Podobnú knižku od slovenského autora by ste v kníhkupectve hľadali len márne. Určená je len špecifickému čitateľovi, ktorý záľuby v cestovaní a sledovaní filmov zbožňuje rovnako a rád si o týchto veciach číta, podľa možnosti rovno v jednej knižke. A presne taká je aj nová publikácia autora Tomáša Galierika.

Vyštudoval kulturológiu a cestovný ruch, pracuje v oblasti obchodu a sem-tam učí na škole. To je jeho hlavné životné poslanie. Toto všetko ale tiež vo voľnom čase dopĺňa cestovaním, no najmä písaním.

Keď si meno Tomáš Galierik hodíte do internetového vyhľadávača, nájde vám okrem fantasy príbehu Linda a kľúč od Andary aj jeho najnovší počin venovaný cestovaniu po Slovensku. Filmové miesta, ako názov Tomášovho nového literárneho diela prezrádza, však nie je typickým cestovateľským bedekrom. Ukazuje známe i menej známe lokácie na Slovensku, na ktorých sa nakrúcali rovnako známe i menej známe filmy, seriály či hudobné videoklipy.

A aj keď sa to možno niekomu bude zdať pritiahnuté za vlasy, práve jeho kniha je pekným dôkazom toho, že slovenský turizmus možno naštartovať aj z iného uhla pohľadu. Slovensko si totiž nemusí nutne budovať svoj imidž na ľudových tradíciách, histórii či krásnych prírodných dominantách. Veľa môže turistom povedať totiž aj takzvaný filmový turizmus, ktorý je rovnako bohatý ako ten tradičný. Je len veľká škoda, že žiadne promo sa v tomto ohľade prakticky nikde na Slovensku (s výnimkou veľmi malého množstva miest) nebuduje.

S Tomášom Galierikom sme sa pri príležitosti nedávneho vydania jeho najnovšieho literárneho počinu spojili a porozprávali sa s ním nielen o knižke a najzaujímavejších filmových miestach na Slovensku, ale aj o tom, prečo je zrazu naša krajina pre zahraničných filmárov taká atraktívna, či o tom, či sa niekedy u nás nejaký filmový turizmus naštartuje.

Predpokladám, že vašou vášňou, po písaní, sú aj filmy a cestovanie, keďže najmä týmto je venovaná vaša najnovšia knižka. Odkiaľ sa vzali pohnútky k napísaniu takéhoto nezvyčajného „cestopisu“?

Je to rok 2001, ktorý sa mi spája s najstaršími spomienkami na prvé záznamy akejsi zbierky filmových postrehov. Vtedy to bol červený zošit, v ktorom som si zapisoval filmové chyby, postrehy, miesta a prepojenia na iné filmy. Pôvodný chaotický originál sa doma stratil, kým som bol za hranicami, takže to zachraňoval našťastie jeden novší a menej chaotický prepis. Najskôr filmy americké, postupne české, aj slovenské. New York a konkrétne miesta, napríklad fontána v Central Parku sa objavila v toľkých filmoch, že ma zaujímalo, čo ešte nájdem. Knihou sa tento nápad začal stávať až pred pár rokmi. V novembri vyšla kniha venovaná Slovensku.

O čom teda knižka samotná je? Čo sa v nej dočítame, čo sa z nej dozvieme a komu je primárne určená?

Filmové miesta sú knihou, ktorá by mala vylepšiť pohľad na Slovensko. Počúval som niekoľko rokov, že filmový turizmus u nás nie je. Stretával som ľudí so záujmom o film, ktorí zostávali fascinovaní tým, koľko známych filmov využilo Slovensko a vytvorilo dokonalú ilúziu o iných končinách sveta. Posledná légia (2007) s Colinom Firthom na Červenom Kameni, George Clooney ako Mierotvorca (1997) v uliciach Bratislavy, Dračie srdce (1996) na Čachtickom hrade, na Strečne aj na Devíne. Vždy sa dej odohráva niekde v zahraničí. Francúzsky film Bel Ami (2005) sa nakrúcal na rôznych miestach Bratislavy a vy máte pocit, že ste v Paríži. Aktuálne sa v médiách objavuje americký vojnový The Performance, pre ktorého filmárska ilúzia našla množstvo miest priamo v hlavnom meste. Všetky takéto filmové miesta sú zaujímavejšie. Máme takých miest naozaj veľa.

