Je zrejme najvýchodnejšie ležiacim mestom v Európe, nachádza sa za polárnym kruhom v ruskom Komijsku a aktuálne má asi 60-tisíc obyvateľov. Pri rozpade ZSSR ich tu pritom žilo dvojnásobok. Mesto Vorkuta ešte v polovici 20. storočia ani neexistovalo. V tom čase na jeho mieste stál jeden z najkrutejších sovietskych pracovných táborov, v ktorom našlo svoju smrť asi 250-tisíc ľudí. Vitajte v meste, ktoré bolo kedysi gulagom a v gulagu, ktorý je dnes mestom.
Mesto Vorkuta leží na predhorí Uralu. Smerom ďalej na východ už žiadne mesto nenájdete. Len dlhé pohorie ťahajúce sa severo-južným smerom oddeľujúce Európu od Ázie. Je teda najvýchodnejšie ležiacim európskym mestom. Poloha mesta za polárnym kruhom predznamenáva ťažké podmienky na život. Existujú tu len dve ročné obdobia. Veľmi krátke „leto“ kedy priemerná teplota ľahko presahuje 10°C a nekonečná krutá zima, typická výdatnými snehovými zrážkami. Koniec roka je tu vždy pomerne ponurý. Kvôli polárnym nociam vidia miestni slnko naposledy 17. decembra. Opäť ich zahreje až 27. decembra.
Gulag, ktorý je mestom
V roku 1932 bol na mieste, kde dnes stojí mesto Vorkuta vybudovaný pracovný tábor Vorkutlag. V nasledujúcich desaťročiach sa stal jedným z hlavných a najdesivejších táborov sovietskeho systému známeho ako gulagy. Nestalo sa tak náhodou. Tábor ležal v oblasti druhej najväčšej uhoľnej panvy v niekdajšom ZSSR. Vorkutlag a okolité pracovné tábory počas svojej existencie „privítali“ asi 1 milión väzňov. Štvrtina z nich neprežila. Jednou z hlavných príčin bola aj treskúca zima. Nie je ničím neobvyklým, keď tu teploty klesnú k hodnote – 50°C.
Už počas prvých rokoch fungovania pracovného tábora Vorkutlag mali väzni popri ťažbe uhlia za úlohu aj stavbu železnice a nového mesta. Vorkuta tento štatút získala už v roku 1943. Miestny pracovný tábor zavrel svoje brány podobne ako v iných častiach Ruska, v 60. rokoch 20. storočia. Od tohto momentu počet obyvateľov Vorkuty neustále rástol. Práce tu bolo vyše hlavy. Miestne uhoľné bane poskytovali ekonomickú istotu celému regiónu.
Mesto, ktoré bolo gulagom
Podobne, ako mnohí dôchodcovia na Slovensku, si zrejme aj obyvatelia Vorkuty dnes s láskou zaspomínajú na „zlatý socializmus“. S pádom ZSSR totiž prišiel aj pád mesta. Množstvo miestnych uhoľných baní svoje brány zatvorilo a do regiónu ako sibírsky víchor privial úpadok.
Počet obyvateľov sa od konca 80. rokov, kedy dosahoval asi 217-tisíc zredukoval na menej ako 70-tisíc ľudí v súčasnosti. Kto mohol z mesta odišiel. Na juh, kde ak nenájdu prácu, nájdu aspoň slnko a teplejšie dni. Aj v súčasnosti síce Vorkuta a jej okolie predstavuje pre Rusko dôležitý ekonomický región. Na distribúciu plynu plynovodom však ľudskú silu netreba.
Obrovská rozloha Ruska prináša množstvo nevýhod, ktoré obyvatelia Vorkuty pociťujú aj dnes v 21. storočí. Asi 2000 km do Moskvy možno prekonať za dva dni cesty vlakom, alebo raz týždenne pravidelnou leteckou linkou. Žiť v najvýchodnejšom európskom meste za polárnym kruhom, znamená žiť odrezaný od sveta. Aj od Ruska samotného. Vorkuta sa v 21. storočí stala mestom duchov a novodobým väzením pre tých, ktorým sa nepodarilo z mesta uniknúť.
vice.com, reflex.cz, rferl.org, rbth.com
Nahlásiť chybu v článku