Čo je to prvé, na čo si spomínate zo svojho života? U niekoho je to zážitok zo škôlky či z jasiel, u iného príhoda z výletu, či nejaká udalosť, ktorá sa odohrala v kruhu rodiny. Jedno máme ale spoločné. Prvé spomienky, ktoré sa nám v hlave uchovali, sú z obdobia možno troch či štyroch rokov. To, čo sa dialo predtým si jednoducho nepamätáme. To ale nie je prípad úplne všetkých ľudí. 27-ročná Rebecca Sharrock z austrálskeho Brisbane má ale dar (alebo prekliatie), ktorý sa vyskytuje asi len u 60 až 80 ľudí na svete. Rebecca si dokáže spomenúť na každú udalosť, ktorú zažila a podrobne o nej rozprávať. No dobre, aby sme boli presní, prvých 12 dní svojho života si nepamätá, to jej ale odpustíme.
Tento zvláštny a veľmi raritný stav, vďaka ktorému si Rebecca pamätá všetko čo zažila, sa nazýva highly superior autobiographical memory (HSAM), čo môžeme voľne preložiť ako vynikajúca autobiografická pamäť.
Rebecca opisuje svoj prvý zážitok zo života, vo veku 12 dní takto: „Rodičia ma posadili na sedadlo vodiča v aute (otcov nápad) a odfotografoval ma. Ako bábätko som bola zvedavá čo to je, skúmala som volant a poťahy sedadiel.“
Nielen, že Rebecca si takto podrobne pamätá každý svoj deň, no pamätá si napríklad aj rôzne javy. Pamätá si aké bolo ktorýkoľvek deň počasie, ale aj to, čo mala oblečené, alebo čo mala pred pred niekoľkými rokmi na obed či večeru. Vo svojom blogu uvádza, že bez problémov dokáže doslova odrecitovať všetkých 7 kníh o Harry Potterovi. V súčasnosti sa Rebecca rozhodla napísať knihu o svojom živote s názvom: Môj život je ako puzzle.
K napísaniu knihy ju podnietil novinový článok, ktorý čítala v roku 2014 (a ktorého obsah dokáže samozrejme odrecitovať), v ktorom sa písalo, že ľudia si nedokážu pamätať udalosti z útleho detstva. To pokladala samozrejme za nezmysel a jej kniha z veľkej časti obsahuje práve udalosti, opisované z jej prvých rokov života.
„Spomínam si napríklad na svoje prvé narodeniny. Netušila som, čo sa ten deň chystá, mamička ma obliekla do saténových šiat, ktoré ma svrbeli a ja som plakala. Potom som si uvedomila, že je to zvláštny deň, keďže všetci chodili za mnou a aj keď som tomu nerozumela, prestala som plakať. Ten deň som dostala od rodičov plyšovú hračku – Minnie Mouse, ktorej tvár ma desila. Plakala som a jediné čo som dokázala bolo kričať a odtláčať hračku odo mňa, vždy keď som ju zbadala.“
„Keď som mala 18 mesiacov, začali sa mi snívať sny. Myslela som si, že vtedy odchádzam z domu, a tak som chcela, aby bola pri mne moja mamička, keď som spala. Hneď po mojich druhých narodeninách sa narodila moja sestra Jessica. Opäť som nerozumela, prečo sa pozornosť rodičov presúva na ňu a neskôr, prečo sa chce hrať s mojim vláčikom. Potom mi ale došlo, že už nie som jedináčik a o všetko som sa so sestrou začala deliť.“
Rebecca si uvedomuje svoju jedinečnosť a že výskum jej pamäte by mohol byť veľkým vedeckým prínosom. Preto je súčasťou dvoch výskumov, ktoré sa snažia nájsť odpoveď na to, ako funguje myseľ.
Závery týchto štúdií by mohli pomôcť ľuďom trpiacim demenciou a Alzheimerovou chorobou a priniesť tak nesmierne cenné informácie o tom, ako mozog spracúva a uchováva informácie. Aj tento príklad totiž ukazuje, že ľudská myseľ je záhadná a nevyspytateľná a dokáže nás neustále prekvapovať.
interez.sk (Matej Mensatoris), boredpanda.com
Nahlásiť chybu v článku