Blížia sa majstrovstvá sveta a Slovensko opäť začína žiť hokejom. A to napriek tomu, že naši mladí hokejisti v elitnej skupine neprežili. Po prehre so Švajčiarskom sa prepadli do B-skupiny a Slovensko tak v juniorskej kategórii už viac nepatrí medzi svetovú hokejovú elitu. Nemožno sa čudovať. Slovenský hokej sa nachádza v období dlhodobého marazmu a toto sú prvé vážne dôsledky tohto stavu. O tom, v akej kondícii je hokej na Slovensku sme sa porozprávali s bývalým reprezentantom a súčasným trénerom Vladimírom Országhom.

Slovenskí hokejisti do 18 rokov vypadli z A-kategórie majstrovstiev sveta. Sledovali ste zápasy? Ako to vnímate?

Sledoval som to len čo sa týka výsledkov. Samozrejme všetci vieme, ako to dopadlo a je to škoda. Na druhej strane treba povedať, že mládežnícke kategórie od 18 do 20 rokov každý rok balansujú na hrane zotrvania v súťaži. Jeden rok sa to už muselo prejaviť. Je to určite nepríjemná vec, no signalizuje to, ako sa robí práca s mládežou na Slovensku.

Ako tréner si myslíte, že odohrali dobré zápasy a mali jednoducho smolu? Alebo boli naozaj slabším tímom a vypadnutie bolo teda férové?

Musím povedať pravdu, ani jeden zápas som nevidel. Ale ten turnaj je spravodlivý, ešte aj o záchranu sa hrá na dva víťazné zápasy, takže nemožno hovoriť o nejakom šťastí či nešťastí.

Ako hráč máte za sebou dlhú a úspešnú kariéru. V roku 1995 ste boli súčasťou tímu na MS do 20 rokov B-kategórie. Skončili ste druhý a postúpili medzi svetovú elitu. Ako sa to podarilo?

Bola to veľmi tŕnistá cesta. V tom čase ešte z B-éčka postupovali dve mužstvá. Boli tam Švajčiari, veľmi silní Nóri a Poliaci. Ja som vtedy vekom spadal aj do kategórie do 18 rokov, takže pre mňa bolo veľmi dôležité, aby sme postúpili, pretože som chcel, aby sme ďalší ročník konečne hrali A-kategóriu. Hneď na začiatku sme prehrali so Švajčiarmi. Náš posledný zápas na šampionáte sme prehrali s Talianmi, ktorí boli istými zostupujúcimi. Úplne posledný zápas na turnaji hrali Poliaci s Francúzmi, kedy Francúzom nešlo o nič. Mali sme vtedy obrovské šťastie. Ak by Poliaci vyhrali, postúpili by namiesto nás. Francúzi nám vtedy pomohli, vyhrali tuším 6:0 a tým nás posunuli do A-kategórie.

Dnes je hokej ďaleko vyrovnanejší ako za našich čias. Mužstvá z druhého sledu nás dobiehajú, či sa nám to páči alebo nie. Návrat do A-skupiny nebude jednoduchý. Nemci sa z B-skupiny nevedeli dostať 4 či 5 rokov. Tým, že postupuje už len jeden tím to bude veľmi náročné.

Prešlo teda takmer 25 rokov a situácia je presne opačná. Predtým úspech, teraz neúspech. Čo sa za tento čas zmenilo?

Zmenila sa doba. Dnes majú deti ďaleko viac možností, ako sme mali my. Konkurencia športov je oveľa väčšia, kedysi to bol viac-menej len hokej alebo futbal. Dnes je to cyklistika, basketbal, bojové športy. Navyše detí nie je toľko ako bolo za našich čias. Veľkým problémom sú výdobytky modernej doby ako internet, sociálne siete, videohry… Tam sa stráca veľa detí.

Ďalšia vec je zaneprázdnenosť rodičov, ktorí niekedy nemajú čas na svoje deti a radšej im kúpia tablet alebo nejakú hru a oni sa zatiaľ venujú práci, aby uživili rodinu. V neposlednom rade sú to financie, ktoré hokej spotrebuje. Aj keď v kluboch sa už pracuje systematickejšie a aspoň tým najmladším požičiavajú výstroj. Snažia sa odľahčiť rodiny, no stále je to šport, do ktorého treba dávať peniaze. Je tam veľmi veľa faktorov, ktoré sa zmenili a ktoré za našich čias neboli. Neviem, ako by sme sa my s takýmito vecami vyrovnávali, keby sme boli v dnešnej dobe. Je to celosvetový trend, ale tým, že nemáme takú veľkú základňu je to u nás najviditeľnejšie.

