Vedci upriamujú pozornosť na rapídne sa zväčšujúcu prasklinu v ľadovci Larsen C, ktorá sa nedávno začala šíriť smerom k Južnému oceánu. Vedci očakávajú, že sa odtrhne v najbližších dňoch, maximálne týždňoch. Čoskoro očakávané oddelenie tejto enormnej kryhy je ďalším z mnohých varovných signálov klimatických zmien a v dlhodobom časovom meritku by potenciálne mohlo mať katastrofálne následky.

Snímky zo satelitu ukazujú, že obrovská prasklina v šelfovom ľadovci s názvom Larsen C, sa rozvetvila a rapídne sa blíži k Južnému oceánu. Vedci však zatiaľ nevedia presne povedať, kedy sa tento obrovský kus ľadu, ktorý tvorí približne až 10% celého Larsenu C, odpojí.

Napriek tomu, podľa Dana McGratha, vedca pracujúceho pre US Geological Survey, to nepotrvá dlho: „Očakávam, že sa to všetko stane veľmi rýchlo. Pravdepodobne v priebehu pár dní či týždňov.“ Povedal McGrath pre agentúru Reuters.
Adrian Luckman a Martin O’Leary, vedci z univerzity v meste Swansea vo Walese, informovali o tom, že táto prasklina sa medzi 25. a 31. májom rozrástla o neuveriteľných 18 kilometrov. Tento rapídny nárast zanechal už len 13 kilometrov nepoškodeného ľadu.

„Zároveň, sa špic tejto trhliny v poslednej dobe výrazne zakrivil smerom k okraju a to nasvedčuje tomu, že odtrhnutie je veľmi blízko.“ Napísali Luckman a O’Leary v príspevku na stránke projektu MIDAS, ktorý sa zaoberá práve dopadom klimatických zmien na Larsen C. „Vyzerá to, že už je príliš neskoro na to, aby sme boli schopní urobiť čokoľvek, čo by túto udalosť zastavilo.“

Okrem toho, sa Luckman a O’Leary obávajú, že zvyšok ľadovca Larsen C, ktorý zostane po odpojení kryhy nebude až tak stabilný, ako bol predtým a mohol by sa úplne rozpadnúť, tak ako sa to už stalo s vedľajším ľadovcom Larsen B v roku 2002. Takáto udalosť môže veľmi rýchlo zdvihnúť výšku hladiny hneď o niekoľko centimetrov.

Predošlé snímky zo satelitu poukazujú na to, že trhlina sa začala tvoriť približne v roku 2010. Následne prasklina rástla skokmi a od roku 2010 narástla až na dĺžku 200km. Bolo to však niekedy medzi 1. januárom a 1. májom 2017, kedy sa táto prasklina rozdelila a začala sa šíriť dvomi odlišnými smermi. Jeden smer pokračoval paralelne s Južným oceánom, pokým druhým smerom sa začala puklina nezadržateľne blížiť k vode.

Larsen C je šelfový ľadovec, ktorý sa nachádza na antarktickom polostrove a nazýva sa šelfový pravé pre to, že pláva v oceáne. Je vskutku normálne , aby sa zo šelfových ľadovcov odpájali kryhy. Napriek tomu, veľkosť kryhy, ktorá sa má odpojiť od Larsenu C a rýchlosť, ktorou sa to všetko deje, považuje mnoho vedcov za veľmi alarmujúcu skutočnosť, ktorá vyvolala strach z toho, že takáto udalosť môže mať obrovské následky.

Spomenutá kryha, je totižto naozaj enormná. Na okrajoch je približne 335 metrov hrubá (smerom dnu hrubne), s rozlohou približne 5180km².

Táto prasklina, ktorá vznikla približne v roku 2010, bola v novembri 2016 preskúmaná tímom vedcov z NASA v rámci operácie IceBridge survey. Po prelete nad touto prasklinou potvrdili, že v danom období bola aspoň 130 kilometrov dlhá a 90 metrov široká. Následne v januári 2017 skupina z projektu MIDAS informovala o tom, že zostáva už približne len 20km neporušeného ľadu. Luckman začal v tomto období v rámci projektu MIDAS varovať pred touto udalosťou.

„Budem veľmi prekvapený, ak sa táto kryha neoddelí v najbližších mesiacoch.“ Prehlásil Luckman 6. januára. „Už je to tak blízko, že to pokladám za neodvratné.“

Nasledujúci graf ukazuje rast trhliny do 31. mája, za pomoci snímok z viacerých satelitov:

Nasledujúce dva obrázky zo satelitu Sentine-1, z februára a apríla/mája 2017 pomocou farebnej škály ukazujú miesta, kde sa povrch rýchlo hýbe a kde hrozí najväčšia pravdepodobnosť, že sa ľadovec odtrhne.

Momentálne je však celkom ťažké získať úplne presné informácie o tom, ako táto prasklina pokračuje, keďže teraz je na Antarktíde zima, ktorá výrazne zhoršuje viditeľnosť. NASA používala na získavanie presných, celoročných informácii z Antarktídy satelit ICESat. Táto misia však skončila už v roku 2009 a v súčasnosti musia vedci na to, aby skúmali túto prasklinu prelietavať nad danou oblasťou. Je plánovaný aj satelit ICESat-2, táto misia je však naplánovaná až na rok 2018. Momentálne však funguje program NASA, s názvom IceBridge, ktorý pozostáva z preletov nad ľadovcami a ktorý je fundovaný do roku 2019.

Za predpokladu, že sa naozaj odlomí, táto kryha bude tretia najväčšia v histórii.
Joe MacGregor, glaciológ a geofyzik z Goddard Space Flight Centre povedal, že následne by táto kryha doplávala cez Weddellovo more do Južného oceánu, kde by sa v priebehu niekoľkých mesiacov roztopila.

Niektoré počítačovo vymodelované scenáre predpokladajú, že odpojenie tejto kryhy spôsobí destabilizáciu celého šelfového ľadovca. Pokým MacGregor a Luckman prijímajú túto možnosť, pokladajú ju za nepredpovedateľnú a v prípade takéhoto diania predpokladajú, že k celkovému kolapsu bude viesť dlhý proces. Napriek tomu, rapídny kolaps celého šelfového ľadovca nie je neslýchaná záležitosť.

Luckman a O’Leary v príspevku z 31. mája prehlásili: „Larsen C možno bude čakať ten istý osud, ako jeho suseda, Larsen B.“ V roku 2002 sa totižto odtrhla obrovská kryha z Larsenu B. V rámci mesiaca sa nečakane začal rapídne rozpadať. Zvyšok Larsenu B sa možno rozštiepi už do roku 2020.

Dobrá správa je, že keďže Larsen C už sám o sebe pláva, tak roztopenie tejto kryhy by, jednoducho povedané, vôbec nezdvihlo hladinu. Problém by však nastal, keby že skolabuje celý Larsen C a ľad, ktorý sa vďaka nemu drží na mieste by mohol počas rokov zvýšiť hladinu až o 10cm.

Larsen C je však iba jeden z mnohých veľkých systémov ľadu na svete, ktoré sú výrazne ovplyvnené klimatickými zmenami.

Pozri aj: Zem bude krvácať. Trump v Bielom dome oznámil, že USA odstúpia od parížskej klimatickej dohody

sciencealert.com