Tragédia Černobyľskej elektrárne Vladimíra Iljiča Lenina je aj po 35 rokoch stále aktuálna. Len pred pár dňami merania v Nemecku ukázali, že rôzne izotopy pochádzajúce z katastrofy sa nachádzajú až v 95 % húb v krajine. Chyba operátorov a hlavne ignorovanie bezpečnostných protokolov spôsobili najväčšiu jadrovú katastrofu v dejinách, ktorá tu s nami bude ešte veľmi dlho. Iba včera médiá obletela správa ohľadom významného človeka v súvislosti s elektrárňou. Bývalý riaditeľ elektrárne Viktor Briuchanov zomrel vo veku 85 rokov.
Viktor Briuchanov sa narodil 1. decembra 1935 v metropole Uzbekistanu v Taškente. Ako jedinému zo štyroch detí sa mu podarilo získať vyššie vzdelanie. Vyštudoval Taškentskú štátnu polytechnickú univerzitu, uvádza ukrajinská stránka Fakty.
Ponuka, ktorá sa neodmieta
Po škole začal pracovať v tepelnej elektrárni na Ukrajine v roku 1966, kde sa vypracoval až na zástupcu hlavného inžiniera. Od počiatku bol členom Komunistickej strany. V roku 1970 mu bola ponúknutá životná príležitosť, a to podieľať sa na výstavbe Černobyľskej jadrovej elektrárne.
Briuchanov mal postaviť štyri reaktory typu RBMK na brehu rieky Pripjať. Tie boli po celom Sovietskom zväze s obľubou stavané, lebo neboli náročné na výstavbu, dokázali pracovať aj s menej kvalitným uránom a boli lacné. Navyše mali aj vojenský potenciál, keďže z jadrového odpadu sa dalo získavať plutónium.
Briuchanov však presadzoval podľa publikácie World information service on energy a Nuclear information & resource service, aby sa namiesto týchto typov postavili tlakovodné reaktory, teda Vodo-vodný energetický reaktor, známy tiež pod skratkou VVER. Práve tento typ reaktorov sa nachádza aj v slovenských jadrových elektrárňach v Mochovciach a v Jaslovských Bohuniciach.
Plán na výstavbu reaktorov typu VVER mu bol ale zamietnutý a bolo nariadené, že musí stavať reaktory RBMK. Treba poznamenať, že ak by boli postavené reaktory typu VVER, Černobyľská katastrofa, tak ako ju poznáme, by sa nestala. Reaktory VVER sú totiž spoľahlivé a hlavne bezpečné, a nedokážu sa dostať do takého nestabilného stavu ako RBMK, pri ktorých môže dôjsť k výbuchu. Sú však komplikovanejšie na výstavbu, sú drahšie a neprodukujú plutónium s vojenským potenciálom.
Výstavba meškala
Briuchanov dostal 400 miliónov rubľov a mal postaviť elektráreň v podstate na zelenej lúke. Podieľal sa tak nielen na výstavbe elektrárne, ale aj na výstavbe dočasnej dediny Lesnoy. V roku 1972 sa spolu s manželkou presťahoval do novovzniknutého mesta Pripjať.
Výstavbu jadrovej elektrárne spomaľovali nedostatočné dodávky stavebného materiálu. Tri roky po nástupe do funkcie sa ponúkol, že rezignuje na svoju pozíciu, čo však straníci na ministerstve energetiky zamietli.
V roku 1977 sa napokon s dvojročným meškaním podarilo spustiť prvý reaktor jadrovej elektrárne v Černobyle. Následne sa pokračovalo s výstavbou ďalších.
Už v roku 1982 prišlo k úniku rádioaktívnej pary cez poškodené potrubie. Rádioaktivita sa rozšírila až do vzdialenosti 14 kilometrov od elektrárne a dostala sa aj do mesta Prijať. Haváriu sa mu podarilo ututlať. Napriek tomu, už v roku 1984 boli postavené všetky štyri reaktory a uviedli sa do prevádzky, uvádza publikácia Midnight in Chernobyl.
