Najdlhšia a najvýznamnejšia turistická trasa na Slovensku meria až 760 kilometrov. Ide o Cestu hrdinov SNP, ktorá sa tiahne naprieč takmer celým Slovenskom a ponúka tak pohľad na prierez našej prekrásnej prírody. Pomenovanie tejto turistickej magistrály nie je náhodné. Trasa prechádza oblasťami, ktoré zohrali v Slovenskom národnom povstaní najdôležitejšiu úlohu. Cesta začína v Duklianskom priesmyku a končí na Devíne. Prejsť celú Cestu hrdinov SNP je fyzicky veľmi náročné, no jej celé prejdenie človeka spojí so slovenskými horami tak, ako to nedokáže nič iné.

Tento rok sa na túto úžasnú cestu vydala aj trojčlenná skupina v zložení Matúš Lašan, ktorého možno poznáte skôr ako fotografa projektu MLandscape. Matúš prostredníctvom svojej Facebookovej stránky našiel dvoch ľudí, ktorí boli odhodlaní zažiť toto dobrodružstvo spolu s ním. Maja Prokipčáková a Pavol Láštic milujú prírodu rovnako ako Matúš, a preto sa na Cestu hrdinov SNP neváhali pridať. Pred 760 kilometrovou turistikou sa títo traja vôbec nepoznali, no spoločne sa vydali na ohromné dobrodružstvo. Neurobili to však len kvôli sebe, ale ako nakoniec sami zistíte, tak aj kvôli vám.

760 kilometrov je pomerne dlhá vzdialenosť. Ako ste sa na takúto fyzickú záťaž pripravovali?

Pali: 

Spočiatku som sa na to pustil zhurta a cca mesiac pred odchodom som začal chodiť s plným batohom po kopcoch v Zázrivej. Toto nadšenie ma po necelom týždni opustilo a povedal som si, že aj tak je všetko v hlave, a keďže som si veril, tak sa moja príprava skončila.

Maja: 

V mojom prípade, kedže som už bola poučená z minulosti, to bolo hlavne o batohu, jeho váhe a zvykaní si na ňu už predom. Predsalen človek 20kg na chrbte bežne nenosí. A samozrejme trošku turistiky a pohybu tiež nezaškodí, kráča sa potom ľahšie, telo si skôr zvykne.

Matúš: 

Asi tri mesiace pred nástupom na trasu som začal behať tak 5km denne 3x v týždni. Fyzicky som bol na tom katastrofálne a prvý mesiac som tých 5 km ledva došiel, nie to ešte dobehol. Veľmi sa na mne podpísala príprava na štátnice, keďže na pohybové aktivity mi čas nezostával. O to viac som však bol motivovaný v lete na dlhšiu dobu vypadnúť do prírody.

Čo všetko si musí človek zabaliť, keď sa vydáva na 30-dňový pochod naprieč celým Slovenskom? Keby ste sa mali pobaliť na túto trasu dnes, nechali by ste niečo doma?

Matúš: 

Špecifikom našej cesty bolo, že sme so sebou ťahali takmer kompletnú foto/video výbavu, čo poriadne pridalo na váhe batohov a výrazne zmenšilo dostupný objem. Z turistických vecí by som neubral nič, pretože som nemal ani jeden kus oblečenia alebo výbavy naviac.

Maja: 

Takto s odstupom času by som možno nechala doma asi stan, dá sa to v podstate prejsť aj bez neho. Ale ja mám svoj stan rada, takže možno ani nie.

Pali: 

Základ je kvalitné oblečenie, v ktorom sa dobre chodí, spacák, karimatka, klobúk, slnečné okuliare, opaľovací krém, hygienické potreby, ešus na varenie, zásoby jedla a vody, foťák, trochu peňazí, dobrú náladu a chuť kráčať v daždi.

Zrejme ste si nezobrali stravu na celú trasu. Ako ste riešili „zásobovanie“?

Maja: 

Tu je super si trasu plánovať po kúskoch, neniesť zbytočnú váhu konzerv na 10 dní, keď stačí pozrieť sa do mapy, skontrolovať kde je civilizácia, v ktorej sa dajú potraviny a iné veci jednoducho dokúpiť (nazabudnúť kedy je nedeľa!), prípadne sa najesť “reálneho” jedla niekde v reštike, krčme, salaši…

Pali:

Keďže trasa vedie cez mnoho dedín a miest, tak sa zásoby dajú pomerne jednoducho doplniť a stačí si nosiť jedlo na cca 3-4 dni a vodu na 1-2 dni.

