Nevylepšila sa len diagnostika psychiatrických ochorení, ale aj liečba a jej dostupnosť. Kedysi skončil na psychiatrii alebo v ústave každý, kto bol považovaný za nepohodlného alebo prejavil najmenší náznak zvláštneho správania. Končili tam nie len chorí, s ktorými si rodiny nevedeli poradiť, ale napríklad aj politici, či ženy, ktoré boli vyhlásené za hysterické iba preto, že sa odvážili postaviť sa svojmu mužovi. Zdá sa však, že príbuzní neboli jediní, ktorí si s pacientmi nevedeli poradiť.

Ústav Byberry sa neslávne preslávil tým, že desiatky rokov zanedbával a týral svojich pacientov úplne beztrestne. Tí trávili celé sni priviazaní k posteliam a spútaní špeciálnymi postrojmi. Iní boli zavretí v izbách bez postele, zato však plných výkalov a špiny. Miestnosti boli takmer bez svetla a chodby Byberry sa v noci menili na temné kobky, ktorými sa niesol zápach a nárek pacientov. Aj keď sa v čase najväčšej „slávy“ ústavu písal rok 1946, temná minulosť to miesto prenasleduje ešte aj dnes.

Projekt začal ešte v roku 1903, pôvodne však malo ísť len o niekoľko pracovných miest pre psychicky chorých. Postupne sa však komplex rozrastal a pacientov pribúdalo, akosi však nepribúdal kvalifikovaný personál. Čoskoro sa zamestnancom mohol stať ktokoľvek, kto potreboval prácu, miestami to pritom vyzeralo, že samotný personál by potreboval psychiatrickú pomoc. Okrem toho, štát v psychiatrických ústavoch, ako bol napríklad Byberry, zamestnával aj vojakov, ktorí z náboženských dôvodov odmietli bojovať v druhej svetovej vojne. Práve oni a novinári pomohli odhaliť, čo sa za múrmi ústavu skutočne deje.

Vzhľadom na nedostatok personálnu sa neraz o pacientov nemal kto starať, tak ležali celé dni nahí a špinaví a o nič lepšie na tom nebol ani priestor, ktorý museli obývať. Často ich tiež pripútávali a to aj na celé mesiace. Príkladom takéhoto zaobchádzania bol 27-ročný pacient William Kirsch, ktorý strávil v putách takmer tri roky, pričom v ústave strávil viac ako sedem rokov. Napriek tomu, že mu mali pomôcť, odchádzal odtiaľ v omnoho horšom stave a ústav bol napokon po roku 1980 obvinený z porušovania ľudských práv.

Byberry si však v tom čase vyžiadala už množstvo obetí a odhaduje sa, že na následky zanedbania starostlivosti tu do roku 1970 zahynulo až takmer 60 ľudí. Okrem toho, pacienti, ktorí neboli pripútaní a neboli príliš strážení, neraz tak z ústavu utekali a miestni obyvatelia ich našli spať na svojich dvoroch. Niektorí pacienti radšej spáchali samovraždu, ako by mali stráviť ďalší deň v tom pekle.

Okrem toho, že sa personál o pacientov nestaral, neraz boli využívané kruté metódy, ktoré mali slúžiť na ich liečbu. V rámci jednej z nich sa uterák namočil do vody a omotal sa pacientovi okolo krku. Personál chytil konce uteráka, zamotal ich a postupne ich okolo pacientovho krku uťahoval, až kým nebol úplne bledý, s opuchnutým jazykom a takmer nejavil známky života. Toto škrtenie uterákom malo údajne slúžiť ako utišovacia metóda. Bizarné však je, že pri tejto a podobných metódach si personál dával pozor na to, aby pacientom neostali viditeľné poranenia. Mohli ich tak naďalej vykonávať bez toho, aby vzbudili podozrenie.

Ďalšia z nesmierne krutých metód zahŕňala vytrhávanie zubov pacientom bez podania anestetík. Aj pacienti, ktorí sa poranili a ranu potrebovali zašiť, boli ošetrovaní bez liekov proti bolesti, pretože personál veril, že napríklad pacienti trpiaci schizofréniou nepociťujú bolesť. Kým na anestetikách sa šetrilo, iné lieky sa podávali ako „lentilky“ a hovorí sa, že ich dokonca na pacientoch testovali. Dôkazom je fakt, že v Byberry otvorila farmaceutická spoločnosť Smith Kline- French laboratórium a ich výskumy by sa dali označiť za prinajmenšom pochybné a neetické. Nejeden pacient na následky podania nevhodných liekov zomrel.

K úmrtiam nedochádzalo len následkom zlého zaobchádzania personálu s pacientmi, ubližovali si aj pacienti medzi sebou. Skončilo tu totiž mnoho kriminálnikov, ktorí tu namiesto väzenia čakali na psychiatrické vyšetrenia. V roku 1944 sa tu dokonca jeden z pacientov pokúsil o vraždu naostrenou lyžičkou. Ďalšia pacientka bola znásilnená a zavraždená v roku 1987 a jej telo bolo zakopané na pozemku. Prišlo sa však na to, až keď mŕtvolu objavili ostatní pacienti a jej časti roznášali po Byberry. Takto zmizlo niekoľko pacientov, no akosi sa dlhé mesiace nikto nenamáhal hľadať ich.

Po všetkých tých hrôzach napokon zavrel neslávne známy ústav Byberry svoje brány 21. júna 1990.

Pozri aj: Môžu vás topiť či donútiť zjesť vlastné zvratky. V strašidelnom dome McKamey Manor zažijete svoje najväčšie nočné mory a ešte nikto ho neprešiel celý

all-that-is-interesting