Lov na nacistického zločinca Adolfa Eichmanna sa stal v dejinách ľudstva najslávnejším lovom na bývalého vysokopostaveného nacistu a bol aj niekoľkokrát knižne spracovaný a sfilmovaný. Pätnásť rokov od skončenia druhej svetovej vojny sa darilo architektovi masového vyvražďovania židov úspešne unikať pred spravodlivosťou, až sa napokon podarilo izraelskej tajnej službe Eichmanna v Argentíne vypátrať a v máji 1960 prepraviť do Izraela.
V sobotu 23. mája uplynie 60 rokov odvtedy, čo izraelský premiér David Ben Gurion oznámil, že v ich rukách skončil vojnový zločinec Adolf Eichmann, zodpovedný za realizáciu tzv. konečného riešenia židovskej otázky. Keď v máji 1945 padla Tretia ríša a spojenci začali stíhať fašistických pohlavárov, o Adolfovi Eichmannovi a jeho úlohe v nacistickej mašinérii smrti sa takmer nevedelo. Zverstvá, ktorých sa počas druhej svetovej vojny dopúšťal, sa začali postupne odhaľovať na norimberskom procese, na ktorom sa jeho meno pravidelne skloňovalo.
Útek z porazenej Tretej ríše
Obersturmbannführerovi (podplukovníkovi) Adolfovi Eichmannovi sa na sklonku vojny podarilo 2. mája 1945 dostať do poslednej bašty príslušníkov SS v tyrolských horách v Rakúsku. V dedine Altaussee sa vydával za radového vojaka. Odtiaľ ako slobodník Adolf Barth zamieril do Nemecka, ale pri meste Ulm ho zadržala americká vojenská hliadka. Z internačného tábora vo februári 1946 utiekol a ukryl sa približne 80 kilometrov od Hamburgu na vresoviskách zvaných Lüneburger Heide, kde ho brat jedného zo spoluväzňov zamestnal ako drevorubača.
Pod menom Otto Heninger tu prežil štyri roky, o čom Eichmann neskôr povedal: „Celé roky som bol odlúčený od rodiny. Opäť som chcel vidieť svoju ženu a deti; toho večného hrania na skrývačku som už mal dosť. Vedel som, že musím počkať, až sa odo mňa odvráti pozornosť. V novinách a v rádiu sa však stále objavovalo moje meno.“
Začiatkom roku 1950 nadviazal Eichmann spojenie s tajnou organizáciou veteránov SS Odessa a v máji toho istého roku ho cez Rakúsko prepašovali do Talianska. V Janove získal 1. júna 1950 utečenecký pas na meno Ricardo Klement. O 16 dní sa nalodil na parník Giovanni a zamieril do Buenos Aires.
Únos do Izraela
V Argentíne vystriedal viacero zamestnaní – bol obchodným zástupcom, robil v práčovni aj na zajačej farme alebo ako mechanik či predák v závode firmy Mercedes-Benz na predmestí Buenos Aires. Desať rokov viedol Eichmann alias Ricardo Klement v Argentíne nerušený život. Ten sa preňho skončil 11. mája 1960 o pol siedmej večer, keď ho po vystúpení z autobusu obstúpili príslušníci izraelskej tajnej služby a vtiahli do čakajúceho auta. Osem nasledujúcich dní, kým Izraelčania čakali na lietadlo spoločnosti El-Al, ktoré malo dopraviť väzňa do Izraela, strávil Eichmann v konšpiračnej vile Aharoni.
Na druhý deň po únose napísal vlastnou rukou text, že nemá námietky, aby ho súdili v Izraeli: „Ja, dolu podpísaný Adolf Eichmann, na tomto mieste vyhlasujem zo slobodnej vôle, že nakoľko došlo k odhaleniu mojej pravej identity, plne si uvedomujem zbytočnosť snahy naďalej unikať súdu. Súčasne vyjadrujem svoju pripravenosť odcestovať do Izraela a čeliť súdnemu procesu pred riadnym súdom.“
Do Jeruzalema dopravili Eichmanna 22. mája 1960. Na druhý deň, 23. mája, vystúpil izraelský premiér David Ben Gurion v parlamente a za búrlivého nadšenia poslancov vyhlásil: „Je mojou povinnosťou oznámiť Knesetu, že pred krátkym časom izraelská tajná služba odhalila Adolfa Eichmanna, ktorý bol spolu s ďalšími poprednými nacistickými predstaviteľmi zodpovedný za to, čomu hovorili ‚konečné riešenie židovskej otázky‘. Eichmann je vo väzení v Izraeli a čoskoro sa postaví pred súd podľa zákona z roku 1950 o potrestaní nacistov a nacistických kolaborantov.“
Najsledovanejší súdny proces
Izraelská vláda určitý čas popierala, že by bola mala v Eichmannovom únose prsty, pretože agenti Mosadu uskutočnili svoju operáciu na území cudzieho štátu a bez súhlasu či vedomia jeho predstaviteľov. Napokon sa k operácii priznala. Dňa 11. apríla 1961 sa začal v Jeruzaleme najznámejší súdny proces v dejinách moderného Izraela. Zúčastnil sa na ňom aj slovenský novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko, ktorý ho približoval čitateľom v Československu. Jeho reportáže vyšli knižne v diele Ja, Adolf Eichmann… (1961).
Eichmann sa bránil tým, že bol „len úradníkom, ktorý plnil pokyny.“ Ťarcha dôkazov bola neúprosná a jednoznačne vyvrátila, že bol iba „malým kolieskom“ vo veľkom mechanizme nacistického smrtiaceho stroja. Najznámejší lovec nacistických zločincov Simon Wiesenthal neskôr povedal, že „vďaka procesu s Eichmannom ľudia do hĺbky porozumeli nacistickej mašinérii smrti.“
V decembri 1961 prečítali sudcovia Eichmannovi 211-stránkový rozsudok. Vojnového zločinca uznali za vinného vo väčšine bodov obžaloby. Prvý a jediný trest smrti, ktorý vyriekol izraelský súd, vykonali krátko pred polnocou 31. mája 1962 v jeruzalemskom väzení Ramla. Telo organizátora masového vyvražďovania židov vzápätí po poprave spálili a popol Eichmanna vysypali do medzinárodných vôd Stredozemného mora.
Nahlásiť chybu v článku