Dá sa teda povedať, že slovenskému hokeju ublížila moderná doba?

Nepovedal by som, že len slovenskému. Jednoducho sú možnosti, aké predtým neboli. Dnes má možnosť si každý vybrať. My sme mali tri programy, celý čas sme trávili vonku, hrali sme hokej, futbal, basketbal. Teraz deti pred panelákmi ani nevidíte. Za prvé sa nemajú kde hrať, lebo sú všade parkovacie miesta. Za druhé vývoj ide dopredu a všetkých zaujímajú tablety, sociálne siete. My sme tieto nástrahy nemali. Spoločnosť sa vyvíja, deti sa vychovávajú inak, tréneri musia mať iný prístup, učitelia musia mať iný prístup. Musíme sa s tým vyrovnať a dostať z toho čo najlepšie. Čo sa týka športovej gramotnosti, je to dnes veľmi slabé. Stačí sa ísť pozrieť na školské dvory alebo na telesnú výchovu. My sme sa kedysi na telesnú tešili, dnes akoby to bolo z povinnosti.

Takže je to celospoločenský problém

Samozrejme. Organizácie, športové kluby, mestá by mali vytvárať podmienky na športovanie. Dnes musíte o každého talentovaného žiaka bojovať. Neoslovia ho len hokejisti, oslovia ho futbalisti, bojové športy. Ak je niekto telesne zdatný, má možnosť si vybrať. Je to realita, s ktorou sa musíme vysporiadať.

Ako je na tom hokejová infraštruktúra a podpora hokeja v porovnaní so susednými štátmi?

Veľmi slabo. Zoberme si napríklad Maďarsko. Zadefinovali si niekoľko športov, ktoré sú najdôležitejšie, najpopulárnejšie a štát do nich tlačí peniaze. Financuje štadióny, multifunkčné ihriská, aby mali deti kde hrať. Mne sa veľmi páči projekt, ktorý sa práve začal spúšťať na zväze v podobe hokejových akadémií a malých hokejových hál. V Liptovskom Hrádku a v Trenčíne sa už začínajú realizovať.

Veľmi dôležitá je aj kvalita trénerov. Ak chceme vychovávať kvalitných hráčov, musíme sa ako tréneri posúvať dopredu. Ja som vždy hovoril, že ak reprezentácia nie je centralizovaná a hráči nie sú celý rok pokope, potom má tréner veľmi ťažkú úlohu. Jeho úspech závisí aj od klubových trénerov. Ako pripravia hráčov počas sezóny, ako ich dokážu fyzicky a mentálne nastaviť, ako ich dokážu kreovať. Reprezentačný tréner za 2-3 týždne nemá veľa času. Je veľmi dôležité, aby sa skvalitnila práca v kluboch a to je na nás, na tréneroch. Musíme sledovať nové trendy, pretože tak, ako spoločnosť, sa mení aj hokej.

Porovnávať hokej dnes s tým, čo bolo pred 20 rokmi, to sa jednoducho nedá. Je to ako keď si zoberiete dnešný smartfón a tlačítkovú Nokiu spred 15 rokov. Tá doba je dávno preč a treba sa s tým vysporiadať. Hráči, ktorí sa pred 10-15 rokmi dostali do siene slávy NHL, by dnes nehrali ani v základnej zostave. Posúva sa to dopredu a my sa tomu musíme prispôsobiť. Ale my sme absolútne zaspali dobu. Boli sme presvedčení, že to, čo sme robili pred 20 rokmi je stále dobré, ale sami vidíme, že to jednoducho nestačí.

Takže sme neudržali ten trend?

Je tam samozrejme veľa faktorov. Neudržali sme trend, nevzdelávali sme sa, neposúvali sme sa. Trénuje sa podľa metód, ktoré sa používali pred 20-30 rokmi. Hokej dnes ale vyžaduje ďaleko viac. Ako tréneri sme málo otvorení svetu. Jukka Tiikkaja mal vynikajúci článok na SME, kde to všetko z pohľadu outsidera, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť, vysvetľuje. Veľmi veľa trénerov je presvedčených o tom, že to, čo robia robia správne. Pritom robia 30 rokov stále to isté. Ako som už povedal, zaspali sme dobu, ale musíme sa pohnúť ďalej.

