na Blízkom východe či napätia so Severnou Kóreou sa začalo uvažovať o reaktivácii. Tá sa ale stretla s odporom a v roku 1998 odišiel SR-71 na dôchodok v rámci Amerických vzdušných síl. NASA ešte do roku 1999 prevádzkovala posledné lety. Všetky ostatné lietadlá boli premiestnené do múzea s výnimkou dvoch kusov, ktoré ostali v NASA.
Pravdou ale je, že potenciál takéhoto lietadla je obrovský. To si v súčasnosti uvedomujú mnohí, a tak sa uvažuje o nástupcovi s označením SR-72. Úvahy o ňom existujú už od roku 2007 a Lockheed Martin uvádza, že do roku 2025 by mal vzlietnuť prvý prototyp.
Ten by mal dosahovať rýchlosť až šesť Machov a na rozdiel od svojho „otca“, SR-72 by mal byť bezpilotným strojom plným najmodernejšej technológie. Lietadlo by malo mať už aj bojový potenciál.
Lietadlo SR-71 Blackbird sa zapísalo hlbokými písmenami do histórie letectva a svoje miesto má aj v popkultúre. Dodnes má mnoho obdivovateľov, medzi nimi je aj Elon Musk, ktorý svoje dieťa, chcel pomenovať X Æ A-12. Musk tak priamo v mene svojho potomka odkazuje na lietadlo A – 12, teda na pôvodnú verziu SR-71.
Nahlásiť chybu v článku