Slovenský režisér a kameraman Juraj Mravec prichádza do kín s novou dokumentárnou snímkou Stratený domov, ktorá sa odohráva v Sýrii a Iraku, na pozadí zúriacej vojny. Prečo je tento film dôležitý pre nás všetkých, nám priblížil samotný tvorca.
Juraj Mravec už vo svojom debutovom filme v roku 2016 Mir vam ukázal, že sa nebojí prinášať dôležité témy, na ktoré si len tak niekto netrúfne. Vďaka tomu môžeme aj my aspoň z časti nahliadnuť na život v konfliktných oblastiach na východe Ukrajiny, pomocou rozhovorov s miestnymi ľuďmi a vojakmi.
Po troch rokoch prichádza Mravec s ďalšou silnou a výpovednou snímkou s názvom Stratený domov. Tentokrát sa zameral na územie Sýrie a Iraku, ktorého sa zmocnila teroristická organizácia „Islamský štát“ a rozpútala migračnú krízu.
Ako vznikla pôvodná myšlienka vytvoriť film o vojnových oblastiach Sýrie a Iraku? Predtým ste nakrútil film s podobnou témou, odohrávajúci sa na Ukrajine. Sú tieto udalosti dôležité pre Vás, pre našu spoločnosť?
Potrebu nakrútiť film z prostredia vojny s “Islamským štátom” prišla ako reakcia na celospoločenské nálady, počas vrcholiacej migračnej krízy, v rokoch 2014-2015. Šírenie strachu a fašizmu vrcholovými politikmi spôsobilo, že sme, ako národ, opäť dehumanizovali istú skupinu ľudí. To je pre mňa neprijateľné.
Rozhodol som sa odísť do ohniska konfliktu, nafilmovať hrôzy vojny, aby som slovenskému (európskemu) divákovi ukázal pravé dôvody masovej migrácie z blízkeho východu. Vojna s “Islamským štátom“ spôsobila najväčšiu migračnú krízu od konca druhej svetovej vojny.
Je to téma, o ktorej by sa dnes malo určite hovoriť, aby čo najviac z nás vedelo o rizikách vojny a tom, že to nie je iba vecou dôb minulých. Na čo všetko ste sa v snímke Stratený domov snažil zamerať?
Film autenticky rozpráva príbeh dvoch slovenských záchranárov, ktorí dobrovoľne opúšťajú svoje rodiny, aby mohli zachraňovať životy, priamo na predných líniách v bitke o “baštu Islamského štátu”, mesto Mosúl. Ich príbeh je v kontraste s príbehmi jezídov, na ktorých “IS” spáchal genocídu a jediné, čo chcú, je dostať sa do bezpečnej Európy.
Postihnuté oblasti sa Vám podarilo navštíviť. Aké boli Vaše pocity po príchode?
Nepodarilo sa mi ich len “navštíviť”. Podarilo sa mi tam asimilovať. Dlhodobo filmovať vojnu. V oblasti som strávil takmer rok. Je to taká šoková záležitosť. Je to úplne iný svet. Ak tam chcete pracovať, musíte ho prijať taký, aký je. Vysporiadať sa s brutalitou a naturálnosťou vojny.
Dá sa sem vôbec dostať? Je to náročné? V čom spočívajú vybavenia?
V prvom rade musíte mať isté všeobecné vedomie o mieste kam sa chystáte. Pred každou cestou (projektom) si niekoľko mesiacov študujete všetko dostupné o krajine, histórii, politickej situácií. Prečítal som napríklad aj korán. Potom sú tu praktické veci. Nedá sa ísť len tak do vojnovej zóny.
Potrebujete rôzne povolenia, musíte vedieť kadiaľ vedie cesta, ktorá nie je zamínovaná a pod. S tým vám pomôžu tak zvaní fixeri. Sú to sprievodcovia po vojnových oblastiach. Zväčša sú to lokálni novinári, alebo ľudia ktorí majú nejaké napojenie na armádu.
Kontakty na týchto ľudí, môžete nájsť na Facebooku v tajných skupinách. Tie skupiny sú tajné aby odtiaľ neunikali informácie. V krajinách kde sa unášajú novinári treba byť opatrný. Do takej skupiny vás môže dostať napríklad iný novinár, ktorý tam už je.
Kde všade ste boli? Na akých miestach?
Aký dlhý čas ste tu strávili? Zmenilo sa niečo vo Vás behom toho obdobia?
V Iraku som nakrúcal rok. Do dnes sa tam vraciam. Mám tam priateľov, mám to tam svojím spôsobom rád. Zmenilo sa vo mne veľa. Myslím, že by sa to dotklo každého človeka.
Utrpenie a všetky tie hrôzy, vlastne vyextrahujú z ľudského života všetky zbytočnosti.