Čo Jukka Tiikkaja na Slovensko priniesol a čo sa s jeho pomocou zmenilo?

Priniesol trošku iný pohľad. Fíni sa takisto učili najskôr od Rusov, potom od Kanaďanov a dnes sa už vyvíjajú samostatne. Za posledné roky sú pravidelní medailisti aj na turnajoch do 18 alebo 20 rokov. Ja som mal možnosť ísť do špičkového fínskeho mužstva Kärpät Oulu a sledoval som prácu s mládežou. Oulu má obrovskú výhodu. Sú hore na severe, kde zbierajú z okolia 300 km tých najlepších hráčov. To je to, čo nám chýba. V akadémiách zgrupujú tých najlepších a zápasy sú tam potom veľmi vyrovnané. Kvalita našich juniorských líg veľmi pokrivkáva. Práca s mládežou, s pukom, s hokejovými zručnosťami, to sú dôležité veci, ktorým my nevenujeme až toľko času, ako by sme mali. Najviac nám ale chýba kreativita.

Vo Fínsku je stratégia taká, že hráči môžu robiť chyby na tréningu aj v zápasoch. Najmä mladší hráči nie sú zviazaní výsledkami a taktikou. U detí rozvíjajú najmä herné zručnosti, individuálne zručnosti, technické zručnosti a nekladú až taký dôraz na výsledky. U nás chce každý vyhrávať. Bojíme sa robiť chyby, vyhadzujeme puky a sme málo kreatívni. V tom je obrovský rozdiel medzi nami a vyspelými hokejovými veľmocami. Sme síce poctiví, budeme trénovať, budeme na sebe makať, ale kreativita nám veľmi chýba, v tom sa musíme posunúť dopredu.

Jukka Tiikkaja vyzdvihol v práci s mládežou najmä Banskú Bystricu. Čo robia inak?

Za posledné roky veľmi dôležitú úlohu zohral príchod Nora Javorčíka, ktorý je mladý progresívny tréner, ktorý s Jukkom úzko komunikuje. Boli sa pozrieť, ako to funguje vo fínskych a švédskych akadémiách a snaží sa nastaviť určitú formu pre trénerov na Slovensku. Fínsky tréningový proces sa veľmi líši od toho, na čo sme zvyknutí my. Tu máme nejaké cvičenia, ktoré idú za sebou podľa nejakej šablóny. Vo Fínsku dá tréner hráčom pri cvičení niekoľko možností, ale samotné riešenie musia nájsť už oni. Počas tréningu sú teda nútení hľadať to najlepšie riešenie a to sa potom odzrkadlí aj v zápase. Už na tréningu sa rozvíja kreativita a hokejové myslenie a tak sa to snaží robiť aj Banská Bystrica.

Kedy budú výsledky fínskej pomoci viditeľné napríklad na veľkých turnajoch?

Je to neuveriteľne dlhý proces. Chýba nám možno celá generácia hráčov. Ak dnes hovoríme o naštartovaní zmien, ktoré sa začali pred 2-3 rokmi, reálne výsledky uvidíme o 10 rokov. Nepríde to z roka na rok, ako si niekto myslí. Ľudia, ktorí absolútne nerozumejú hokeju povedia, že je tu fínsky odborník, tak prečo vypadla 18-tka z elitnej skupiny. Veci sa ale budujú dlhodobo. V Bystrici sme identitu, nastavenie a klímu mužstva budovali 5-6 rokov, kým sme sa dostali tam, kde sme sa dostali. A udržiava sa to, Bystrica vyhrala tretí titul po sebe. Progres urobila aj bystrická juniorka a som veľmi rád, že to má stúpajúcu tendenciu. Ani v Bystrici nie je všetko ideálne, ale ľudia, ktorí pracujú s mládežou sa snažia nastaviť systém, ktorý by mohol fungovať aj do budúcna.

Najväčší problém v mládežníckom hokeji je ten, že nedokážeme vytvoriť podmienky pre mladých hráčov. Tí najlepší hráči, možno ich je 15-20, odchádzajú každý rok už v 15 rokoch do akadémií v Česku, Fínsku, Švédsku alebo v Kanade. Odchádzajú za lepšími podmienkami, ktoré my im ponúknuť nedokážeme. Ja sa ich rodičom nečudujem. Aby sme sa mohli niekde posunúť je dôležitá aktivita štátu, ako to bolo napríklad v Maďarsku. Som ale veľmi rád, že Trenčín buduje prvú hokejovú akadémiu. V Čechách ich majú asi 14.