Informátori najstarších kúskov postupne vymierajú a spolu s nimi detaily o nakrúcaní. Je dobré nezabúdať, že absencia filmových ateliérov u nás vytvára aj príležitosť improvizácie, alebo užšieho využitia múzeí, hradov, ulíc a miest. Kniha je teda súhrnom takýchto miest. Možno bude vzdelávať, baviť, no najmä by mala podporiť takéto lokality a zaistiť, aby sme nezabudli, že tie kopce, vodopády, či jaskyne zachytené v slávnych rozprávkach, sú skutočné. Ba dokonca môžu byť priamo súčasťou dediny, kam ste chodili na prázdniny a nikto vám to nepovedal.

Zrod Filmových miest teda nebol jednoduchý. Koľko vám trvala práca na tomto projekte – od spísania prvotnej myšlienky až po samotnú realizáciu?

Samotné Slovensko a poctivé zmienky o filmoch majú možno 10 rokov. Najviac toho však pribudlo až pred pár rokmi, keď som si začal uvedomovať, že by mohlo ísť o zaujímavú knihu a tá si žiada trochu iný štýl písania, ako len odrážky a najmä iný štýl podávania informácie. Už to nebolo len „pre moje účely prepájania jedného filmu s iným“. Niekedy to nebolo jednoduché, inokedy boli nálezy o veľkom šťastí.

Mimo filmy uvádzam aj seriály, či pár videoklipov. Náročné bolo hľadať mestá a ulice vo filmoch, ak sa výrazne zmenili a ani herci mi nedokázali, alebo nemohli spresniť, kde sa film nakrúcal. Základný záchytný bod a záchrana bola často zvonica kostola. Ak chýbal, aspoň historická budova, jej architektúra a typ strechy. Zakrivenia ciest, kopce v pozadí, alebo námestia a kľúčovo tvarované listnaté stromy. Ľutujem tak trochu tri dni strávené hľadaním domu zo seriálu Dvojičky. O kvalite pomlčím, no chcel som mať seriálovú tvorbu podchytenú a v prípade tohto bol ten dom reálne stojacou stavbou, ktorá musela niekde existovať. Veru aj existovala. Našiel som ho v zástavbe nových tradične dizajnovaných domov v Maďarsku.

Navštívili ste každé jedno z miest, ktoré v knihe spomínate?

Bolo by nesmierne ťažké vidieť to všetko. Odhadujem ale, že možno 80 % som videl a mohol porovnať a dať pomyselnú fajočku, že mi záznam sedí. Začínam v Bratislave, kde sa z logistických a logických dôvodov nakrúca najviac. Priestor má každá filmovo využívaná rezervácia ľudovej architektúry, skanzeny, aj miesta ako Vysoké Tatry. Samozrejme, lokácie, ako sú hrady a zámky, rôzne siene, schodiská a výhľady, som sa pokúšal nasimulovať so scénami v pamäti. Už som často prichádzal na miesto s tým, že hľadám konkrétne okná, múry, kresby na stenách a podobne. Dobrá práca kulisárov také niečo „sťažuje“. Sprievodcovia často ani netušia, aké filmy sa u nich nakrúcali.

Ak by ste mali nadšenému filmovému fanúšikovi odporučiť konkrétnu trasu po filmových miestach na Slovensku, kde by mal začať?

V Bratislave by mohol pobudnúť aj celý deň. Začať môže na Hviezdoslavovom námestí, na mieste, kde George Clooney a Nicole Kidman utekajú pred Ľubomírom Paulovičom a likvidujú autá pred budovou SND. Blízka Reduta bola dejiskom japonského Nodame Cantabile a postupovať môže k Ventúrskej a Kapucínskej ulici. Tie sú opakovane používané. Dóm sv. Martina si zahral v Mierotvorcovi a aj v novej Márii Terézii.