Odrazu riešite iba podstatné veci. Bojujete za svoj život a za životy vašich blízkych. Naše komfortné “európske” životy sú pretkané zbytočnosťami.
Väčšina z nás si ani nevie predstaviť, aké to môže byť žiť v krajine postihnutej vojnou. Napriek tomu tak však mnohí ľudia žiť musia. Skúste nám priblížiť ich život, ich situáciu.
Ráno sa zobudíte, v tom lepšom prípade. V tom lepšom prípade dorazí humanitárna pomoc a vy, keď si vystojíte pár hodín rad, tak dostanete krabicu s olejom, kuskusom, rajčiakový pretlak. V tom lepšom prípade vás alebo vaše dieťa netrafí v priebehu dňa guľka alebo šrapnel. No a super je, keď vám nič nepadne na dom, aby ste si aj tento večer mali kde ľahnúť. To sa opakuje dokola. Vojna sú krv, hovná a bieda.
Existuje na miestach, kde sa odohráva vojna, život v bežnom slová zmysle? Alebo je všetko podriadené iba týmto konfliktom a snahe prežiť?
Myslím, že život vie byť až extrémne flexibilný. To však neznamená, že šťastný. Ľudia sa vedia prispôsobiť aj hrozným podmienkam. Nie je to ale správne. Vojna má aj svoje, ak to tak môžem nazvať pozitíva. Veľmi rýchlo napríklad utužuje priateľstvá.
Téma migrantov vyvolala nie iba na Slovensku, ale aj v celej Európe množstvo negatívnych ohlasov. Tie sú však často založené iba na predsudkoch, ktoré sú v nás zakorenené. Ako si myslíte, že by sa ich dalo zbaviť?
Na začiatok by bolo dobré, keby politici v Európe nezneužívali tému migrantov na honbu za politickým kapitálom.
Nesmieme sa dať zachvátiť fašizmom, ako sme to urobili v minulosti.
Môže mať, podľa Vás, túto moc ovplyvniť to aj kinematografia? Alebo napríklad Vaše filmy?
Filmy majú silu. Umenie má silu. Sú to dobré sily a treba ich používať v boji proti fašizmu.
Nie všetko cudzie je zlé. My máme to šťastie, že podobnej situácii nie sme (momentálne) vystavení. Myslím, že migranti pochádzajúci z týchto krajín chcú iba to, čo my berieme ako samozrejmosť. Pokojný život a rodinu. Je to tak?
Každý chce pokojný život, dobrú budúcnosť pre svoje deti. Ak sa vám to nedostane vo vašej rodnej krajine, lebo máte tú smolu, že ste sa narodili v Sýrií alebo Iraku, je pochopiteľné, že začnete premýšľať o úteku do bezpečia. Zvlášť pochopiteľné je to pri rodinách s deťmi. Každý normálny rodič chce pre svoje deti len to najlepšie.
Vo filme Stratený domov môžeme vidieť slovenských záchranárov, ktorí sa do bojovej operácie zapojili. Ako dospeli k tomuto rozhodnutiu? Určite to nebolo jednoduché, myslíte, že ho niekedy oľutovali? Predsa, opustiť svoje domovy nie je jednoduché a navyše vystaviť sa život ohrozujúcim situáciám.
Je to otázka skôr na nich, ja si myslím, že všetci, čo sme tam boli, sme nikdy nič neľutovali.
Stratený domov zobrazuje aj tému rodiny. Môže pojem rodina vzniknúť niekde, kde zúri vojna? Alebo podľa toho, čo ste videl, je jediná možnosť snažiť sa odísť a nájsť si pokojnejšie miesto na život?
Rodina je základný kameň spoločnosti. Vzniká prirodzene v každom prostredí. Aj vo vojne sa rodia deti. Veľa z nich umrie, lebo deti sú zraniteľnejšie.
Zostali Vám nejaké spomienky, na ktoré podľa Vás nikdy nezabudnete?
Najhoršie je sa potom vrátiť a čeliť takýmto otázkam.
Myslíte, že je nejaká možnosť, ako môžeme v tejto situácii pomôcť aj my? Napríklad obetiam postihnutých miest alebo nejakou dobrovoľnícku činnosťou?
Vzdelávať sa a premýšľať. Pustiť do svojho srdca lásku a múdrosť. Nie nenávisť. To je všeobecný základ. Ku konkrétnej pomoci sa každý prepracuje sám. Ak mu na tom bude naozaj záležať.
Film Stratený domov si môžete pozrieť v premiére už túto sobotu, 12. októbra, v bratislavskom Priestore súčasnej kultúry- A4, v rámci Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Ďalšie premietania sa uskutočnia 14. a 15. októbra v bratislavskom kine Lumiére, 17. októbra v kine DK v Pezinku, 22. októbra v Nových Zámkoch alebo 27. októbra v Trnave.
V spolupráci s bARSdobrýchýr
Nahlásiť chybu v článku