Výbuch v Černobyľskej elektrárni
Ako je známe, koncom apríla 1986 sa na štvrtom reaktore elektrárne, ktorý bol uvedený do prevádzky iba nedávno, vykonávali bezpečnostné skúšky. Menej skúsení operátori vedení Anatolijom Stepanovičom Ďatlovom, ktorý bol toho času zástupcom hlavného inžiniera Černobyľskej atómovej elektrárne Vladimíra Iľjiča Lenina, nedokázali adekvátne vzdorovať jeho pokynom. Aj kvôli chybe operátorov, kedy poklesol výkon elektrárne na nulu, nariadil Ďatlov veľmi neštandardný krok, a to vytiahnuť regulačné tyče, ktorými dal reaktor opätovne do prevádzky.
Tým sa však stal nestabilným a operátori strácali kontrolu toho, čo sa s reaktorom reálne deje. Následné série bezpečnostných skúšok spôsobili obrovský nárast výkonu, čo prinútilo operátorov použiť záchrannú brzdu v podobe tlačidla AZ5, ktoré malo zasunúť všetky regulačné a riadiace tyče do reaktora a zastaviť tak štiepny proces. Bolo však už neskoro a reaktor následne vybuchol, opisuje situáciu dokument s názvom Černobyľ – Nultá hodina.
Krátko po nehode sa Briuchanov o probléme dozvedel od vedúceho chemickej divízie, že sa stal v elektrárni nejaký incident. Následne sa Briuchanov pokúšal kontaktovať Ďatlova, no neúspešne a nariadil stretnutie v bunkri v sídle civilnej obrany. Keď prechádzal okolo elektrárne, uvedomil si, že polovica budovy reaktora chýba, píše ruský portál mk.ru.
Aj kvôli chybným Ďatlovovým popisom Briuchanov odmietal možnosť, že by bol reaktor zničený. O tretej ráno preto telefonoval do Moskvy Vladimírovi Marinovi, úradníkovi komunistickej strany zodpovedného za jadrové záležitosti, a ohlásil nehodu. Povedal, že situáciu má pod kontrolou.
Zbavenie funkcie a odsúdenie do pracovného tábora
Ako sa však čoskoro ukázalo, situáciu pod kontrolou nemal nielen on, ale vlastne nikto. Vyplnil sa ten najhorší možný scenár a reaktor číslo 4 vybuchol a pri horení chrlil do okolia veľké množstvo rádioaktívnych látok.
22. mája odišiel Briuchanov na plánovanú dovolenku a predstavitelia strany neváhali, aby ho po takomto katastrofálnom zlyhaní elektrárne odvolali z funkcie. Vyšetrovatelia získavali materiály, ktoré použili proti nemu. Použili tiež list z Kučatovho jadrového inštitútu, ktorý varoval pred nebezpečnými chybami v dizajne reaktorov RBMK.
V roku 1987 bol uznaný vinným z hrubého porušenia bezpečnostných predpisov, píše NY Times. Uvádzalo sa, že nezabezpečil správne vedenie počas havárie a že vykazuje neschopnosť a nezodpovednosť. Bol odsúdený na 10 rokov v pracovnom tábore spolu s 5-ročným súbežným trestom za zneužitie právomocí. Briuchanov prijal odbornú zodpovednosť, ale trestnú odmietol, uvádza Washington Post.
Do elektrárne sa vrátil
Bol, samozrejme, vylúčený zo strany a začal si odpykávať trest. Po rozpade Sovietskeho zväzu bol v roku 1991 prepustený z väzby vďaka amnestii. Potom začal pracovať v elektrárni ako vedúci technického oddelenia likvidácie havárie, uvádza NZherald. Do dôchodku odišiel až vo veku 80 rokov, prekonal tri mŕtvice a prišiel o zrak.
Viktor Briuchanov napokon zomrel včera 13. októbra 2021 v Kyjeve vo veku 85 rokov. Zanechal po sebe manželku a dcéru Lily, ktorá je detskou lekárkou a syna Olega, ktorý je mechanikom automatických systémov.
Nahlásiť chybu v článku