V aktuálnej sezóne prežíval fantastický výstup na vrchol a vyzeralo to, že Slovensko bude mať na olympiáde zastúpenie v trojskoku. Bohužiaľ, nie. V tomto rozhovore však rozpráva o tom, ako začal s atletikou, o svojom talente, ale i o jeho klasickom dni, či o jeho tíme, avšak porozpráva aj o svetovej, ale i slovenskej atletike, pričom povie, čo preňho tento šport znamená.

Ako začal váš príbeh atléta?

Pred atletikou som skúsil karate, ale absolútne ma to nebavilo, očakával som súboje ako z filmov a cvičili sme akurát katy a to bolo pre mňa strašné sklamanie. (Smiech) Vydržal som tam pár mesiacov, stihol som aj páskovanie na biely opasok so žltými koncami a tam moja kariéra karatistu skončila. Už v prvej triede na základnej škole som na telesnej výchove v skoku do diaľky preskočil všetkých spolužiakov o hodný kus a triedna učiteľka si to okamžite všimla.

Povedala to mojej mamine a tá zisťovala, čo by sa s tým dalo urobiť. Našla kontakt na atletického trénera Daniela Pauka, ale dalo sa začať až od 8 rokov, tak som si chvíľu počkal. Takže v 8 rokoch som začal s atletikou a na prvej súťaži som vyhral hneď dve prvé miesta (60 m a skok do diaľky) a nepustilo ma to dodnes, práveže by som povedal, že ma atletika baví stále viac a viac.

V aktuálnej chvíli ste skokanská a trojskokanská jednotka na Slovensku, avšak začínate na seba upozorňovať aj vo svete. Pokladáte to za svoj talent alebo všetko, čo máte a kam ste sa dostali máte len kvôli tvrdej drine?

Určite áno. Atletika je preto tak náročná, lebo bez určitého talentu sa nedostanete nikdy ani do európskej konkurencie. Odmalička som vyhrával, kde som prišiel, takže som určite musel mať veľký talent, ale na ten sa dá spoliehať maximálne do 18 rokov. Sám na sebe som pocítil, že talent nestačí a treba na sebe „makať“. Do 18 rokov som sa, povedzme, hral a dosť to flákal, ale stále sa mi darilo, lebo som mal dar a cit pre skoky. Potom prišiel zlom, kedy som sa veľmi nepohol a cítil som, že treba niečo zmeniť.

Takže áno, som kde som vďaka môjmu talentu, ale od 18 rokov som zmenil trénera a začal na sebe pracovať a „makať“, pretože keď máte obrovský talent a dokážete do toho rozumne a cielene trénovať, môžete dokázať veľké veci. Nemôžete sa však spoliehať len na talent, preto veľa talentov skončí a nikdy nepredvedie, čo v nich mohlo byť, lebo sa spoliehajú na svoj dar alebo opačne, zodrú sa z kože a tým sa úplne zničia.

Keďže ste profesionál a živí vás práve šport, ako vyzerá váš klasický deň a koľko času denne investujete do atletiky?

Áno, som zamestnaný ako vojak, avšak ako profesionálny športovec vo VŠC Dukla Banská Bystrica od roku 2016. Môj obyčajný deň vyzerá asi tak, že sa najprv zobudím, umyjem zuby, oblečiem a idem cvičiť k fyzioterapeutom na Dukle. Po cvičení alebo uvoľňovaní mám buď tréning alebo sa najem a pozriem si nejaký seriál. Poobede mám zase tréning alebo mam voľno, ktoré môžem vyplniť zase regeneráciou u fyzioterapeutov alebo si pocvičím sám, čo potrebujem.

Po poobednom tréningu alebo regenerácii prídem na izbu, občas si sadnem a neviem, čo so životom, lebo ma často bolia kvalitne nohy, niekedy aj po hodinovom lamentovaní znovu naberiem smer a dám sa dokopy. (Smiech) Nasleduje sprcha, jedlo, uložím sa, pustím si film, seriál alebo pozerám svoje videá a hľadám, čo sa dá zlepšiť a na čom sa dá popracovať.

Ako o človeka s vysokými kvalitami sa o vás musí starať viac ľudí. Ako vyzerá váš tím a akú úlohu zohráva každý jeden človek v ňom?

Ten tím ľudí by som si určite prial mať väčší, ale na to by bolo treba mať trošku väčšie financie, preto sa skladá pomerne z mála ľudí. Tréner, ktorý sa stará o tréningový proces a nastavenie organizmu na súťaže, aj keď vlastne u nás je tréner na všetko – lekár, fyzioterapeut, psychológ, dietológ atď. Fyzioterapeut, ktorý sa stará o moje zdravie a správne fungovanie svalstva, motoriky a opornej sústavy.  Slovenský atletický zväz, ktorý mi umožňuje financie na sústredenia spoločne s VŠC Dukla BB, ktorá ma ešte k tomu zamestnáva.

Myslíte si, že celkovo atletika vo svete je dostatočne vnímaná a dostatočne dotovaná v porovnaní napríklad s futbalom?

Myslím si, že zďaleka nie. Atletika je neskutočne náročný šport a myslím si, že ľudia nemajú ani len zdania, aké je to náročné, keď chcete dosiahnuť európsku špičku a to nehovorím o tej svetovej. Atletika je kráľovná športu, pretože vám dá základy pomaly do každého športu, ktorý existuje. Presadiť sa v nej je však úplne iná liga. Môžete drieť koľko chcete, ak to vo vás nie je, ak nemáte talent, tak sa budete hrať v pieskoviskách jedine na Slovensku a nikdy sa európskej konkurencii nevyrovnáte.

Bohužiaľ, je to strašne neférový šport oproti futbalu. Avšak, s futbalom sa to nedá ani porovnať. Keby dáte najlepším futbalistom to, čo majú najlepší atléti sveta, tak budú radšej zarábať z Instagramu a kopať do lopty ich rýchlo prestane baviť. Toto je však to čaro v atletike, že sa to robí z lásky k športu a nie kvôli peniazom, lebo tie nemáme.

Môj názor je taký, že atletika a obzvlášť moja disciplína trojskok, je extrémne náročná, kde pri dopade na jednu stotinku sekundy prekonávate preťaženie na vašu nohu 22-krát vašu vlastnú hmotnosť, čiže ak vážite 80 kg, tak pri dopade po prvej fáze trojskoku, ktorá sa mimochodom nazýva poskok, je preťaženie na vašu nohu 1760 kg. Takže sa dobrovoľne ničím, lebo to milujem a neviem si svoj život bez atletiky predstaviť, aj keď dostávame len „drobné“.

Ako vnímate slovenskú atletiku? Celkovo jej stav a vychádzajúcich atlétov?

Slovenská atletika sa nemala ešte nikdy tak dobre, ako posledné roky, ale určite je tu priestor na zlepšovanie. Nemáme jedinú normálnu halu na celom Slovensku, čo je veľká škoda a aj napriek tomu dokáže byť Ján Volko halový majster Európy. Len málokto však vidí, ako musia vkuse cestovať za vhodnými podmienkami a ja to mám tak isto.

Ako som povedal, máme sa najlepšie ako sme sa kedy mali, ale na ostatné štáty sa ani len nechytáme, čo sa týka podmienok na trénovanie. Verím, že sa dožijem budúcnosti, kde budeme mať minimálne 3-4 haly a aspoň 30 veľkých štadiónov. Posledné roky sledujem, že sa objavuje plno talentov, čiže určite základňu máme, len jej dať dostačujúce podmienky plus dostatok financií a určite sa v Európe a aj vo svete nestratíme.

Vladimír Macko