30 dní v horách. To si človek asi vypracuje akúsi rutinu. Ako vyzeral váš bežný deň počas tejto cesty?

Matúš: 

To bolo to najjednoduchšie. Ráno vstať a šľapať celý deň, kým nemáte dosť. A tak dookola 30 dní. Viacerí ľudia si myslia, že na SNPčke sa šľape chvíľu ráno, chvíľu večer a zvyšok sa preleží niekde v tráve. Nie je to však pravda. Každý deň sme šli nadoraz.

Maja: 

Vstávať a cvičiť : …teda kráčať (A každý deň vstávať nenápadne o trochu neskôr (smiech)) a medzitým byť hladný, jesť, byť znovu hladný a ešte stále kráčať…a rozmýšľať kde sa človek uloží k spánku a či nás tá búrka za chrbtom stihne teraz alebo až neskôr…

Takáto dlhá turistika zrejme nie je jednoduchá ani po psychickej stránke. Mávali ste zo seba aj ponorkovú chorobu? Aj ste sa občas povadili?

Pali:

Psychika zohráva veľkú úlohu a nie je vždy jednoduché sa dobre naladiť a veselo si poskakovať s 20 kilovým batohom a bolesťami nôh, ramien, chrbta a neviem čoho všetkého. Poväčšine sa nám to darilo dobre a aj keď sme sa v podstate spoznali až na Dukle, tak si myslím, že sme si dobre sadli a boli dni, keď ma od smiechu bolelo brucho… Iba občas, keď Marienke klesla zásoba vody pod 3 litre začalo ísť do tuhého (smiech).

Matúš: 

Pred nástupom na trasu sme sa spoločne nikdy nestretli, takže prvých pár dní sme sa skôr oťukávali a všetko bolo také trochu čudné. Myslím si však, že sme si celkom sadli, na trase sme boli celkom zohraní a vždy sme sa vedeli dohodnúť.

Maja: 

Z môjho pohľadu sme si všeobecne “sadli” celkom v pohode. I keď verím, že v niektorých situáciách, občas nejaká tá tajná myšlienka, či predstava o tom, ako viažem toho druhého k stromu niekde v lese a nechávam ho tam, mohla prebehnúť mysľou niektorého z nás.

Spávali ste počas cesty v stanoch, útulniach alebo pod holým nebom? Ktorá noc bola zo všetkých najhoršia?

Matúš: 

Vystriedali sme všetky tebou vymenované a naviac sme sa párkrát uchýlili aj do hotela alebo penziónu, kde sme zálohovali natočený materiál a dobíjali batérie. A samozrejme si dopriali teplú sprchu. Najzaujímavejšia noc bola na Úhornianskom sedle vo Volovských vrchoch. Našli sme tu starú maringotku, kde sme sa uložili a v noci nás zastihla tá najšialenejšia búrka akú som kedy zažil. Prívalový lejak, obloha blikala ako na nejakej diskotéke, do maringotky narážali vetrom rozkývané stromy… Viac som sa asi v živote nebál. Najhoršia noc nebola ani jedna – napr. sedieť cez noc za počítačom je oveľa horšie ako byť kdekoľvek a v akýchkoľvek podmienkach na SNPčke.

Čo najsilnejšie ste na tejto dlhej trase zažili? Zrejme je toho veľa, ale vedel by si sa s nami podeliť s pár zážitkami?

Maja: 

Uff…bolo toho viac. Za mňa dávam asi nečakane blízke stretnutie so stádom koní na lúke v časti Slovenského raja. Čupela som, natáčajúc a nevšímajúc si okolie zatiaľ čo oni šli popri, aspoň som si to teda myslela. Tí zvedavejší sa ale zhromaždili tesne za mnou a asi sledovali, či dobre vyzerajú v zábere. Ich prítomnosť som si uvedomila až keď mi jeden z nich “odfrkol” takmer do krku.

Stretli ste na Ceste hrdinov SNP aj iných ľudí, ktorí podnikali rovnakú turistiku? Ako reagovali ostatní turisti, keď ste im prezradili, že ste práve na 760 kilometrov dlhej ceste?

