V roku 1972 sa v Československu nežilo ľahko. Aspoň nie tým, ktorí nechceli bezhlavo poslúchať tvrdý a neslobodný komunistický režim. Na území našej krajiny boli vojská Varšavskej zmluvy na návšteve už štvrtý rok a nič nenasvedčovalo tomu, že by mali ešte niekedy odísť. Skupina mladých ľudí sa preto rozhodla pre radikálne riešenie. Na čele so Slovákom Lubomírom Adamicom uniesli lietadlo a zamierili do západného Nemecka.
8. júna 1972, teda presne pred 50 rokmi, vzlietlo z Mariánskych Lázní malé dopravné lietadlo Let L-410 Turbolet spoločnosti SLOV-AIR na pravidelný let s cieľom v Prahe. Klasická vnútroštátna linka však zažila niečo, čo bolo v 80. rokoch 20. storočia v Československu takmer „bežným javom“ (únosy lietadiel sa v tom období objavovali pomerne často). Lietadlo bolo unesené s myšlienkou slobodného života za železnou oponou.
Únos krátko po štarte
Hlavou celej operácie bol Slovák Ľubomír Adamica, ktorý sa narodil v Trenčíne v roku 1949 a so životom v kapitalistickom svete mal bohaté skúsenosti. V rokoch 1969-1971 žil totiž v Nemeckej spolkovej republike i v USA. V Spojených štátoch amerických mal údajne podľahnúť i drogám. Svoje skúsenosti s ľahkými drogami si údajne prežil i Jaromír Kerbl, ďalšia z hlavných osobností únosu. Partia okolo Adamicu a Kerbla sa nakoniec rozrástla na desať členov, vrátane malého dieťaťa. Na palubu lietadla smerujúceho do Prahy nakoniec nastúpili všetci s jasným cieľom. Utiecť z Československa do západného Nemecka.
Na palube linky Mariánske Lázne – Praha bolo 8. júna 1972 celkom 15 pasažierov. Desaťčlenná skupina Ľubomíra Adamicu, jedno dieťa, pracovník spoločnosti SLOV-AIR, konštruktér lietadla, maliar, študent a jedno dieťa. Únos lietadla začal krátko po štarte, keď skupina Ľubomíra Adamicu premohla ostatných cestujúcich a samotný Adamica spolu s ďalším mužom zamierili k pilotom.
Malé dopravné lietadlo L-410 Turbolet malo jeden veľký nedostatok. Kokpit a priestor pre pasažierov neboli oddelené žiadnymi dverami. Cestu k pilotom tak mali únoscovia celkom voľnú. Čo sa stalo po príchode Adamicu k pilotom, nie je dodnes celkom jasné. Kým komunistický režim situáciu pre verejnosť vykreslil ako úkladnú vraždu hlavného pilota Jána Mičicu, čas neskôr ukázal, že mohlo ísť aj o neúmyselné zabitie. Podľa niektorých výpovedí, ale aj expertíze tela pilota to totiž vyzeralo, že Ján Mičica bol zabitý, akoby omylom pri roztržke, ktorá v kokpite vznikla.
Po smrti hlavného pilota Jána Mičicu, ku ktorej došlo takmer okamžite (pilot mal prestrelenú krčnú tepnu), prevzal riadenie lietadla druhý pilot. Let ďalej netrval ani polhodinu, keď lietadlo pristálo v bavorskom meste Weiden. Únoscovia lietadla sa následne pokúsili z lietadla ujsť do blízkeho lesa, no to sa im nepodarilo. Polícia Nemeckej spolkovej republiky všetkých páchateľov zadržala a uväznila.
Utiecť sa im podarilo, putovali do väzenia
Únoscovia lietadla mali aspoň oproti obrovskej smole i jedno malé šťastie. Ak túžili utiecť z Československa, v podstate sa im to aj podarilo. Nemecké úrady ich totiž do vlasti nevydali, súdení boli nemeckými súdmi a svoje tresty (od 3-7 rokov) si odsedeli v nemeckých väzniciach. I po prepustení sa domov vrátiť nemohli. Návrat do Československa im bol umožnený až po roku 1991. Prepustenia z väzenia sa nedožil len Ľubomír Adamica, ktorý po doručení obžaloby (10 rokov až doživotie), spáchal vo svojej cele samovraždu.
Pri únose lietadla L-410 Turbolet zohrali významnú rolu maličkosti. Bezpečnostné previerky na letisku Mariánske Lázne neboli vybavené detektorom kovov a únoscom sa tak na palubu podarilo dostať strelné zbrane. K únosu prispel i spomínaný fakt, že v lietadle nebol kokpit zabezpečený a oddelený od priestoru pre pasažierov. Či bola smrť pilota Jána Mičicu nešťastnou náhodou, alebo úmyselnou vraždou už asi nikdy nezistíme. A napriek tomu, že čin, ktorý skupina Ľubomíra Adamicu spáchala, nie je možné nijako ospravedlňovať, dozaista niektorí pamätníci socializmu vedia pochopiť motív únosu.
ahaonline.cz, dennikn.sk
Nahlásiť chybu v článku