Foto: DNA Production/Public Domain

Slováci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler podali svetu správu o Osvienčime.

Ani zďaleka neboli prví. To sa podarilo Poliakovi menom Tadeusz Wiejowski. Práve on bol prvým človekom, ktorý dokázal z najznámejšieho tábora smrti uniknúť. Nasledovali ho stovky ďalších, z ktorých veľká časť útek neprežila. Slováci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler však nielenže dokázali z nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau utiecť, ale o hrôzach, ktoré sa diali za jeho bránami informovali celý svet.

Stretli sa v tábore smrti

Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler sa spoznali Osvienčime. Vrba bol v lete 1942 transportom prevezený najskôr do tábora Majdanek a následne do Auschwitzu. Wetzler skončil najskôr v koncentračnom tábore v Seredi odkiaľ bol v apríli 1942 deportovaný do Osvienčimu. Prvotnú selekciu Wetzler aj Vrba prežili.

Foto: DNA Production

Wetzler bol v tábore pridelený do márnice ako zapisovač, Vrba triedil majetok tých, ktorých Nemci privážali v transportoch. Netrvalo dlho a Vrba s Wetzlerom sa pridali k odbojovej skupine vo vnútri tábora. Za jeho múry sa však dostali až po takmer dvoch rokoch hrôzy.

Foto: Ilustračné (Auschwitz-Birkenau/Unsplash)

Esesákov oblafli, potom kráčali 140 km

Ujsť mali pôvodne 4. apríla, nakoniec sa tak stalo až o tri dni neskôr. S kúskom chleba a vody sa Vrba a Wetzler 7. marca 1944 počas bieleho dňa ukryli vo vopred pripravenom úkryte zamaskovanom dreveným materiálom na stavbu barakov za vnútornými hranicami tábora. V úkryte následne strávili 80 hodín. Za tento čas tábor a jeho okolie neustále prehľadávali esesáci s pomocou vycvičených psov. Vrba a Wetzler ich oklamali vďaka zmesi benzínu a tabaku z ohorkov, ktorým zamaskovali svoj pach v úkryte.

Po troch dňoch bola pátracia akcia odvolaná, útek vyhlásený vedením tábora za oficiálne úspešný a hľadanie väzňov prevzalo gestapo. Dvaja slovenskí židia mohli nepozorovane vyjsť zo svojho úkrytu na území tábora a vydať sa na 140 km dlhú a nebezpečnú cestu na Slovensko.

Foto: Ilustračné (Auschwitz-Birkenau/Unsplash)

Vďaka odbojovej skupine mali Vrba a Wetzler obuv, civilné oblečenie, baterku a britvu. Napriek tomu bolo ich putovanie s gestapom za chrbtom neuveriteľne nebezpečné. Ak by ich nemci chytili, čakala ich istá smrť. Im sa však po dvoj týždňovom putovaní okupovaným Poľskom a následne aj nacistickým satelitom v podobe Slovenského štátu podarilo nepozorovane prekráčať až do Žiliny.

Tu dostali falošné dokumenty a slovenským židom, ktorí dostali prezidentskú výnimku vyrozprávali pravdu o tom, čo sa skutočne deje v nacistických táboroch smrti. Výsledkom bol oficiálny 32-stranový dokument, azda najdesivejšia výpoveď histórie o bezcitnom vraždení nevinných.

Foto: DNA Production

Správa o plynových komorách

Vrbova a Wetzlerova správa, ako sa dokument oficiálne nazýva, bola takmer okamžite preložená do nemčiny, maďarčiny, neskôr angličtiny aj češtiny. Pôvodná slovenská verzia výpovede väzňov z Auschwitzu sa nezachovala, no dnes už je dostupná online na portáli Ústavu pamäti národa. Opisuje príbeh Vrbu a Wetzlera pred deportáciou, počas uväznenia v tábore aj po ich útoku. Čo však bolo oveľa dôležitejšie detailne opisuje skutočnú podstatu koncentračných táborov a táborov smrti.

Väzni v koncentračnom tábore Ebensee. Foto: Public domain

„Počas nočnej zmeny som mohol vidieť prvýkrát, ako sú vybavované prichádzajúce transporty. Transport, ktorý som videl, sa skladal z poľských Židov. Nedostali žiadnu vodu niekoľko dní a keď sa dvere vagónov otvorili, mali sme rozkaz ich vyhnať von hlasným krikom. Boli úplne vyčerpaní a asi stovka z nich zomrela počas cesty. Živí boli zoradení do radov po piatich. Našou úlohou bolo vybrať z vagóna mŕtvych, zomierajúcich a batožinu.

