Podľa mnohých, predovšetkým domácich obyvateľov Marshallových ostrovov, je kupola Runit (Runit Dome) najvýraznejším dedičstvom amerického jadrového programu, ktorý z domovov vyhnal stovky ľudí, vytvoril hlboké krátery do plytkých lagún a doslova nechal vypariť celé ostrovy. 

Dôsledky studenej vojny

So studenou vojnou ide ruka v ruke aj prudký vývoj jadrových programov, ktorý bol sprevádzaný veľkým množstvom rôznych testov a experimentov. Bohužiaľ, na preteky v nezmyselnom zbrojení najviac doplatili bežní ľudia a životné prostredie. Ako uvádza The Guardian, Marshallove ostrovy v Pacifiku predstavovali pre USA ideálnu lokáciu na testovanie nukleárnych zbraní, nakoľko sa nachádzali ďaleko od hlavných populačných centier a námorných trás.

Atol Bikini a atol Enewetak boli centrami skúšobného územia, na ktorom Američania v prvých rokoch studenej vojny vykonali desiatky testov. LA Times píše, že medzi rokmi 1946 až 1958 tu Spojené štáty odpálili 67 jadrových bômb – podľa The Guardian to je ekvivalent 1,6 hirošimskej bomby odpálenej každý deň po dobu 12 rokov. Medzi desiatkami explózií sa dokonca nachádzala jedna, ktorá je definovaná ako najsilnejšia v histórii.

Castle Bravo

Táto extrémne silná explózia ale plánovaná nebola. Americkí vedci spackali celú detonáciu a výsledkom bol jadrový spád, ktorý kontaminoval 18-tisíc kilometrov štvorcových okolitého Tichého oceánu, vrátane malých ostrovov Rongelap a Rongerik na Marshallových ostrovoch. Mnohí obyvatelia odvtedy trpia vrodenými poruchami. Výbuch zanechal kráter široký dva kilometre a hlboký bol až 76 metrov.

Rádioaktívny spád ale zasiahol aj japonský rybársky čln Lucky Dragon No. 5. Posádka bola ožiarená a v dôsledku choroby z ožiarenia zahynul jeden rybár. Tento incident vyvolal silný medzinárodný odpor a oživil v Japoncoch obavy z radiácie. Nepodarený pokus zvýšil tlak na Američanov, ale aj celkové zastavenie atmosferických jadrových testov.

Obyvatelia ako pokusné králiky

Podľa LA Times si domáci obyvatelia pamätali, ako po výbuchu obdivovali niečo, čo pripomínalo padajúci sneh. O niekoľko hodín sa pod vrstvou práškovitej hmoty ocitol celý atol Bikini. Obyvatelia okolitých oblastí nemali ani poňatia, že je to rádioaktívny materiál, deti sa hrali v hmote, o ktorej si mysleli, že je to sneh. Evakuácia prišla až o 2 dni neskôr a mnoho ľudí trpelo po ožiarení – vypadávali im vlasy, pálila ich pokožka, zvracali.

Čo je však znepokojivejšie, obyvatelia Marshallových ostrovov sa tri roky po Castle Bravo vrátili do svojich domovov, keď ich v tomto kroku „povzbudili“ americké úrady. Tie podľa vládnych dokumentov zvažovali potencionálne riziká, no rozhodli sa pokračovať v presídľovaní, aby zistili účinky radiácie na obyvateľstvo. Dôsledky boli katastrofálne, začali sa množiť prípady detských deformácií, rakoviny a potratov.