Pracovať vo väzení nie je jednoduché. Stretávate sa s tvárami, ktoré skrývajú temné myšlienky. 44 ročnú Sam odjakživa fascinovali mysle kriminálnikov. Chcela ich spoznať viac a rozhovormi docieliť, aby svoje činy oľutovali. Realita bola napokon celkom iná.

Na univerzite vyštudovala psychológiu a rozhodla sa pracovať ako poradca vo väznici, ktorý mal páchateľom prehovoriť do duše. Skúmala ich správanie a chcela, aby si uvedomili vážnosť svojich činov. Po prepustení mali byť tak menšou hrozbou pre spoločnosť. Škála týchto stretnutí bola rôznorodá, Sam komunikovala s vrahmi, násilníkmi i pedofilmi. Na svoj prvý vstup do väzenia spomína ako na malé dobrodružstvo:

„Moment, keď som v prvý deň prišla na miesto svojej práce so zväzkom kľúčov, bol ohromujúci. Myslela som, že tu už zostanem navždy. Bola to výzva, vzrušujúca a takým dobrým spôsobom desivá. Vedela som, že dokážem niečo zmeniť.“ Prvotné ohromenie však rýchlo opadlo. Sam vydržala v práci 3 roky. Viac sa podľa jej slov už nedalo uniesť.

AUTHOR GUEST POST: Constructing the Perfect Thriller by Sam Carrington https://t.co/6mZxNYrzxy pic.twitter.com/tpZ1vgAWtr

— Gemma 📚☕🎮🎥 (@BookMoodReviews) October 29, 2017

Stretnutie s prvým vrahom si pamätá dodnes

Na stretnutie s prvým vrahom si spomína veľmi jasne, odvtedy spochybňovala svoju schopnosť odhadnúť každého človeka. Muž pred ňou bol totiž atraktívny a v mladšom veku by sa ním určite nechala nahovoriť aspoň na jedno rande. Jeho zložka však rozprávala iný príbeh. „Vo svojich 20 rokoch stretol dievča v nočnom klube a odprevadil ju domov, tam ju znásilnil, zabil a jej telo skryl. S úplným pokojom mi povedal, že ju uškrtil. Tieto slová ma šokovali. Dodnes ich jasne počujem.“ Sam o prvom stretnutí s kriminálnikom hovorí ako o drsnom prebudení do reality. Tá horšia ju napriek tomu ešte len čakala.

„Súčasťou mojej práce bolo počúvať väzňov ako rozprávajú o svojich zločinoch, mojou snahou bolo odhaliť prvotné impulzy, kvôli ktorým to nakoniec spáchali. Bolo to istým spôsobom fascinujúce, no zároveň bolo ťažké neponoriť sa príliš do ich príbehov a udržať si správnu mieru empatie.“ Mnohí z nich mali problémy s výbuchmi hnevu, prežívali neľahké detstvo plné zneužívania či zanedbávania zo strany rodičov. Výsledkom bolo úplne chybné rozhodovanie sa v živote. „Mojou úlohou bolo určiť presne tú chvíľu, kedy sa život páchateľa začal uberať zlým smerom.“

Mnohí opisovali detaily svojich činov

Sam sa presvedčila o tom, že o vraždách a znásilneniach sa nielen ťažko počúva, ale ešte ťažšie rozpráva iným ľuďom. Napokon sa nemohla zveriť ani svojmu manželovi, ktorý jej prácu doslova neznášal a chcel, aby z nej odišla. Ona však mala ešte stále ten pocit, že môže niečo zmeniť k lepšiemu. „Čoraz viac som strácala schopnosť koncentrácie, neustále som myslela na to, čo mi rozprávali a v noci sa mi snívalo o obetiach.“ Jeden väzeň jej do detailu opísal ako znásilnil malé dieťa, chcel o tom hovoriť, aby dokázal pochopiť svoj čin a vziať zaň skutočnú zodpovednosť. Iný zase opisoval ako znásilnil svoju dcéru počas rozprávky. Sam sa podobných stretnutí čoraz viac obávala.

„Prešla som špeciálnym výcvikom, ktorý mi pomohol v tom, aby som vedela jednať aj so sexuálnymi násilníkmi a dostať sa im do hlavy. No aj samotný tréning bol hrôzostrašný.“ Realita stretnutí s väzňami bola celkom odlišná od toho, ako to sledujeme vo filmoch či seriáloch. Zhovárala sa s nimi v malej miestnosti celkom sama, jedinou záchranou bolo tlačidlo na stene v prípade núdze. „Muž, ktorý spáchal viacero sexuálnych trestných činov sa raz ku mne naklonil a povedal, že si vie predstaviť ako sa ho bojím.“ Podarilo sa jej udržať kamennú tvár, no vo vnútri ju to pomaly ničilo.

Prítomnosť nebezpečenstva ju napokon zmenila

Práca mala pomalý dopad aj na jej rodinu. Manžel bol výrazne proti a Sam žiadal, aby s tým skončila. Vo vzťahu k deťom sa stala príliš ochranárskou. Keď sa neskôr dopočula o tom, ako jeden páchateľ napadol zamestnankyňu s podobnou prácou, niečo sa zmenilo. Zamestnankyni sa síce podarilo bojovať a stlačiť núdzový gombík pre pomoc, no Sam bola vydesená a v hlave sa jej usídlila myšlienka, že to mohla byť ona.

Po troch rokoch práce sa situácia začala meniť. Výjavy ako sa muž snaží rozrezať telo svojej obete ju mátali aj cez deň. Celková zmena nastala až po smrti jej otca, vtedy si uvedomila, že na seba až príliš tlačí. Po pohrebe jej v priestoroch väzenia bolo fyzicky zle, nedokázala tam už ďalej zostať, a tak definitívne skončila. „Niektoré obrazy stále nedokážem dostať z hlavy, a tak som si ich začala zapisovať. Vznikla z toho novela. V prvom rukopise som bola tak úprimná vo svojich zážitkoch, že to bolo príliš brutálne na publikovanie. Po úpravách sa temnota zmiernila.“

Vo väzniciach Veľkej Británie je celkovo 80 000 páchateľov. Medzi dozorcami je 34 % žien. Zamestnanec takéhoto zariadenia potrebuje silnú psychiku, Sam ju mala, no nakoniec zistila, že je toho na ňu aj tak príliš veľa. „Na svoj čas ´za mrežami´ nikdy nezabudnem. Myslím, že som sa vtedy vystavovala reálnemu nebezpečenstvu, dodnes to mám pred očami. Dalo mi to celkom nový pohľad na život.“

Pozri aj: Hotel zmenený na bludisko. 10 mrazivých taktík najznámejších sériových vrahov, ktoré využívali k vraždeniu svojich obetí