Skočiť sa dá na Kamenné námestie, kde mimo zvučky Bambuľky vznikali aj scény pre Utekajme, už ide. Unikátnu odvážnu komédiu, ktorá šikovne poukazovala na nedostatkový socializmus a bohatý kapitalizmus…ešte za socializmu. Na skok to máte na Štúrovu ulicu, kde sa nakrúcal atentát z filmu Kandidát a budova Univerzity Komenského predstavujúca „Sarajevo“ opäť v Mierotvorcovi.

Stále sme len v Bratislave a mnohé miesta preskakujem. Zaujímavé by bolo vyraziť na filmovo nesmierne bohatý Červený Kameň, pokračovať na Smolenice, do Trnavy, potom smer Bojnice, na Jahodnícke háje v Martine a ak vládzete, prejsť do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Tu Jakubisko nakrúcal Pehavého Maxa a strašidlá. Vznikali tu mimo iných aj vojnové Želary a rozprávka Čertovské pero. Ľahko sa dá prejsť na Oravu, do Múzea oravskej dediny. Pre nadšenca Formule 1 môže byť zaujímavý skanzen Pribylina. Filmovým rajom sú Vysoké Tatry, kde vám nebude stačiť jediný deň. Popradské letisko sa tiež spája s Formulou 1, no ešte viac s netflixovým hororom Red Blood Sky, kde ak zazriete v titulkoch „Glasgow, Scotland“ a vidíte pritom Lomničák, Gerlachovský štít a zvyšok pohoria, jednoducho sa musíte pousmiať…A stále by sme neboli na konci.

Slovensko kedysi nebolo pre zahraničných tvorcov atraktívnym miestom pre nakrúcanie filmov. Čo sa zmenilo, že k nám chodia čoraz častejšie?

Je to rôzne. V 90. rokoch sa pár projektov objavilo, no udržali sa najmä vďaka zásluhe naozaj len pár ľudí, ktorí dokázali zahraničiu ukázať slovenskú zručnosť, odhodlanie, nevzdávanie sa a hlavne lokácie, ktoré u nás nájdu. Dôležitá je však stále cena. V porovnaní s inými krajinami sme boli lacní. Hoci sme už v tom čase dokázali zaujať filmárov aj z Ameriky ľudovými remeselníkmi a  ľuďmi konkrétnych mien, bez ktorých by to nešlo, stále sme neboli a vlastne ani nie sme prispôsobení pre veľké nakrúcania. Bežne si totiž predstavíte hercov, kamery, mnoho káblov, no nevyhnutné sú skladové priestory, rozsiahla logistika, služby ako stravovanie, ubytovanie, dostupnosti, schopnosť organizovať hercov, komparz, šatne, kostýmy, masky, rekvizity, neustále opravy, doplnenia, úpravy… Keď sa objavili tvorcovia Mierotvorcu, Dračieho srdca, či Kulla Dobyvateľa, mohli sme nabrať pocit, že sa staneme cieľom filmárov, ale na „zlatú éru“ je to ešte málo.

Prečo?

Politici často negatívne ovplyvňovali filmársky záujem o Slovensko. V knihe som úvod venoval kritike, no kým kniha vyšla, to prostredie sa začalo pomaly meniť. V poslednom čase sa hovorí o lepších podmienkach. Hlavne sa to spája s atraktívnou daňovou vratkou, ktorá sa filmárom vracia, ak preinvestujú nemalé peniaze práve na Slovensku. To vytvára príležitosť pre zlepšenie zamestnanosti. Od vodičov a áut, ktorých film potrebuje naozaj veľa, po najvzdialenejšieho koordinátora nejakého úseku. Zlepšili sa možnosti, akými sa Slovensko prezentuje u zahraničných filmových spoločností. To je nepopierateľné. Jack Ryan je naozaj drobnosť, ktorá však zarezonovala kvôli médiám. Kultúrne, či spoločensky významnejšie filmy sú už menej pre internetové magazíny zaujímavé. Banská Štiavnica nedávno hostila filmárov filmu Fašiangy, no už nevybuchujú autá a nestrieľa sa, čiže to nie je dostatočne zaujímavé. The Performance je zaujímavé v tom, že sa odohráva pred a počas II. svetovej vojny. Aj takéto miesta dokáže Bratislava poskytnúť.