Matúš: 

Na trase sme stretli niekoľkých SNPčkarov a potvrdilo sa mi, že v horách a dupľom na takejto trase zlého človeka nestretnete. Vždy to boli zaujímavé zážitky. Reakcie boli rôzne. Niekto nemal o SNPčke ani šajn, iní boli prekvapení, že sa táto trasa chodí aj naraz a časti ľudí zahoreli v očiach plamienky a verím, že tí už plánujú nástup na trasu tohto roku.

Maja: 

Áno, stretli sme zopár veľmi zaujímavých ľudí. Poniektorých veselých aj viackrát. A dokonca aj vysmiatych švajčiarskych chalanov v “protismere”. Títo nám celí šťastní vysvetľovali, že práve kráčajú krížom cez Slovinsko (smiech).

Z tohto „výletu“ pripravujete aj dokumentárny film. Podarilo sa vám počas cesty nazbierať tak veľa materiálu? Ako ste to popri náročnej turistike zvládali?

Matúš: 

Najťažšie si bolo vybrať, čo natočiť a čo nie, lebo ak sme chceli prejsť, čo sme mali v pláne, nemohli sme sa zastavovať na každom zaujímavom mieste. Po pár dňoch sme si však zvykli a natáčali toľko, čo to šlo a keď sme museli makať, tak fotoaparáty ostali v batohoch. Materiálu je skutočne veľa a už teraz sa teším na jeho postupné spracovávanie.

Ako a kedy sa teda k dokumentárnemu filmu o vašej Ceste SNP budeme môcť dostať?

Matúš: 

Máme trochu obrátený harmonogram. Film sme sa rozhodli najprv natočiť, v druhej fáze naň začíname hľadať peniaze a potom sa ho budeme snažiť dokončiť. Nechceli sme sa na SNPčke zaťažovať tým, či máme alebo nemáme na to, aby sme film dokončili, a tak sme sa proste zbalili a vyrazili. Teraz spúšťame projekt na startovači, kde by sme radi vyzbierali sumu potrebnú na finalizáciu filmu a ak sa všetko podarí, radi by sme mali film hotový do leta 2017. Projekt je na startovači aktívny od 1. do 30. decembra a každý, kto by sa nášho filmu chcel dočkať, si ho tam môže v predstihu zarezervovať.

Čo je podľa vás na slovenskej prírode najkrajšie?

Pali: 

Krásne sú lesy na východe Slovenska, krásny je Slovenský raj či Nízke Tatry, aj Veľká Fatra a Turčianska kotlina sú krásne a takto môžem pokračovať cez Strážovské vrchy a Karpaty až po Devín. Ja hovorím, že všade je niečo krásne, stačí sa na chvíľu zastaviť, otvoriť oči a každý môže uvidieť to, čo chce.

Maja: 

Pre mňa je to jednoznačne tá rôznorodosť, ktorá ma fascinuje. Slovenská príroda je neskutočne krásna, bohatá a premenlivá. Prechádzali sme mnohými miestami, ktoré boli veľmi špecifické, verím že taký typ prírody nájdete len na tom konkrétnom bode a aj to bude vyzerať inak keď ním prejdete v inom dni, mesiaci. Bude mať inú náladu, farby, svetlo… Naša príroda môže byť kľudne celoživotným zdrojom inšpirácie. Pokiaľ si ju nezničíme.

Matúš: 

Pre mňa je to určite jej rozmanitosť. Dokážete tu nájsť úžasne výhľady, temné lesy, divoké rieky, krásne lúky… Proste z každého rožku niečo, čo je na takto malú krajinu úžasné a mali by sme si to všetci uvedomovať, vážiť si to a chrániť zo všetkých síl.

Ako ste po prečítaní rozhovoru zistili Maja, Matúš a Pali nepodnikli toto dobrodružstvo len z osobných dôvodov. Ich ušľachtilým cieľom je ponúknuť úžasné zábery a príbeh najdlhšej turistickej trasy na Slovensku nám všetkým. Ich rodiaci sa dokumentárny film môžete finančne podporiť prostredníctvom ich projektu na stránke startovac.cz. 

interez.sk (Lukáš M.), foto: Matúš, Pali a Maja