Ukrajina si za posledné týždne pripísala značný vojenský úspech. Po mesiacoch totiž znovu získali okupované územia spod ruskej nadvlády. Materiálne im pomáha aj občianske združenie Vilni Volunteers (Slobodní dobrovoľníci), ktoré vedie Gleb Fishchenko.

S Glebom z Kyjeva, ktorý študoval na Slovensku, sme sa spojili ešte 24. februára, kedy v skorých ranných hodinách prichádzali prvé správy o útokoch Ruska. Prvé dni či týždne od začiatku vojny sa s rodinou schovával v úkrytoch a von chodil len sporadicky. Po istej dobe sa však rozhodol zaregistrovať organizáciu dobrovoľníkov, ktorá rôznymi spôsobmi pomáha vojakom aj civilistom na Ukrajine.

Aktuálne s kolegami chodia po znovuzískaných územiach, kde pomáhajú civilistom aj vojakom. V našom rozhovore sa Gleb rozrozprával o tom, ako sú na tom ich vojaci a aký je pocit stáť na mieste, kde sa ešte nedávno bojovalo.

Ešte na začiatku vojny si spomínal, že s rodinou pomáhate vojakom vo vašom okolí. Bol toto dôvod, aby si založil občianske združenie?

Áno, keď som si uvedomil, že armáda a ľudia potrebujú pomoc, bolo potrebné zvýšiť objem. Zaregistroval som teda dobročinný fond. V tej dobe to ale bolo ťažké, pretože celý elektronický systém nefungoval asi 6 týždňov.

Bolo ľahké nájsť kolegov, ktorí s tebou do tejto iniciatívy išli?

Dá sa povedať, že naša organizácia pozostáva z len z priateľov a ich priateľov. Som rád, že na Ukrajine mám takých priateľov, ktorí sú bez ohľadu na svoj vek veľmi profesionálni a oddaní svojej práci.

Vašou hlavnou ideou je pomoc ukrajinským vojakom. Čoho zháňate najviac?

Hlavným cieľom sú termokamery, drony, radary, vysielačky, nepriestrelné vesty, vojenské uniformy a iné špeciálne zariadenia. Veci však nosíme aj pomocníkom armády, ako napríklad vojenský kuchár. Ten nás raz požiadal, či by sme mu nepriniesli ingrediencie na tiramisu.

Poslali ste už desiatky ton humanitárnej pomoci. Čo je súčasťou týchto záchranných boxov?

Momentálne sme s podporou západných partnerov vyexpedovali viac ako 84 ton krabíc s pomocou pre rodiny, ale aj pre vojakov. Najčastejšie to sú konzervy, ryža, tuniak, cestoviny, energetické tyčinky, voda, kukurica, párky, hrášok. Armáde sa snažíme posielať jedlo, ktoré im za krátky čas dodá čo najviac energie.

Píšete, že vám pomáhajú aj západní partneri. Ktoré krajiny sa pridali k vašej iniciatíve?

Našej organizácii veľmi pomáhajú spriatelené, podobné nadácie z Rakúska, Veľkej Británie, Poľska či dokonca z Nového Zélandu.

Pomoc vojakom posielate priamo do prvej línie. Ako máte zabezpečenú prepravu?

Komunikujeme s vojakmi a snažíme sa s nimi dohodnúť plán trasy a ostatné detaily. Zvyčajne nenastanú žiadne problémy. Na kontrolných bodoch každý chápe, kto sme a prečo ideme pomáhať do prvej línie. Avšak prilba, nepriestrelná vesta a taktická uniforma sú našou povinnou výbavou.

V súčasnosti chodíte po znovuzískaných územiach. Kde sa aktuálne nachádzate?

Teraz sme už v relatívnej bezpečnosti v Kyjeve, odkiaľ plánujeme ďalšiu pomoc a výjazdy. Nedávno sme sa však vrátili z Charkovskej oblasti, v malom meste Veliky Burluk. Je to asi 10 kilometrov od ruských hraníc. Paradoxne, sú to väčšinou ľudia, ktorí majú v Rusku príbuzných, no armáda aj tak ostreľovala ich domy a budovy.

Po tom, čo dokončíme dohodnutú pomoc v Charkovskej oblasti, plánujeme pomáhať aj v Chersonskej oblasti. Našou úlohou na týchto cestách je hlavne pomoc civilistom, ktorým nosíme lieky a potraviny.

