Veronika a Maťo odišli do dôchodku vo svojich 33 a 35 rokoch a už 7 rokov sú penzisti. No v ich ponímaní to znamená niečo úplne iné, než by ste si možno mysleli. Sedem mesiacov do roka trávia cestovaním po svete, aktuálne sa nachádzajú konkrétne v Mexiku, a podarilo sa im to vďaka niekoľkým správnym krokom, ktoré urobili.

Dali výpoveď v práci, vybudovali si pasívne príjmy a aj keď nechodia do práce od deviatej do piatej, peniaze im pravidelne prichádzajú. Stali sa frugalistami, pozorne si sledujú svoje výdavky a nemíňajú na zbytočnosti. Stanovili si aj denný limit, ktorý neprekročia. Vďaka tomu sa im darí šetriť si aj naďalej. No ak by ste si mysleli, že sa musia vo veľkom obmedzovať, nie je to tak.

Hovoríte si slovenskí frugalisti. Kedy a kde ste sa s týmto pojmom stretli prvýkrát? Čo znamená vo vašom ponímaní?

Tento výraz sme objavili až v roku 2022, ale žijeme podľa neho už nejakých 8-9 rokov, aj keď sme nevedeli, že niečo také ako frugalizmus existuje. Pri počúvaní podcastu o financiách sme prvýkrát objavili Mr. Money Mustache, človeka, ktorý v 30 išiel do predčasného dôchodku práve vďaka investovaniu. Zmenil svoj životný štýl tým, že nemíňa na zbytočnosti, takmer všade sa vozí na bicykli, žije ekologicky, doma si varí zdravé jedlo, cvičí, trávi čas s rodinou a dáva prednosť veciam, ktoré ho napĺňajú oveľa viac, ako tým materiálnym — žije frugálny život. Povedali sme si, že wau, to je vlastne presne to, čo robíme my. Dovtedy sme si mysleli, že máme len neštandardný životný štýl.

Vždy sme chceli cestovať okolo sveta, preto sme po skončení vysokej školy odišli zo Slovenska. Išli sme do Írska, zarobili si peniažky, odtiaľ sme pokračovali do Austrálie, kde sa nám zapáčilo. Zostali sme tam 8 rokov, kariérne sme postupovali, veľmi sa nám darilo. Na začiatku sme do Austrálie prišli na študentské víza, ale postupne sme našli firmu, ktorá nás zasponzorovala, aby sme tam ako pár mohli zostať a potom to už išlo samo. Maťo okrem toho, že pracoval na rôznych zaujímavých filmových projektoch, tak si založil aj vlastnú produkčnú firmu a ja som začala pracovať pre americkú softvérovú spoločnosť, kde som sa vypracovala na obchodnú riaditeľku, veľmi veľa som vďaka práci cestovala a naše príjmy boli aj na Austráliu nadštandardné. 

Z platu sme dokázali viac ako 50 % ušetriť a už vtedy sme začali investovať do akcií. Vedeli sme, že chceme ďalej pokračovať v cestovaní a že žijeme v zlatej bubline.

Asi po 6 rokoch v Austrálii sme vedeli, že sa budeme chcieť opäť vybrať na cesty, preto sme poctivo šetrili a odkladali na ďalšie dobrodružstvo. Keď nás kamarátka pozvala na svadbu do Čile a my sme prvýkrát objavili čaro Južnej Ameriky, zamilovali sme sa natoľko, že sme už žiadne ďalšie znamenie nepotrebovali. Vrátili sme sa do Austrálie, požiadali o voľno v práci, rozdali, rozpredali všetky veci, zbalili „švestky“ a konečne vyrazili na cestu.

Pôvodne sme plánovali, že cestovať budeme rok, na tak dlho som dostala aj sabatikal v práci. Maťo ako freelencer to mal jednoduchšie. Mnohí nás varovali, že pravdepodobne budeme naspäť za pár mesiacov. Že sa nebudeme vedieť uskromniť a že minieme našetrené peniaze omnoho skôr. Tomu sme sa, samozrejme, chceli vyhnúť, a preto sme začali naše výdavky poctivo trackovať.

Do aplikácie na sledovanie výdavkov v telefóne sme si na našich cestách zapisovali každý jeden cent a zistili sme, že sa dokážeme spratať do nejakých 50-60 eur, už za dvoch. A vďaka tomu sme vedeli, že cestovať by sme vydržali bez problémov oveľa dlhšie.

Miesto toho, aby sme sa po roku vrátili späť do zabehnutých koľají, som dala výpoveď v práci a už sme sa do Austrálie nevrátili. Chceli sme na cestách ešte chvíľu potiahnuť a z toho jedného roku je teraz už rokov sedem.

Keď sa povie, že ste išli mladí do dôchodku, mnohí si pod tým môžu predstaviť, že sa vám vlastne len nechce pracovať. No u vás je to o niečom inom…