Mŕtvych, a to zahŕňalo i tých, ktorí nevládali stáť na nohách, sme hromadili na kopu. Batožina a balíky boli zhromaždené a zarovnané. Potom museli byť vagóny dôkladne vyčistené tak, že tam nesmela zostať žiadna stopa po „strašnom náklade“. Komisia z politického oddelenia pokračovala „v triedení“ približne 10 percent mužov a 5 percent žien, ktorí museli byť odvedení do táborov.

Ostatní boli naložení na nákladné automobily, poslaní do Brzezinky a splynovaní, zatiaľ, čo mŕtvi a zomierajúci boli prevezení priamo do pece. Často sa stávalo, že malé deti hodili ešte živé do vozíkov spolu s mŕtvymi. Balíky a batožina boli vzaté do skladov a vytriedené pred tým opísaným spôsobom.“

Úryvok z podanej správy

Správa hovorí o selekciách okamžite po príjazde transportov, o takzvaných kúpeľniach, ktoré boli vlastne plynovými komorami, o krematóriách, z ktorých neustále stúpa čierny dym, o hrozivom zaobchádzaní so židmi v táboroch a o ešte hrozivejších životných podmienkach väzňov.

Selekcia deportovaných Židov v Osvienčime. Foto: Public domain

Správa Vrbu a Wetzlera bola dokončená 27. apríla 1944. Postupne sa dostala do Švajčiarska, Vatikánu a do rúk Spojencov. Najdôležitejšie však bolo doručiť ju maďarským predstaviteľom, keďže práve z Maďarska boli na jar a leto 1944 naplánované masové transporty židov do nacistických táborov smrti. Práve Maďarsko je vo Vrbovom a Wetzlerovom príbehu najväčšou kontroverznosťou.

Foto: DNA Production

Miestni predstavitelia mali totiž údajne správu obdržať už pred májom 1944, kedy transporty začali. Admirál Miklós Horthy, vtedajší vodca okupovaného Maďarska, transporty zastavil až v lete 1944, kedy bolo deportovaných už viac ako 400-tisíc ľudí. Napriek tomu Správa Vrbu a Wetzlera zachránila podľa odhadov viac ako 100-tisíc ľudských životov(niektoré odhady hovoria o 200-tisíc).

Na začiatku augusta 1944 už o tom, čo sa v skutočnosti deje v nacistických táboroch smrti vďaka dvom Slovákom vedeli aj Spojenci. O ich svedectve písali britské aj americké médiá. Spojenecké vojská však požiadavky židovského odboja nesplnili a navrhované bombardovanie plynových komôr, krematórií či železničných tratí vedúcich do táborov sa nekonalo.

Transport. Foto:Public domain

Vrba aj Wetzler boli výsledkom a rozsahom svojho činu sklamaní, o čom sa neskôr po vojne aj niekoľkokrát oficiálne vyjadrili. Ani jeden netúžil po sláve, no dúfali, že keď svetu prezradia detaily najdesivejšej kapitoly ľudských dejín, zareaguje okamžite, tvrdo a nacistické šialenstvo zastaví.

Jeden emigroval, druhý tu ostal

Vrba po vojne študoval chémiu v Prahe, v roku 1949 získal titul inžiniera, neskôr doktorát a tiež získal titul Kandidáta vied. V roku 1958 odišiel do Izraela, neskôr do Veľkej Británie. Odtiaľ sa po niekoľkých rokoch presťahoval do USA a do Kanady, kde sa na Univerzite Britskej Kolumbii vo Vancouvri stal docentom farmakológie. Získal veľké uznanie ako autor vedeckých článkov o chemických procesoch prebiehajúcich v mozgu, ale tiež aj za výskum v oblasti cukrovky a rakoviny. Práve rakovina sa mu stala osudnou a v roku 2006, vo veku 81 rokov, na ňu zomrel v Kanade.

Foto: DNA Production

Wetzler po vojne napísal dielo Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, ktorá bola jeho svedectvom života v tábore smrti. V roku 1964 vydal román Čo Dante nevidel, v ktorej svoje zážitky opísal beletrizovanou formou. V  60. rokoch minulého storočia bol aj svedkom v procese s Adolfom Eichmannom. Od roku 1970 bol invalidným dôchodcom a pre Komunistickú stranu Československa bol už v tom čase nepohodlným. V roku 1988 zomrel vo veku 70 rokov.

Správa v kinách

Príbeh úteku dvoch hrdinských Slovákov z Osvienčimu sa dočkal aj filmového spracovania spracovania. Kvôli pandémii sa jeho vysielanie v kinách preložilo a momentálne si ho môžete ísť pozrieť do mnohých kín po celom Slovensku.

Film v réžii Petra Bebjaka (filmy ako Čiara či Trhlina) mal premiéru 23. septembra 2021.

 

V spolupráci s Continental film
Uložiť článok

Najnovšie články