V posledných mesiacoch Slovensko sleduje stupňujúce sa napätie v médiách. Vládni politici a političky odmietajú odpovedať na otázky Denníka N, denníka SME, Aktualít. Na pozadí všetkého sa chystá zákon o Slovenskej televízii a rozhlase (STVR) a hovorí sa o snahách o cenzúru v najsledovanejšom spravodajstve – v televízii Markíza, kde je aktuálne stále vyhlásená štrajková pohotovosť. 

Z obrazoviek zmizli diskusné relácie Na hrane aj Na telo, z TA3 odišiel Richard Dírer a poslanec za Slovenskú národnú stranu (SNS) Roman Michelko v diskusii Infovojny hovorí o tom, že diváci a diváčky už neuvidia Martu Jančkárovú či Mareka Makaru.

Po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica zaznievali výzvy na zmiernenie napätia v spoločnosti, ešte predtým však niektorí politici, medzi nimi napríklad Ľuboš Blaha alebo Andrej Danko priamo ukázali na médiá a opozíciu ako na vinníkov.

Novinkou je aj iniciatíva „Rešpektujem iný názor“, o ktorej redaktor Denníka N Vladimír Šnídl hovorí ako o účelovej. Hovorí sa aj o možnom vytvorení ambasádora slobody slova, čo podľa neho znamená len jediné – snahu vlády Roberta Fica zabetónovať sa pri moci.

Okrem iného v rozhovore rozpráva aj o tom, aké vplyvy majú sociálne siete na spoločnosť, čo môžeme robiť proti konšpiráciám, alebo ako by vyzerala mediálna výchova, ak by ju pod „správu“ dostala vládna SNS.

Novinári môžu pre politikov a političky predstavovať prekážku, keďže ich úlohou je poukazovať na možné prešľapy alebo kauzy. Aký by bol svet bez objektívnej a kritickej žurnalistiky?

Bol by to svet Severnej Kórey alebo súčasného Ruska.

Kam by to Slovensko doviedlo?

Toto si už slovenská spoločnosť zažila. Základom všetkých totalitných režimov je, že odrežú verejnosť od prísunu informácií, ktoré sú mimo kontroly vládnej moci. To znamená, že každá totalitná moc potrebuje monopol na informácie. Pretože pokiaľ ho stratí, môžu prenikať informácie o tom, že tá totalitná moc nerobí pre občanov to, čo je v ich záujme, prípadne zatvára nepohodlných občanov a podobne.

No a čo by to znamenalo? Úlohou novinárčiny nie je iba informovať, ale používa sa aj termín „watch dog“, teda strážny pes. Takže úlohou novinárov je, aby boli strážnymi psami demokracie, ktorí vlastne budú štekať, keď sa vychýli systém.

Politická komunikácia, a to vrátane kampaní, sa v posledných rokoch presunula na sociálne siete. Ku každému sa dostane len taký obsah, aký vyhľadáva. Má to nejaký vplyv na kritické myslenie voličov a voličiek?

Jednoznačne. Nejde iba o sociálne siete, ale ide o našu nepripravenosť na sociálne siete. Takže tie algoritmy uzavrú človeka v nejakej „bubline“, v ktorej si môže myslieť, že hlavným problémom Slovenska sú mimovládky, medvede, Brusel, dúhové pochody… a nebude riešiť, že najväčším problémom je napríklad to, že jeho príbuznému už tretíkrát odložili operáciu. To znamená, že stav zdravotníctva, respektíve nefungujúci štát.

Čiže toto je typický príklad toho, ako sociálne siete ovplyvňujú voľby a voličské správanie. Vytvárajú fiktívne problémy a potom populisti ponúkajú riešenie fiktívnych problémov.