Kedysi obyčajná stredná škola, koncom 80.rokov najdesivejšie miesto na planéte a dnes múzeum týchto hrôz. Reč je o Tuol Sleng, väzení v centre kambodžského hlavného mesta Phnom Pénh, ktoré režim Červených Khmérov v rokoch 1975-1979 využil na čistky vlastného obyvateľstva. Tuol Sleng, alebo S-21 ako sa zariadenie v tom čase nazývalo, bolo v mnohom oveľa horšie ako nacistické tábory smrti či ruské gulagy.
Červený Khméri a Pol Potova vražedná diktatúra
V prvej polovici 20. storočia patrilo územie Kambodže, francúzskej Indočíne. Až v roku 1953 sa krajine podarilo zbaviť sa koloniálnej nálepky a zrodila sa nezávislá a samostatná Kambodža. Potom však prišlo peklo menom Pol Pot. Pol Pot, vlastným menom Salot Sar sa v roku 1962 dostal do čela Kambodžskej komunistickej strany, ktorá pod jeho vedením dostala prívlastok Červení Khméri. Príprava na revolúciu, nastolenie komunizmu a najmä tvrdej diktatúry mohla začať.
Podarilo sa to až v roku 1975, kedy Červení Khméri dobyli hlavné mesto Phnom Pénh. Pol Pot stále na čele zriadil v Kambodži komunistickú diktatúru, akú si mnohí nevieme ani predstaviť. Diktatúru plnú strachu, teroru a smrti. Hlavné mesto bolo vysídlené a obyvateľov poslali na vidiek, často do neobývanej džungle, kde sa mali tvrdou prácou „prevychovať“. Viac o kambodžských hrôzach z tohto obdobia nájdete v našom staršom článku o Pol Potovi. V skratke však možno výsledok jeho režimu zhrnúť do prostého faktu. Tretina obyvateľov krajiny diktatúru neprežila. A dôležitú úlohu v príbehu zahralo aj väzenie S-21, ktoré je dnes múzeom genocídy.
S-21: Najdesivejšie väzenie histórie
Väzenie Tuol Sleng vzniklo v priestoroch bežnej školy po vysídlení hlavného mesta a po celé obdobie Pol Potovej diktatúry len málokto tušil, že vlastne existuje. Kambodžský režim totiž tvrdil, že sa v krajine žiadne väzenie nenachádza. V komunistickej pracujúcej spoločnosti vraj nie je potrebné. Pravdou je, že v Kambodži bolo politických väzení niekoľko a Tuol Sleng z nich bolo to najhoršie.
To, koľko ľudí v S-21 skončilo, nie je dodnes celkom jasné. Jednotlivé zdroje sa v číslach odlišujú. Niektoré tvrdia, že išlo asi o 12-tisíc ľudí, iné hovoria o 15 či 16 tisíckach, kým niektorí bývalí dozorcovia tvrdia, že ich počas štyroch rokoch bolo asi 30-tisíc. Jedno je však isté. Hrôzy, ktoré sa v Tuol Sleng odohrali neprežil takmer nikto. Aj tu sa počet preživších zdroj od zdroja líšia. Žiadny však neuvádza číslo vyššie ako 15. Tuol Sleng bolo nástrojom smrti.
Nacistické tábory smrti a ruské gulagy sa na S-21 v mnohom nechytajú a to z dvoch dôvodov. V S-21 končil ktokoľvek. Ktokoľvek sa „previnil“ proti režimu, ktokoľvek režimu nevyhovoval, ktokoľvek sa zdal byť priveľmi inteligentný na to, aby sa podrobil tvrdej diktatúre, ktokoľvek, kto vytŕčal z davu. Muži, ženy aj deti. Obvinenia boli neraz krivé, nespravodlivé a smrť vykúpením. S-21 totiž nebolo obyčajné väzenie. Jeho úlohou bolo vymaniť z človeka priznanie, výpoveď, informácie aj keď možno žiadne neexistovali. Prostriedkom k tomuto cieľu, bolo nekonečné mučenie a tyrania. Kto mučenie prežil, bol následne popravený. A to všetko v priestoroch, kde sa pár rokov predtým učili kambodžské deti počítať…
Kým v koncentračných táboroch a gulagoch bola aspoň aká taká šanca na prežitie v S-21 sa blížila k nule. Mučený a týraný bol každý väzeň bez ohľadu na to, akým činom sa previnil. A po výsluchu prichádzala poprava. Navyše v gulagoch aj koncentračných táboroch boli ľudia nútení pracovať. To sa síce na prvý pohľad nezdá ako veľká výhoda, no ich život aspoň nebol jednotvárnym mučením a terorom. Samozrejme nechceme situáciu v nacistických a ruských táboroch zľahčovať. V S-21 však okrem hrôzy ľudí nečakalo nič iné.
V jednotlivých školských triedach bolo uväznených podľa veľkosti priestorov od 40 do 100 ľudí. Prízemné učebne boli určené pre „najdôležitejších“ väzňov. Väzni dostávali len nevyhnutné minimum potravín. Veď za bránami väzenia umierali od hladu tisícky ľudí. Dozorcovia sa na násilie a teror neobmedzili len pri vypočúvaní. Väzňom neustále prerušovali spánok a pravidelne ich psychicky či fyzicky týrali. „Nepriatelia režimu“ potom dezorientovaný, vyhladovaný a na smrť vyčerpaní rýchlejšie priznali vinu za skutky, ktoré neraz ani nespáchali. Chum Mey, jeden z tých, ktorým sa pobyt v S-21 podarilo prežiť sa po 10-dňovom mučení priznal, že je tajným agentom USA. O CIA síce predtým nikdy nepočul, no falošné priznanie s rizikom smrti bolo oproti mučeniu vykúpením.
V roku 1979 väzenie S-21 objavila vietnamská armáda, ktorá napadla Kambodžu a obsadila vysídlený Phnom Pénh. Červení Khméri ale dobre vedeli, že sa blížia Vietnamci, a tak sa o S-21 na poslednú chvíľu postarali. Nie však dostatočne. Vietnamská armáda našla v bývalej strednej škole niekoľko mŕtvych tiel. Krv na podlahe v celách ešte nebola celkom uschnutá a dozorcovia tak museli odísť len pred niekoľkými dňami. V priestoroch väzenia vietnamskí vojaci našli aj záznamy, ktoré sa dozorcom na poslednú chvíľu už nepodarilo zničiť. Medzi nimi boli aj tisícky fotografií väzňov, ktorí v S-21 našli svoju smrť. Množstvo ich nájdete na tomto odkaze.
Jediným človekom, ktorý bol za skutky spáchané vo väzení S-21 odsúdený je jej bývalý riaditeľ Kang Kek Ieu, prezývaný Duch. Na súdnom tribunáli v roku 2009 sa Duch vyjadril: „Tí ľudia nemali žiadne práva. Nakŕmili sme ich ako zvieratá a rovnako sme s nimi aj jednali.“ Kang Kek Ieu dostal od súdu 30 rokov a po jeho odvolaní bol trest zvýšený na doživotie. Z približne 300 dozorcov, ktorý počas obdobia fungovania S-21 vo väzení pracovali, je dodnes jediným, ktorý môže za mrežami premýšľať o správnosti na smrť umučiť tisícky obyvateľov vlastnej krajiny.
Pol Potov Úsmev (Peter Fröberg Idling), mtholyoke.edu, BBC, New York Times, The Jerusalem Post
Nahlásiť chybu v článku