Spoločnosťou najmä v poslednej dobe téma transsexuality veľmi rezonuje. Tamaru sme objavili ako komentujúcu pod príspevkom venovaným práve tejto téme. Je to bežný človek žijúci v našej spoločnosti a toto je jej príbeh.
Volá sa, alebo skôr nazýva sa Tamara. To, ako sa nazýva je odvodené z jej rodného mena Tomáš. Oficiálne sa stále volá Tomáš, no meno si plánuje v budúcnosti legálne zmeniť. Žije v Bratislave, je absolventkou bakalárskeho štúdia odboru sociológia na Univerzite Komenského. Budúcim mesiacom má nastúpiť na absolventskú prax, hoci sa to nedá považovať za normálnu prácu, nakoľko nie je platená. Kedykoľvek má voľný čas, venuje sa svojmu rozsiahlemu psychologickému románu, ktorý aktívne píše.
Deti sa v rodinách väčšinou správajú podľa modelov a očakávaní, ktoré vidia. Kedy si zistila, že sa zrejme nenachádzaš v tom „správnom“ tele?
Transrodové deti sa ale typicky správajú podľa modelov a očakávaní kladených na opačné pohlavie, často bez toho, aby si uvedomovali, že sú niečím iné. Okolie, najmä rodina na toto reaguje snahou o nápravu, ale dieťa stále často nechápe, v čom je problém. Môj osobný prípad je našťastie jedným z tých miernejších. V detstve som mala problémy začleniť sa do kolektívu chlapcov, ktorý mi pripadal barbarský a ja jemu zas vymäknutá. Pokúšala som sa začleniť aj medzi dievčatá, no tie v tej dobe často budovali čisto dámsky klub a mňa medzi sebou ako chlapca taktiež veľmi nechceli. Nakoniec sa mi to ale podarilo, našla som si jednu kamarátku a skončila som v partii dievčat.
Keď sa mi začal meniť hlas, nevnímala som to moc pozitívne, no opäť som si myslela, že to je normálne. Fúzy som na strednej nenávidela zo všetkého najviac, tak som si ich trhala pinzetou, aby neboli vidieť ani ich zvyšky. Začala som vyhľadávať príležitosti, na ktoré sa môžem prezliecť za dievča a nakupovať si na ne dokonca oblečenie, ktoré sa mi páčilo. Vtedy som si začala uvedomovať, že so mnou niečo nie je v poriadku a začala som tento okruh študovať na internete.
Pri prezliekaní sa do dievčenských šiat som nikdy nepociťovala sexuálne vzrušenie a každý pokus diagnostikovať mi fetišistický transvestitizmus preto odmietam.
Nakoniec som sa dočítala o transsexualite a uvedomila som si, že to som ja. Behom roku som si nacvičila imitovať ženský hlas a zúčastnila sa svojho prvého Pridu v Bratislave. Tam sa ma ujali ľudia z organizácie transfúzia a stali sa mojimi dobrými priateľmi dodnes. Oni mi aj povedali, že v našej spoločnosti je možné prejsť hormonálnou a legislatívnou, či operatívnou zmenou pohlavia. Myslím, že priazeň prírody, ktorá ma ušetrila od výrazných mužských čŕt sa mohla podieľať na tom, že som zistila, čo som zač až tak neskoro, nakoľko tento problém pre mňa kvôli tomu nikdy nebol až tak pálčivý.
Ako túto skutočnosť prijali tvoji rodičia a okolie, vyrovnali sa s tým? Ochladli vaše vzťahy alebo naopak máš u rodiny plnú podporu?
Moja rodina o mojej transsexualite ale nevie. Pokúšala som sa o postupný coming out, no predbežné reakcie, čo som dostala neboli vôbec pozitívne, tak som sa v ňom rozhodla nepokračovať a doma žijem stále ako chlapec. To, že sa môžem neustále „prezliekať za ženu“ mi umožňuje to, že som našich presvedčila, že hrám v divadle, ktorého scenár píšem podľa svojej knihy. Pre nich je Tamara fiktívna postava z mojej vlastnej literatúry, bez toho, že by si uvedomovali, že to pravé divadlo sa odohráva doma.
Stretávala si sa s nepochopením napríklad aj u lekára, na káve v kaviarni alebo kdekoľvek kam si prišla? Zrejme sa reakcie plné pochopenia dostavili len málokedy.
V škole, či v inej inštitúcii sa prezentujem stále ako muž, nakoľko inštitúcie ma vnímajú podľa občianskeho preukazu, som pre ne muž a kým ma tak vnímajú, nebudem ich nasilu presviedčať o tom, že nie som. Čo sa týka kultúrnych podujatí, kde sa neprezentujem preukazom a na ktoré chodím s priateľmi ako Tamara, na tých sa prezentujem ako obyčajné dievča a vďaka mojej priaznivej fyziológii a schopnosti ako žena rozprávať, nikdy nebudím žiadne verejné pohoršenie.