Vyštudovali ste kulturológiu a riadenie turizmu. Dá sa podľa vás tu u nás naštartovať turizmus aj s ohľadom napríklad práve na filmové miesta, ktoré zaujali aj zahraničných tvorcov?

Pokiaľ by sa zmenil pohľad niektorých starostov, a, samozrejme, aj vedenia mnohých našich múzeí (hoci len príležitostne v rámci filmových, či tematických akcií) viem si to predstaviť ako niečo úspešné a zaujímavé. Oravský hrad sa filmom pýši, osobitne od vlastnej histórie. Ale výborne ho prezentujú, čo si zaslúži uznanie. Na mnohých historických miestach ale film nechcú, pretože je vnímaný ako invazívny prvok, ktorý by mohol potlačiť ich význam a úlohu prezentovať našu vlastnú históriu. Film sa len občas objaví ako zmienka „len tak mimochodom“ na zaujatie publika.

Prečo z toho tunajšie cestovné kancelárie a turistické centrá teda nejako neťažia?

Prešiel som si Tunisko, miesta v USA, Ázii, aj v Čechách, kde neraz aj drobný predavač v stánku upozorní na niečo filmové, známe. Pre niekoho jednoducho atraktívne. U nás sa z toho neťaží a nerobíme si niektoré miesta zaujímavejšie „cez film“. Pritom regionálne by to mohlo niekomu pomôcť.

Dá sa dozvedieť o tom, že k nám zavítajú zahraniční filmári, aj skôr ako z médií? Ak áno, kde sa majú filmoví fanúšikovia pozerať?

Mnohé nakrúcania môžu prebiehať len vďaka tomu, že sa o tom nevie. Dokázali by ste si predstaviť, že by každý vedel, kde bude Jennifer Lawrence a každý by ju chcel vidieť, alebo nebodaj byť vo filme? Nedostali by sa na pľac, skolabovala by doprava a ilúzia filmu by bola naštrbená. Filmári by sa zbalili a vrátili by sa do Budapešti. Nie je dobré, ak ľudia vedia, čo sa deje. Vo svete nie je na darmo utajené každé nakrúcanie. Predstavte si, že by sa médiami prehnala informácia, že zajtra večer bude na Námestí SNP nakrúcať Johnny Depp zoskok z vrtuľníka. Obsadených by bola väčšina okien a v uliciach davy ľudí z 30 krajín sveta. Nepreháňam.

O filmovaní je dobré nevedieť. Spôsobuje to mnoho komplikácií. Je to odvetvie umenia, ktoré potrebuje pokoj a systém. Nepredvídateľné situácie spôsobujú chaos. Nakrúcací deň môže stáť milióny dolárov, poplatky za zabratie budovy, ulice, či cesty. Mesto sa síce zaraduje, filmári už nie.

Určitá filmárska ilúzia musí zostať ilúziou. Filmový pľac som zažil opakovane. Možno aj preto vnímam, že za filmom stojí ťažko uveriteľný rozsah práce, príprav a ľudí, ktorých mená nevypĺňajú titulky len pre nič z nič. Sú tam opodstatnene. Film si zaslúži podporu aj dávno po tom, čo titulky skončia. Myslím si, že možno aj miesta, ktoré sú s filmom spojené.

Pozri aj:

Tá, čo dala Slovákom Harryho Pottera: Rozhovor s prekladateľkou, ktorá príbehy o čarodejníkovi čítala medzi…