Nazbierať v dnešnej dobe odvahu, ale hlavne čas na veľké životné výzvy a prekonanie samého seba, si žiada extrémnu dávku zaprenia a odhodlania. Dôkazom toho je aj Viera Orosová, ktorá sa koncom minulého leta rozhodla absolvovať cestu Camino del Norte.
Až 1 020 kilometrov, 36 dní a jedna odhodlaná žena, ktorá sa bez akejkoľvek prípravy rozhodla otestovať svoje hranice a absolvovať cestu Camino del Norte. Aj keď sa na cestu vydala osamote, ako Viera potvrdila v našom rozhovore, na Camino nie je nikto sám.
V rozhovore s Vierou Orosovou sa dočítate:
- Čo ju motivovalo k absolvovaniu tejto cesty?
- Je príprava na takúto cestu viac o fyzickej alebo psychickej príprave?
- Ako sa má človek zbaliť
- Či hrá pri výbere termínu úlohu aj ročné obdobie
- Akými aktivitami si spríjemňovala cestu
- Čo najzvláštnejšie sa jej stalo
- Ako riešila ubytovanie a stravovanie
Čo ťa motivovalo k tomu, aby si prijala takúto náročnú výzvu?
Motivácia je pri Camine veľmi dôležitá. Sú ľudia, ktorí idú z náboženských dôvodov, sú tí, ktorí to majú ako turistickú výzvu, niektorí idú „vychodiť“ svoju bolesť v duši. To bol aj môj prípad. Išla som na prvé výročie smrti mojej milovanej maminy. Tak som s ňou trávila čas aspoň v spomienkach.
Je príprava na túto cestu skôr o fyzickej, alebo psychickej pripravenosti?
Ťažko povedať. Mnohí riešia fyzickú prípravu, behajú, trénujú. Ale aj tak vás to nepripraví na tú naozajstnú realitu. Prejsť 30 km nie je problém. Problém je prejsť toľko každý deň. Kumulovaná únava je náročná. Bolí vás každý sval na tele. Aj ten o ktorom ste netušili, že ho máte.
Ale po približne 500 km si telo zvykne a ide už bez problémov. Ja osobne som vôbec netrénovala. Každopádne je Camino náročné aj psychicky. Treba mať motiváciu.
Kadiaľ presne vedie trasa a ako je značená?
Začiatok je v regióne Baskicko, v meste Irún. Postupne sa ide cez regióny Cantabria, Asturias a Galicia. Veľká časť trasy vedie popri oceáne, neskôr sa presunie do vnútrozemia. To je, samozrejme, celá cesta. Nie každý ju ide od začiatku, napojiť sa môžete kdekoľvek.
Značená je celkom dobre, povedú vás žlté šípky. Najhoršia je orientácia vo veľkých mestách. Odporúčam si stiahnuť aplikáciu Buen Camino, ide v podstate o pešiu navigáciu. Túto vychytávku som objavila až tam. Veľakrát ma zachránila.
Ako dlho ti trvala cesta a koľko presne mala kilometrov?
Camino del Norte má 828 km, plus existujú rôzne varianty popri mori, takže do Santiaga je to spolu vyše 900 km. Veľa pútnikov, tak ako aj ja, sa ale rozhodne prísť až k oceánu do mestečka Finisterre (cez Muxiu je to ďalších 120 km). Takže výsledok je niečo vyše 1020 km. Šla som 36 dní s jedinou prestávkou, jeden deň v Santiagu.
Ako sa má človek zbaliť na takúto dlhú cestu?
Minimalisticky. Po predchádzajúcom Camine (Camino Primitivo, ktoré má 350km) som pochopila, čo potrebujem a nepotrebujem. Všeobecná rada znie, že žena by mala mať batoh maximálne 10% telesnej váhy. V mojom prípade som sa teda potrebovala zbaliť na obdobie približne 40 dní, do 6kg.
Konkrétna rada znie, napríklad pri oblečení, že ak napíšem 2 tričká, jedno je v batohu a jedno oblečené. Takže 3 tričká, 2 krátkych nohavíc, 1 dlhé legíny, spodné prádlo, 3 funkčné ponožky, ľahká
mikina, šlapky. Dôležitá je šiltovka a čelovka, pretože v Španielsku vychádza slnko pomerne neskoro, často som vyrážala za tmy.
Ďalej turistická fľaša, energetické tyčinky, základné lieky (hlavne chladivá konopná masť je neoceniteľný poklad), čítačka kníh, pršiplášť, spacák, solárnu power banku a samozrejme Kredenciál = preukaz pútnika. Bez neho vás neubytujú v tzv. Albergues.
A samozrejme, ak chcete konečnú Kompostelu, teda potvrdenie o absolvovaní púte, ktorú vydáva oficiálny úrad v Santiagu, musíte ju mať vyplnenú pečiatkami z jednotlivých algergues po ceste. Plus nezabudnite, že treba mať pri sebe stále minimálne 1 liter vody. Oblečenie si samozrejme periete po ceste, buď v ubytovniach alebo vo väčších mestách sú automatické práčovne.