V akej nálade sú vojaci?

U vojakov je vidieť hlavne pozornosť, efektivitu a odolnosť voči akejkoľvek situácii. Snažia sa každú hodinu a všetok čas využívať tak, aby boli pripravení a aby znížili riziko straty na životoch. Aj keď sú vyčerpaní fyzicky i emocionálne, vedia, že musia držať spolu.

Nie je totiž čas na plač a obavy. Vždy na nás zo strany vojakov zapôsobí ich psychologická stabilita a láskavosť, ktorú vojaci držia medzi sebou a snažia sa ju posúvať aj ostatným. Keď sa ich opýtate, ako sú na tom, väčšina odpovie, že všetko je v poriadku, veď vyhrávame.

Napríklad vojaci, ktorí na nás čakali, nám poslali správu, v ktorej písali, že sa modlia za našu cestu k nim a bezpečný návrat domov. Ľudia v ohrozených oblastiach nemajú kam utiecť a musia žiť s myšlienkou, že smrť je možno blízko.

Ako na vašu pomoc reagujú ostatní v postihnutých oblastiach?

Keď ľudia vidia, že generácia mladíkov, často vo veku okolo 18 rokov, im pomáha a obetuje všetko svoj čas aj bezpečie na to, aby im dopravila a vybavila všetko potrebné, neubránia sa úsmevu. Na Ukrajine sa však, hlavne od začiatku vojny, rozbehlo dobrovoľníctvo. Solidarita v spoločnosti je vysoká. Teraz, v „predvečer“ zimy, je najdôležitejšie zabezpečiť, aby obyvatelia mohli prezimovať.

Rozsah zničenia infraštruktúry v niektorých oblastiach je totiž veľmi vysoký. Pracujeme tak na tom, aby mali dostatok všetkého, čo potrebujú.

Aké boli vaše prvé dojmy z miest, kde sa ešte pred pár týždňami aktívne bojovalo?

Je to štipľavá bolesť v hrudníku. Každý zničený dom, vybuchnuté auto, každý plot či múr s nápismi „ĽUDIA“ alebo „DETI“. Toto všetko sú príbehy, ktoré, žiaľ, skončili priskoro. Je ťažko sa ubrániť slzám. Zvlášť v momente, kedy za vami prídu civilisti a začnú rozprávať o tom, čo prežili.

Stále mám v hlave príbeh jednej ženy: „Nemohli sme ísť z domu do úkrytu, lebo tu žiaden nebol. Pôda je bažinatá a nedá sa vykopať ani pivnica. Skrývali sme sa tak doma. Bola zima, nemali sme elektrinu ani žiadnu komunikáciu s ľuďmi. Po chlieb sme chodili do jedinej pekárne, ktorá piekla už len zo zásob ľudí. Raz sme vyšli von a dvaja vojaci na nás namierili samopal. Skríkla som, že je tu dieťa a nech zložia zbrane. Nezabili nás, no niektorí susedia také šťastie nemali.“ 

Niektoré územia v pohraničnej oblasti boli dlhodobo pod vplyvom ruskej propagandy, niektorí s nimi sympatizovali. Ako prijali naspäť ukrajinských vojakov?

Občania Ukrajiny majú úplne iný obraz o svete. Ukrajina je svetu otvorená a jej ľudia, čo som zažil, majú úctu k majetku iných ľudí, životu a dodržiavaniu poriadku. Je veľmi nepravdepodobné, že by myšlienky ničenia a agresie, alebo akejkoľvek ruskej propagandy, mohli byť pre ľudí na ukrajinskom území príťažlivé.

Vojakov skôr prijali ako záchranu. Týždne totiž čakali len vo vlhkých pivniciach, zatiaľ čo vonku sa strieľalo.

Aký najdesivejší zážitok si si z tejto cesty odniesol?

Bol som zasiahnutý chaosom a skazou, ktoré tu Rusko zanechalo. Ale musím povedať, že to je mesto Izyum. Na vlastné oči som videl masové hroby, bolo to hrozné. Videl som dokopy viac ako 500 tiel, zbytočne zničených životov. So svetonázorom na nezmyselné ničenie je Rusko odsúdené na porážku.

Otvoriť galériu (10)

Pozri aj:

Sú miniatúrne a mimoriadne efektívne: Ukrajina nasadzuje do boja „čierne sršne“ v hodnote desiatok miliónov