Je pravda, že som pravidelne odhalená napr. kvôli mužským črtám tváre, či absencií poprsia, no môj celkový zjav slušných ľudí napriek tomu nikdy nepohoršoval.
Jediné hlúpe reči, ktoré dostávam sú na ulici od jednoduchších spoluobčanov.
Ako žena sa v inštitúciách začnem prezentovať po hormonálnej a legislatívnej zmene pohlavia, aby moja identita bola totožná s mojimi dokladmi. Akýkoľvek iný postup spôsobuje zmätok, ktorý odvádza pozornosť od náplne práce, čo môže najmä zamestnávateľ vnímať negatívne.
Keď predstieram, že som stále muž, obyčajne s tým vďaka svojej domácej praxi nemám problémy a pripúšťam, že by som tak mohla prežiť celý život, keby si to zaumienim, no keď to robím pridlho, všetko sa pre mňa stáva akési šedé a zo života sa vytrácajú každodenné radosti, čo si myslím, že je pre človeka, ktorý nosí masku tak, ako ja, typické.
Vnímaš svoju transsexualitu skôr ako nejaké nazvem to bremeno, poruchu sexuálnej identity alebo skôr ako nejaké vnútorné presvedčenie, s ktorým si sa už narodila?
Je to rozhodne bremeno, niečo, v čom som po všetkých esenciálnych stránkach horšia, než ostatné ženy a celý proces tranzície ma má k nim iba čo najviac priblížiť. Čo sa vnútorného presvedčenia týka, s tým sa človek nerodí, nakoľko teoreticky neovláda koncept rodovej identity, no nevyhnutne ho nadobudne prostredníctvom logiky pri tom, ako sám v seba v čase pozoruje. Dovtedy považuje všetkých ostatných za divných a myslí si, že jeho rovesníci s ním to, čomu sa hovorí rodový nesúlad, zdieľajú. Samozrejme je nutné, aby bol vystavený poznatkom o transsexualite a vedel, že aj takí ľudia existujú.
Konzervatívnejšia časť spoločnosti zrejme tejto tématike nie celkom dobre rozumie. Akou cestou ideš ty? Snažíš sa to vysvetľovať? Má to v našej spoločnosti vôbec cenu?
Konzervatívna ideológia našepkáva svojim odoberateľom, že sme úchyláci, hriešnici, pedofili a neviem čo ešte.
Nie som si sama istá, či majú pokusy vysvetľovať našu situáciu konzervatívnej obci a neustále rozväzovať predsudky, ktoré im ich ideológia vštepuje, reálnu cenu. Nič to však nestojí, preto som napriek tomu zástancom vysvetľovania a konzervatívnych ľudí zo svojho súkromného života nijako nevytesňujem ani v prípade, že ma odmietajú vidieť tak, ako sa vidím sama, čo je v našej skupine často považované až za nezdravé. Napokon rôzne skupiny ľudí musia k sebe nejako hľadať cestu ak sa nemajú vzájomne zlikvidovať. Navyše, mnohí konzervatívci nie sú ľudia s uzavretým myslením, ale iba obete konzervativistickej dezinformačnej propagandy a konfrontovaní so skutočnou realitou sú často ochotní svojim vlastným myslením, aj bez nášho nátlaku, svoje postoje do značnej miery preformulovať.
Ako je to u nás na Slovensku? Je operácia k zmene pohlavia ľahkou záležitosťou alebo je skôr problém nájsť špecialistov, ktorí by tomu porozumeli nie len z vedeckého ale aj ľudského a psychologického hľadiska? Podstúpila si nejakú diagnostiku u odborníka? Je niekto, s kým sa o tom môžeš porozprávať? Myslím teraz nejakého odborníka, ktorého pravidelne alebo nepravidelne navštevuješ
Myslím, že onú „veľkú operáciu“ u nás vykonáva iba pár doktorov a je bežné cestovať za ňou do zahraničia. Myšlienka, že operatívnou zmenou genitálií sa život príslušníka opačného pohlavia začína je však mýtus. Operácia je náročná na organizmus, či už v prípade mužov alebo žien a vyžaduje dlhú rekonvalescenciu, v prípade zahraničia aj nemalé finančné prostriedky. Nakoľko ale oblasť genitálií nehrá v každodennej komunikácií rolu, mnoho transrodových ľudí, vrátane mňa, sa rozhodnú veľkú operáciu nikdy nepodstúpiť.
