Vďaka čomu sme jedinečným človekom? Každý z nás má svoje pomyslené jadro tvorené spomienkami, hodnotami a spôsobom, akým prežívame prítomné okamihy. Jeho súčasťou sú aj očakávania či túžby.
Čo tvorí osobnosť človeka?
Otázka, čo tvorí osobnosť človeka a ako vzniká uvedomovanie si vlastnej osobnosti, zaujíma odborníkov z rôznych vedných odborov už stáročia. Tejto téme sa venujú psychológovia, psychiatri, ale aj filozofovia. Jedna z nedávnych psychobiologických štúdií sa venovala otázke, ktoré časti našej osobnosti ostávajú nemenné. Vekom sa totiž vyvíjame, učíme sa a získavame nové skúsenosti. Ako však informuje štúdia publikovaná v časopise Psychophysiology, niektoré časti nášho „ja“ ostávajú predsa len nemenné.
Neurovedec Miguel Rubianes, jeden z autorov štúdie hovorí, že cieľom vedcov bolo zistiť, či ostávame rovnakou osobou po celý svoj život. Výsledky štúdie naznačujú, že niektoré komponenty našej osobnosti ostávajú stabilné, kým iné sú tvárnejšie a náchylnejšie na zmenu, píše portál Science Alert.
Jadrom našej identity je seba-kontinuita. To znamená, že všetky naše zážitky sú navzájom poprepájané a vytvárajú súvislý obraz. Je to ako vytváranie tapisérie, pričom jej začiatok je začiatkom života jedinca a jej koniec je jeho odchodom z tohto sveta.
Naša identita je viac ako len súhrn jej jednotlivých častí. Vedci prirovnali identitu k sekere, ktorá patrí starému otcovi. Ak sa zničí porisko, vymeníte ho za nové. Ak sa zničí ostrie, tiež ho môžete vymeniť. Aj keď však z pôvodnej sekery nič neostane a vymeníte všetky jej časti, stále to bude sekera patriaca starému otcovi.
Skúsenosti nás menia, no stále sme to my
Podobne je to aj s našou identitou. Mení nás každá dobrá aj zlá skúsenosť, berieme si ponaučenia zo situácií, ktoré nám zlomili srdce, ale aj z tých, ktoré nám zmenili život k lepšiemu, napríklad z povýšenia v práci. Aj keď sa však časti našej osobnosti vplyvom týchto skúseností menia, stále sme to my, stále je to naša osobnosť.
V rámci výskumu sa vedci zamerali na to, ako reaguje mozog na špecifické vizuálne podnety, napríklad na známe tváre. Tie sú totiž indikátorom toho, ako jedinec o svojej identite zmýšľa. Je totiž známe, že skôr si dokážeme vybaviť informáciu, ktorá sa nás osobnostne nejakým spôsobom dotýka. Ako informuje portál Cell, intenzívne reagujeme napríklad v prípade, keď vidíme v zrkadle vlastnú tvár alebo sa pozeráme na svoju fotografiu.
Vnímanie identity môže narušiť ochorenie
Nejedna štúdia sa zaoberá otázkou, aké neurologické procesy sa podieľajú na tom, že na fotografii rozoznáme vlastnú tvár od ostatných. Vedcov napríklad zaujíma, či jednotlivé časti mozgu reagujú na vlastnú fotografiu ako na starého priateľa alebo skutočne vznikne prepojenie, ktoré umožní mozgu pochopiť, že ide o vlastné „ja“.
Do výskumu sa zapojilo 20 študentov, pričom vedci im prezentovali 27 fotografií. Na niektorých boli cudzí ľudia, kým na iných ich vlastná tvár či tvár blízkeho priateľa. Fotografie neboli z rovnakého obdobia, fotené boli v rôznom veku. Každá z fotografií sa na monitore objavila na jedinú sekundu a úlohou účastníkov bolo určiť, koho videli. V ďalšej fáze mali určiť, v ktorom štádiu života sa človek na fotografii nachádza, či je to detstvo, dospelosť alebo staroba. Elektródy pripevnené na telo jedinca po celý čas mapovali aktivitu jeho mozgu.
Ukázalo sa, že aj keď vidíme sami seba na fotografii zo škôlky, stále to vnímame ako naše „ja“, nie ako starého známeho z detstva. Zdá sa teda, že naša identita sa neustále aktualizuje. Samozrejme, vnímanie vlastnej osobnosti a identity môže byť narušené ochorením, napríklad schizofréniou.
Nahlásiť chybu v článku