Atómová bomba, ktorá vznikla v laboratóriách Los Alamos, bola vytvorená iba s jedným cieľom. Zhodiť bomby na Japonsko, nakloniť misky vojnových váh na stranu spojencov a donútiť druhú stranu ku kapitulácii. Okamžite po útoku atómovými zbraňami sa aj Sovietsky zväz začal zaujímať o túto novú technológiu a už v roku 1949 otestoval svoju prvú jadrovú bombu. Následné desiatky testov sa rozbehli na oboch stranách a o mierovom využití sa vtedy hovoriť rozhodne nedalo. Bola to demonštrácia sily.
Mierové využitie atómovej bomby
Keď už ale v 60-tych rokoch mali Spojené štáty aj Sovietsky zväz za sebou stovky testov, začalo sa rozmýšľať aj o inom, ako vojenskom využití atómových zbraní. USA uvažovali o vytvorení prístavu na Aljaške, diskutovalo sa o novom kanáli v Paname, ktorý by prepojil svetový oceán či o banskej ťažbe pomocou odpálenia celej hory s cieľom dostať sa až k cenným surovinám. Tieto úvahy však so sebou prinášali viacero problémov a to najmä kontamináciu prostredia rádioaktívnymi prvkami.
Požiar na Urta-Bulak
Ťažiari v Uzbekistane v roku 1963 začali riešiť vážny problém. Na plynovom poli Urta-Bulak došlo v hĺbke 2,4 kilometra k výbuchu a poškodeniu potrubia. Výbuch spôsobil požiar plynu, ktorý sa im ani napriek veľkej snahe nedarilo uhasiť. A že to nebolo iba tak trochu plynu hovorí aj číslo úniku – 12 miliónov metrov kubických denne. To by stačilo na uspokojenie spotreby plynu napríklad pre Petrohrad.
Stĺp horiaceho plynu dosahoval výšku desiatok metrov a priblížiť sa k nemu bolo prakticky nemožné. Až tri roky sa požiar snažili uhasiť všetkými možnými konvenčnými prostriedkami. Napokon sa rozhodli požiadať o pomoc Sovietsky zväz. Ten sa obrátil na svojich jadrových expertov, aby problém vyriešili. Geológovia a jadroví fyzici spočítali, že ak by sa im podarilo odpáliť jadrovú bombu blízko poškodeného vrtu, tlak a následná teplota by dokázali uzatvoriť akúkoľvek dieru v rozmedzí 25 až 50 metrov od výbuchu. Silu bomby stanovili na 30 kiloton, čo je asi dvojnásobok tej, ktorá bola zhodená na Hirošimu.
Príprava a odpálenie
Na jeseň roku 1966 bol vytvorený šikmý vrt čo najbližšie k miestu, kde došlo k poškodeniu vrtu. Do hĺbky 1 400 metrov, v odhadovanej vzdialenosti asi 35 metrov unikajúceho plynu, umiestnili jadrovú nálož a zaliali ju betónom. Dôvodom bolo, aby explózia neprešla na povrch a minimalizoval sa únik radiácie. Bomba bola následne odpálená.
Sovietsky denník Pravda Vostoka Taškent uverejnil o experimente takúto správu: „V ten chladný jesenný deň v roku 1966 otriaslo podzemie bezprecedentnou silou. Nad púšťou s riedkou trávou a bielym pieskom stúpala prašná hmla. Oranžové svetlo horiaceho plameňa sa postupne zmenšovalo, najskôr pomaly, potom rýchlejšie až bliklo naposledy a prestalo. Prvýkrát za 1064 dní zostal pokojný deň. Prúd plynu bol umlčaný.“
Plamene zhasli o 23 sekúnd od explózie. Jadroví experti boli s experimentom veľmi spokojní. Všetko prebehlo tak ako vypočítali a navyše sa žiadna radiácia nedostala na povrch. Video tohto fascinujúceho experimentu si môžete pozrieť na videu.
Hasenia pokračovali
Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii, kedy bola použitá jadrová bomba takýmto spôsobom. No nebolo to poslednýkrát. Už o mesiac neskôr vypukol ďalší požiar na plynovom poli Pamuk takisto v Uzbekistane. V tomto prípade bol tlak plynu dokonca väčší ako v Urta-Bulaku. Ani v tomto prípade sa požiar uhasiť konvenčnými spôsobmi nedarilo.
Aj kvôli úspechu v Urta-Bulaku sa rozhodlo, že aj tu sa bude postupovať podobným spôsobom. Bola vyvŕtaná diera o hĺbke 2 400 metrov a do nej vložená špeciálna jadrová nálož vyvinutá laboratóriami v Čeľabinsku práve pre tento účel. Mala priemer iba 24 centimetrov a bola dlhá tri metre. Navyše bola konštruovaná tak, aby dokázala odolať vysokému tlaku a teplotám vyšším ako 100 stupňov Celzia.
21. mája 1968 nálož o sile 47 kiloton explodovala v už spomínanej hĺbke 2,4 kilometra. Kvôli nahromadenému plynu po dobu dvoch rokov, plameň horel ešte 7 dní, kým zhasol.
Aj druhý úspešný pokus dal sovietskym vedcom veľkú dôveru v použití atómových bômb na rýchle a efektívne hasenie plynových polí.
Atómová bomba ako požiarnik
O štyri roky sa objavili ďalšie dve príležitosti na využitie atómových výbuchov na hasenie úniku plynov z vrtov. O týchto haseniach neexistuje veľa záznamov, no vie sa, že apríli roku 1972 explodovala v Turkmenistane na plynovom poli Mayskii 14 kilotonová atómová bomba. Z pola už dva roky unikal plyn o objeme 700 000 m3 denne a tento výbuch ho zapečatil.
O pár mesiacov, v júli 1972 tentoraz na Ukrajine, 65 kilometrov od Charkova sa použila jadrová nálož, tentoraz o sile iba 3,8 kiloton v hĺbke viac ako 2,4 kilometra. Opäť úspešne.
Posledné použitie nastalo 5. mája 1981 na plynnom poli Kumzhinskiy na severnom pobreží západnej Sibíri pri ústí rieky Pechora pri meste Nar’yan Mar. Denný únik plynu o objeme 2 600 000 m3 sa pokúsili zastaviť odpálením jadrovej nálože o sile 37,6 kiloton. Tento test však nevyšiel tak ako dúfali, pravdepodobne kvôli zlým údajom o pozícii úniku plynu. O ďalších výsledkoch a následnom pokuse o uzavretí vrtu neexistujú žiadne ďalšie podrobnosti.
Koniec hasenia plynových polí
Od posledného experimentu z roku 1981 sa žiadny pokus o hasenie plynových polí neudial. Od roku 1989 to prestalo aj byť možné, najmä kvôli tomu, že Sovietsky zväz pristúpil k dohode o pozastavení testovania akýchkoľvek jadrových zbraní.
Tieto testy však ukázali, že jadrová bomba má aj mierové využitie a je možné ju v extrémnych prípadoch použiť aj pre dobro ľudstva ako aj životného prostredia. Navyše, ako uvádza MinAtom, všetky spomínané testy prebehli úspešne z toho hľadiska, že na povrch zeme neprenikla žiadna radiácia.
Nahlásiť chybu v článku