Ďalšou vecou, o ktorej sa vie len veľmi málo je, že mnoho transrodových ľudí nemá binárne vyhranenú rodovú identitu a ich psychický obraz o sebe odpovedá oveľa viac hybridnej fyziológii. Diagnostiku poruchy rodovej identity podstupujem práve teraz a proces na Slovensku zvyčajne trvá okolo roka. Úlohou sexuológa počas tohto obdobia je komunikovať s pacientom odhaliť a odfiltrovať práve fetišistických transvestitov, či vplyvy pridružených duševných ochorení, schopných rodovú identitu dočasne pokriviť.
Trochu otázka na telo, ale keď sa ocitneš pred verejnými toaletami, do ktorých dverí vstupuješ? Keď si to predstavím, zrejme pri oboch možnostiach sa stretneš s nepochopiteľnými pohľadmi
Existujú veľmi zásadoví transsexuáli, ktorí idú do dverí prislúchajúcim ich rodovej identite aj napriek tomu, že jej ich zovňajšok neodpovedá. Tieto vstupy sú najmä v prípade transsexuálnych žien vnímané ženami prítomnými na toaletách ako invázia mužov na ich územie, preto nezastávam ideu, že človek by sa mal za každú cenu tlačiť tam, kam cíti, že patrí aj ak ho tak nik iný nevníma. To už totiž nie je o právach, ale o bezohľadnej pýche.
Mnoho z nás sa verejným toaletám, pre nepochopenie verejnosti a neochotu použiť predurčenú toaletu, vyhýba, ja k nim však rozhodne nepatrím. Pred tým, než si zvolím toaletu, vždy kriticky zhodnotím svoj vzhľad. Pokiaľ mám na sebe veľmi ženské oblečenie, ako napr. šaty, sukňu či blúzku, volím ženskú toaletu, nakoľko by som takto vyvolala oveľa väčší rozruch u mužov. Pokiaľ uznám, že stále môžem pôsobiť ako muž, zvolím mužskú, vždy cestou menšieho odporu a ohľaduplnosti k ostatným.
Hovorí ti niečo meno Gabriel Švábenský?
Áno, ako by mi mohol uniknúť príbeh transrodového chlapca, ktorý si siahol na život. Čo je však na celom príbehu zvláštne, je to, že v jeho pôvodnom znení bol akceptovaný ako rodinou, tak v škole a okolím, len lekári mu nechceli včas stopnúť dievčenskú pubertu a začať jeho transzíciu na muža. V novších verziách sa však už dopočúvam, že nie dysfória z estrogénom deformovaného tela mladého muža ho stála jeho život, ale že za to môže akési odmietanie zo strany spoločnosti, ktoré pritom v pôvodnom znení príbehu nebolo spomínané. Obávam sa, že príbeh je postupne modifikovaný, aby vypovedal naratív o spoločenskom útlaku, doháňajúcom transsexuálov až k samovražde, namiesto závažnej psychickej záťaže spôsobenou „zradou“ vlastného tela a zlyhaním zdravotníctva, ktoré jej malo zabrániť. Skutočnú pravdu však poznajú len Gabrielovi najbližší.
Aká je podľa teba cesta pri tejto ťažkej spoločenskej téme? Máme na Slovensku šancu byť niekedy tolerantní a pochopiť, čo sa musí odohrávať v hlave aj duši transsexuálneho človeka?
Cesta pri tejto, ako aj mnohých ďalších ťažkých spoločenských témach spočíva v postupnej liberalizácii spoločnosti a ňou sprevádzaným úpadkom snahy kontrolovať ľudské životy. Schopnosť pochopiť vyplýva z intelektu jednotlivca ako aj jeho vzdelania v téme, nie je však nutná pre toleranciu javu. V spoločnosti, ktorá je skutočne slobodná, sa môže všetko, čo ostatným neškodí, vrátane byť transsexuálom. Či je to možné? Šanca tu určite je a nemala by sa zmietať zo stola tým, že Slováci sú zadubený národ s uzavretými mysľami, ale pracovať s dverami, ktoré sa podarilo otvoriť.
Nemám rada, keď sa vopred uzatvárame do seba s tým, že nás ostatní aj tak zatratia a potom vybuchujeme v domnienke, že nás každý nenávidí.
Poučovať verejnosť o svojej existencii a jej prosociálnom charaktere je úlohou každej minoritnej spoločenskej skupiny. Požadovať, aby si o nás ostatní všetko z vlastnej iniciatívy naštudovali, hoci to pre svoj osobný život nepotrebujú a potom sa k nám správali adekvátne, je pri najmenšom neskromné.
Nahlásiť chybu v článku