Aká je vaša prognóza slovenskej hokejovej budúcnosti, povedzme na najbližších 10 rokov. Môžeme sa vrátiť medzi svetovú elitu?

Treba urobiť veľmi veľa, aby sme sa vôbec v tej špičke udržali, pretože tie krajiny nám utekajú. Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí poznajú pomery v mládežníckom hokeji hovoria o zázraku, že sa dokážeme udržať v A-kategórii. Bolo by skvelé, keby sa vrátila generácia, ktorá bude opäť nosiť medaily z majstrovstiev sveta. Ak sa však nič nespraví, budeme upadať ďalej a elitné kategórie sa nám budú stále vzďaľovať.

Už o pár dní sa začnú Majstrovstvá sveta. Aké máme na turnaji podľa vás šance, hrozí nám zostup do nižšej kategórie?

Domáci šampionát je obrovský tlak, či už zo strany fanúšikov alebo médií. Rysuje sa ale celkom slušné mužstvo, dá sa povedať, že všetci tí najlepší, ktorí boli k dispozícii sa majstrovstiev zúčastnia. Treba si ale uvedomiť, že dnes je reálna sila Slovenska niekde okolo 8. až 11. miesta. Bude veľmi dôležité zvládnuť zápasy s priamymi konkurentmi na postup do štvrťfinále, či už to budú Nemci alebo možno Dáni, Francúzi. Bolo by dobré, keby sme postúpili do štvrťfinále, pretože nám dlhodobo uniká a ľudia sú už hladní po hokejovom úspechu. Niektorí sú síce objektívni a vedia reálne zhodnotiť, kde sa momentálne slovenský hokej nachádza, no niektorí stále žijú vo svete spred 20 rokov, v časoch, kedy sa domov nosili medaily. Tá doba je už ale dávno preč. Ja slovenský hokej prirovnávam k Nokii. Aj tá bola kedysi najlepšia a kde je dnes?

Veľmi si prajem, aby chalani urobili nejaký výsledok, aby znovu naštartovali eufóriu. Reprezentácia je totiž veľmi dôležitá z pohľadu celkových výsledkov, aby sa hokej dostal do popredia a deti mali nejaké vzory. Vidieť sme to mohli v Banskej Bystrici. Keď sme sa motali okolo 8. miesta, záujem detí o hokej bol asi taký, ako všade. Ale keď sa posledné roky hralo finále, keď sme mali každé play-off vypredané a vyhrávali sa tituly, na hokej sa prihlásilo o tretinu, možno až polovicu viac detí ako za posledné roky. Slovenský hokej potrebuje úspechy na medzinárodnom poli, aby sme deti prilákali k hokeju.

V aktuálnom kádri je veľa mladých hokejistov. Máte medzi nimi favorita?

Veľmi dobre sa v slovenskej extralige ukázal Samo Buček, potenciál má aj Robo Lantoši. Som veľmi rád, že sa chytili aj hráči, ktorí sa dostali do NHL, či to je Jaroš, alebo Černák. Tí majú veľkú budúcnosť a môžu byť veľkým prínosom, rovnako ako chalani, ktorých sme mali v Slovane ako Adam Liška či Matúš Sukeľ. Takisto Fehérváry sa stáva na svoj vek veľmi dobrým a vyzretým hráčom. Som rád, že nastupuje mladá a stredná generácia, ktorí sa tlačia do popredia.

Ale Fehérváry odišiel do Švédska, Jaroš odišiel do Švédska. Stále sa hovorí o tom, že by sme mali dávať šancu mladým hráčom. Ale naši najlepší hráči tu už nie sú. My im nemáme ako dať šancu, pretože nám odídu v 15-16 rokoch do akadémií v zahraničí. Musíme vytvoriť kvalitné zázemie pre hráčov, aby ostávali tu a neodchádzali nám inde. Pretože v zahraničí je ďaleko ďaleko väčšia konkurencia a presadia sa tam len tí najlepší. Veľa hráčov sa tam potom stratí, neprejde tým sitom, pretože nie sú dostatočne dobrí na to, aby sa uplatnili v konkurencii.

Pozri aj:

Paulína Fialková: Ak by som nebola biatlonistka, bola by zo mňa právnička