Viacero Slovákov odchádza za prácou do zahraničia. Takto zavial osud do Nemecka aj Tristana, ktorý tu žije už 7 rokov, konkrétne v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko. Jeho príbeh je mimoriadne inšpiratívny. Najprv chodil upratovať dvakrát mesačne k jednej rodine, čím si veľa nezarobil, postupne si však založil vlastnú firmu. Okrem toho svojou snahou získal aj ďalšie zaujímavé skúsenosti. A ako sám hovorí, najprv treba ukázať, čo v človeku je a až potom môže riešiť výšku svojho platu. 

Prečo si sa rozhodol odísť zo Slovenska do Nemecka?

Celý život som mal pocit, že som sa narodil do nesprávnej krajiny. Moje vízie do budúcnosti boli často veľmi jasné, avšak nedokázal som si predstaviť zrealizovať ich na Slovensku, aj keď možnosti by sa vždy našli.

Nemecko nikdy nebola tá krajina, po ktorej som túžil. Bola tu však príležitosť a ja som ju využil.

Čomu presne sa venuješ?

Venujem sa viacerým oblastiam — ako v pracovnom, tak aj v súkromnom živote. V pracovnom som začal ako upratovač pre jednu slovensko-nemeckú rodinu. Dvakrát do mesiaca ísť upratať rodinný dom na druhom konci mesta nebolo nič moc. Vtedajší spolubývajúci — Nemec, to označil ako „stratu času“, no napriek tomu som bol optimistický.

Táto domácnosť ma odporučila ďalej a po chvíli som si založil vlastnú upratovaciu firmu, v roku 2021 hodnotenú ako jednu z najlepších v meste i v okrese. Týmto sa nechcem v žiadnom prípade nejako chváliť, len by som chcel poukázať na skutočnosť, že aj to, čo sa zdá byť na prvý pohľad „nič moc“, alebo „strata času“, môže byť raz úspešné. Respektíve, dá sa vytvoriť z ničoho niečo. Treba byť len trpezlivý.

Keďže práca upratovača je zväčša len práca na „samotke“, skúsil som umývača riadu v jednej útulnej reštaurácii „Café & Bar Modigliani“ v Düsseldorfe. Jej názov uvádzam v tomto prípade hlavne preto, lebo chuť pečených, no aj nepečených slaných aj sladkých tort mi zakaždým pripomenula chuť ako slovenskej, tak aj maďarskej kuchyne mojich dvoch babičiek. Každé jedno sústo bolo spomienkou, vďaka ktorej som sa vrátil do čias môjho detstva a za to som dodnes nesmierne vďačný. Neviem, aký je rozdiel medzi slovenským a nemeckým gastrom, ale do nemeckého som sa okamžite zamiloval.

Záujem a túžba vedieť a učiť sa viac, povýšila umývača riadu na pomocného kuchára, ktorý tam strávil viac času ako doma. Naučil som sa popritom hovorovú nemčinu, ktorá sa v škole neučí, avšak tu v Nemecku je veľmi dôležitá.

Myslím si, že aj vďaka tejto skúsenosti som získal prácu trvalého čašníka (to znamená, že nie som ani brigádnik, ani študent, ani pomocná sila) na polovičný úväzok v najznámejšom gastropodniku v Duisburgu. Polovičný úväzok z toho dôvodu, pretože jednu prácu už mám.

Okrem upratovača s doplnkovou reorganizáciou a čašníka, som aj domovníkom v 8-rodinnom činžiaku, v ktorom bývam. Starám sa o budovu, o spoločnú záhradu, čo viem, opravím, čo potrebuje prenajímateľ alebo nájomníci, vybavím. Teoreticky som taká spojka.

V súkromnom živote sa venujem písaniu, tancu a tvoreniu. Tvoreniu, inovácii a reorganizácii sa profesionálne venujem len odnedávna. Zo starého vytvorím niečo nové. Či už ide o starý nábytok, produkt, alebo službu. Niekedy stačí zmeniť len to zaužité — respektíve vidieť očami mladšej generácie, a niekedy stačí len malá úprava, aby namiesto bankrotu bola cesta nahor.

Pomohol som takto množstvu firiem. Veľkým i malým. Avšak v tomto prípade si neprajem byť menovaný. Nestojím o tých 15 minút slávy, ktoré by som mohol mať. Túto možnosť som mal pri vlastnej firme, avšak žiadny výnimočný pocit mi to neprinieslo.

Stretol si sa tu niekedy s diskrimináciou v dôsledku toho, že nie si „domáci“?

Pokiaľ ľudia zo zahraničia pracujú, nikto nemá problém. Len na „príživníkov“ vrhajú škaredé pohľady.

Avšak raz, ešte na začiatku sa mi stalo, že ma v bare jeden Nemec pri obyčajnom rozhovore „odpísal“. Dal mi jasne najavo, že minijob (brigáda) do 520 eur je nič.

Spomínal si mi, že je mylnou predstavou, že ľudia v Nemecku bežne zarábajú 4-tisíc eur mesačne. Prečo to nie je pravda a aká je teda realita?