Hrá pri výbere vhodného termínu rolu aj ročné obdobie?
Áno, závisí ktoré Camino sa chystáte ísť. Napríklad Norte sa odporúča v auguste, septembri, keďže ide o extrémne upršanú oblasť Španielska. Aj v lete je tam relatívna zima (priemerne 20 stupňov Celzia). Ak ale idete Camino de la Plata, ktoré plánujem tento rok, tam je odporúčané obdobie skorá jar alebo neskorá jeseň, kvôli extrémne vysokým teplotám.
Išla si sama. Stretávala si po ceste viac skupín alebo práve jednotlivcov?
Išla som sama. Boli dni, keď som za 30 km nestretla nikoho a boli dni, keď som sa k niekomu pripojila. Ako sa hovorí, na Camine nikto nie je sám. Ale to platí skôr na tú najkomerčnejšiu Francúzsku cestu. Norte nechodí veľa ľudí, takže treba počítať aj so samotou.
Koľko kilometrov denne si v priemere prešla?
Záviselo to veľmi od prevýšenia, ale hlavne aj toho, kde som našla ubytovanie. Minimálne som prešla 20 km, maximálne 39 km. S prevýšením. Camino del Norte je hornatá cesta, hlavne región Baskicko, kde začína.
Napadlo ti počas horších momentov aj to, že sa vzdáš?
Nie, nikdy. Vedela som, prečo idem a to ma poháňalo vpred.
Akou aktivitou sa dá „skrátiť“ si takúto dlhú cestu?
Čímkoľvek. Počúvala som hudbu, ale niekedy som išla hodiny počúvajúc len vlastný dych a šumenie mora. To bolo naj. Niekedy som sa pristihla pri tom, že už hodiny nemyslím na nič. Dokonalý relax.
Aký najzvláštnejší zážitok si si uchovala v pamäti?
Stala sa mi tam krásna vec. Prvý deň, hneď za mestom Irún, kde začína Camino del Norte som sa stratia v lese. Bola hustá hmla, pršalo, jednoducho som zišla z cesty. Viem, fantastický úvod 1000 km trasy (smiech).
Zrazu som za mnou zbadala dvojicu, prihovorila som sa im, on Španiel, Xavi, ona Talianka, Benedetta. Cestu sme našli a pomaly kráčali spolu celý deň. V cieli sme sa rozlúčili a keďže oni šli ešte o pár km ďalej, myslela som, že sa už ani nestretneme. Ale nie, stretli sme sa o tri dni a o 100 km ďalej v kláštore Zenarruza.
A potom sme sa naďalej míňali a stretávali. Nikdy sme sa nedohodli, jednoducho sme sa stretli. Asi po týždni sme sedeli v jednej ubytovni a rozprávali sa len tak o všetkom a o ničom. Tam mi povedali, že sú spolu 15 rokov. Hneď zo mňa vyhŕkla otázka a kedy bude svadba? Oni sa rozosmiali a povedali, že ju majú v pláne. V meste Finisterre, na konci ich aj mojej cesty, 8.9., majú rezervovaný termín.
Ak to zvládnu a prídu do cieľa (už to bol ich druhý pokus). A na moje prekvapenie sa ma opýtali, či im pôjdem za svedka. A naozaj, o mesiac sme stáli na úrade mestečka Finisterre, kde si nevesta a ženích povedali svoje áno. Bolo to naozaj čarovné.
Ako sa rieši ubytovanie, respektíve stravovanie?
Keďže zo spomínaných Albergues boli otvorené len tie súkromné, spôsobovalo mi to veľké problémy. Tieto ubytovne sú menšie a ešte aj tie mali zníženú kapacitu na 50 %. Termín bolo treba rezervovať aj niekoľko dní vopred. A boli dni, keď sa nepodarilo nič zohnať, takže som si musela predĺžiť trasu.
Ubytovne sú aj na rôznej úrovni. Niektoré sú veľmi, veľmi až veľmi jednoduché, nie úplne čisté (ale úprimne, človek je rád, že nespí v lese alebo na pláži, ako sa mnohým aj stalo) ale sú aj novo postavené štruktúry, kde sa cítite ako doma.
Dokonalý web je www.gronze.com kde nájdete zoznam všetkých ubytovní, telefónne číslo a aj recenzie. Plus info, aké extra služby poskytuje (pranie, večera, bar a iné). Čo sa týka jedla, na raňajky maximálne proteínová tyčinka a čierny čaj v prvom bare po ceste, počas kráčania som jedla ovocie. Večera v ubytovni alebo vo väčších mestách normálne v reštaurácii.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí zvažujú túto cestu?
Moja rada je, že netreba zbytočne váhať a treba vyraziť. Na Camine si každý nájde to svoje. Možno aj to, čo ani nehľadal.
Nahlásiť chybu v článku