Originálne gejše nemajú s modernou predstavou nič spoločné.
Na počiatku to totiž neboli nádherné bledé ženy v drahých kimonách. Miesto toho boli v počiatkoch tohto umenia – približne od roku 1730 – prvými gejšami muži. Až dve dekády potom sa začali objavovať prvé ženy odoriko (tanečnice) a šamisen (trojstrunový japonský nástroj) hudobníčky, ktoré vo veľkej rýchlosti nabrali na popularite a už v roku 1780 dominovali v tomto sektore.
Gejše boli symbolom sociálneho statusu, nie prostitútkami
Počas nasledujúcich rokov spĺňali gejše funkciu asistentiek žien oiran, luxusných spoločníčok sídliacich v červených častiach Edo (dnešné Tokio), Kjóto a v ostatných veľkých mestách počas obdobia Edo. Kurtizánky oiran sa ale báli konkurencie a toho, že im gejše začnú preberať zákazníkov, ktorým poskytovali sexuálne služby. Tak došlo k reguláciám, ktorými oiran nielen zakázali gejšám formovať akýkoľvek osobný vzťah so svojimi klientami, ale vedľa svojich klientov nemohli dokonca ani sedieť.
Patróni, ktorí navštevovali ženy oiran ale čoskoro zatúžili po vyhľadávaní lacnejších a sociálne akceptovanejších možnostiach. To viedlo k takmer úplnej náhrade žien oiran na spoločenských udalostiach, miesto toho vtedy získali gejše obrovskú popularitu a stali sa hlavnou atrakciou týchto udalostí.
Do začiatku 20. storočia naberali rýchlo na popularite a v roku 1912 boli hlavným zdrojom zábavy a symbolom pohostinnosti na vládnych i firemných večeriach a stretnutiach. V 20. rokoch sa v Japonsku pohybovalo už 80-tisíc žien, ktoré prilákal tento spôsob života. Je diskutabilné, ako veľmi by boli populárne dnes, ak by do Japonska neprišli vojnové konflikty, ktoré tento prosperujúci biznis položili na lopatky.
Ako sa stať gejšou?
Prvé kroky mladej ženy pri ambícii stať sa gejšou vedú k prihláseniu sa a akceptovaniu do domu okija – dom gejší, ktorý vlastní žena. Táto žena bude platiť za tréning mladej gejše, nazývajú sa okami alebo okasan – japonské slovo pre matku.
Tréning gejší je dlhý a dá sa porovnať s tréningom doktorov. Žena v tomto tréningu strávi priemerne 6 rokov, počas ktorých sa učí rôznym druhom umenia, spevu, tradičným japonským ceremóniám i mnohým ďalším remeslám. Všetok tento čas trávi v dome okija, ktorý sa stane jej domovom a rodinou. Je to obrovská súčasť gejšinho života, ostatné gejše sú jej sestrami a majiteľka domu je jej matkou, ktorá sa stará o jej kariéru. Za toto prichýlenie potom gejša odvádza časť svojich zárobkov, aby pomohla domu a podporila ľudí, ktorí v dome žijú a nie sú aktívnymi gejšami – to znamená matku, nastávajúce gejše, gejše na dôchodku a upratovačky.
Kultúru a umenie študujú v škole kaburendžo – tieto inštitúcie sa venujú prednostne tréningom gejší. Môžu tiež hostiť divadlo, kde gejše občas vystupujú.
Základom tréningu je naučiť sa hrať na šamisene – trojstrunovom nástroji, na ktorý hrajú s veľkým hrebeňom. Počas vystúpení so šamisenom zvykne doprevádzať jednu gejšu druhá, ktorá pri ňom spieva. Takéto vystúpenia sa objavujú na večierkoch i vystúpeniach, občas sa využíva aj doprovod ostatných nástrojov. Najčastejšie to je malý bubon šimedaiko, veľký strunový nástroj koto, či druh flauty fue.
Dôležitou súčasťou tréningu je spev, nihon-bujoh (tradičný japonský tanec) aj čajová ceremónia sadoh. Rovnako študujú ikebanu (umenie aranžovania kvetov) a kaligrafiu šodoh. Tieto veci sú dôležitým doprovodom kultúrneho vystupovania, ktoré musí gejša ovládať.
Umelecké schopnosti nie sú všetko
Mladé študentky sa musia naučiť nielen byť umelkyňami, ale aj kultúrnymi a distingvovanými bytosťami. Musia dokonale ovládať umenie slušného vyjadrovania v prízvuku ich oblasti, ladnú chôdzu v kimone i správne nalievanie ryžového vína saké. Musia sa naučiť všetky prvky etikety, koho osloviť ako prvého, pravidlá zasadacieho poriadku i to, ako sa ukloniť pred rôznymi osobami. Majú vedieť zložiť dobrý kompliment hanblivému, arogantnému i slušnému mužovi.
Tieto aspekty sa gejša učí počas fáze maiko, kedy prešla základným tréningom. Učí ju to väčšinou skúsenejšia gejša geiko, ktorá už týmto tréningom prešla a aktívne pracuje. Ich vzťah je veľmi špecifický, maiko nazýva svoju učiteľku onesan (staršia sestra). Pri dohode spolu prejdú rovnakou ceremóniou, akou prechádza gejša pri „svadbe“ so svojou danna (patrón). Každá sa trikrát napije zo šálky saké. Počas tejto ceremónie je už gejša hodná toho, aby dostala nové meno, ktoré ju bude sprevádzať celou jej kariérou.
Dospelá gejša musí ovládať okrem všetkých týchto vecí aj ostatné aspekty. Musí byť vzdelaná, reagovať na politickú i ekonomickú situáciu, ovládať cudzie jazyky, vyzerať reprezentatívne. Prechod a fáza maiko (do ktorej sa dostanú z geiko fáze) je náročná fyzicky, psychicky i finančne a mnohé ženy vtedy svoju kariéru ukončujú, pretože ju nezvládnu. Problémom nie je len nárok na prirodzenú inteligenciu, ale aj drahý životný štýl (kupovanie tradičného kimona, nástrojov, učitelia jazykov i ostatných vied).
Po ukončení tréningu maiko podstupuje ceremóniu, ktorou vymení červený golier kimona za biely. Týmto sa stáva dospelou a schopnou gejšou, ktorá je pripravená hostiť.
Čo môžete očakávať, keď si objednáte gejšu?
Určite nie sexuálne služby či čašníčku. Gejša je profesionálna a luxusná spoločníčka, jej úlohou je svojich hostí zabaviť, očariť a kultúrne obohatiť. Ich prítomnosť je luxusom, za ktorý dnes zaplatíte bezmála 200 až 300 eur za dve hodiny jej spoločnosti. Vybavuje sa na objednávku cez okasan dom či dohodou s čajovňou, ktorá tieto ženy hostí.
Gejša drží tajomstvo a o svojich klientoch nikdy nerozpráva. Je to pravidlo vychádzajúce z veľmi striktných pravidiel japonského života. Pokiaľ je niekto donútený pracovať celý život tvrdo a v tichosti, gejša je práve poskytovateľom priestoru, kde sa môže človek odviazať, byť hlasný, flirtovať, baviť sa a užívať si večer.
Gejše počas posedení nikdy nejedia. Ich úlohou je byť stále v strehu a postarať sa o zábavu. Dopĺňajú saké, s klientom komunikujú tak, aby sa prispôsobili tempu jeho konverzácie. Pokiaľ sa konverzácia zasekáva, musia byť pripravené zaujať veselým príbehom, legendou či vystúpením. Počas vystúpenia využívajú umenie, ktoré sa naučili počas tréningu. Klientom ukážu tradičné japonské tance či zaspievajú piesne v sprievode šamisenu, na ktorý hrá druhá gejša. Tiež môžu klienta pozvať k rôznym hrám, ktoré spoločnosť uvoľnia.
Jedným z dôvodov, prečo tieto služby vznikli, bola pravdepodobne nedostatočná komunikácia v japonskom manželstve. Muži utekali od svojich nudných žien, ktoré boli žienkami domácimi, za vzdelanými a kultúrne distingvovanými gejšami. S manželkami sa nemali o čom rozprávať, ich úloha bola vychovať dieťa a nezvykli byť vzdelané či všeobecne znalé. Pre japonských mužov boli tak gejše vodítkom, ako sa porozprávať o politike či športe, vtipkovať na úrovni, nevinne flirtovať a kultúrne sa obohatiť.
Kto bol danna?
Pre gejšu znamenalo manželstvo ukončenie kariéry a tento scenár sa častokrát nestával. Vydatá gejša už nesmela pracovať a musela opustiť svoj dom.
V minulosti bolo ale tradičným procesom stanovenie danny – patróna. Danna bol klasicky veľmi bohatý muž, ktorý mohol byť ženatý (ale nemusel) a jeho zväzkom s gejšou sa zaviazal platiť jej celý život za veľmi drahé nároky na životný štýl, ktorý gejša viedla. Dnes sa už tento koncept aplikuje veľmi málo.
Gejša a danna mohli, ale nemuseli nadväzovať romantický vzťah. Sexuálne či intímne vzťahy sa nesmeli brať ako očakávaná odmena za finančnú pomoc danny. Tradičné spolunažívanie danny a gejše je málo preskúmané a dodnes sa mu do hĺbky nerozumie.
Hoci gejše smeli naviazať osobné vzťahy s mužmi, ktorých stretávali počas svojho pôsobenia, tieto vzťahy boli vždy starostlivo vyberané a málokedy sa vyvinuli bez úmyslu. Hanamači (oblasť pôsobenia gejše) bola veľmi úzkou komunitou, v ktorej bolo extrémne dôležité udržať reputáciu gejše.
Gejše dnes fungujú inak
Pomalá ekonomika, druhá svetová vojna, malý záujem o tradičné umenie, špecifická kultúra „sveta kvetov a vŕb“ i náročné finančné nároky. To všetko prispelo k úpadku umenia gejší.
Tradičné gejše boli zvyknuté na veľmi diskrétnu a stabilnú spoločnosť, pod tlakom vývoja umenia i doby však boli nútené stať sa viac viditeľnými a poskytovanie ich služieb je dnes prispôsobené na to, aby nevyžadovalo tradičné konexie a zoznamovací proces. Maiko gejše z oblasti Kamišičiken zvyknú ponúkať čaj na oslavách slivkových kvetov. Objavujú sa aj gejše, ktoré podávajú pivo v pivnej záhrade Kamišičiken divadla, ďalšie sú zase v rjokanoch (tradičné japonské kúpele).
Po nedostatku gejší sa tiež Japonsko uchýlilo k rozhodnutiu, ktoré by v minulosti nepripadalo do úvahy, a to k prijatiu nejaponskej gejše. Austrálska gejša Finoa Graham debutovala pod menom Sajuki a vystupuje v tokijskej oblasti Asakusa od roku 2007. Ďalšou nejaponskou gejšou sa zase stala rumunská Isabella Onou, ktorá vystupuje pod menou Fukutarou v Šizuoke.
Toki Tokyo, HowStuffWorks, Geisha World
Nahlásiť chybu v článku