Väčšina rodín však spojí všetky sily, prizvú prarodičov, tety a opatrovateľky a aj keď chaoticky, no napokon sa všetko zvládne. O takom šťastí, žiaľ, nemohli hovoriť sestry Dionnové. Fakt, že sa narodili v nevhodnej dobe a všetky naraz ako pätorčatá, poznamenal ich život navždy.
Elzire Dionne vedela, že nebude mať jedináčika. Myslela si však, že čaká dvojičky a aj keď mala komplikované tehotenstvo, nič nenasvedčovalo tomu, že by detí malo byť viac. Až kým v siedmom mesiaci nenastal predčasný pôrod. 28. mája v roku 1934 sa lekár menom Allan Roy Dafoe a dve pôrodné asistentky ponáhľali na farmu na odľahlom konci dediny v Kanade. V malom domčeku práve na svet prichádzali sestry Annette, Emilie, Yvonne, Cécile a Marie Dionnové.
Každá z nich bola taká maličká, že sa ich matke poľahky zmestila do dlane. Je zázrak, že vôbec prežili. Po pôrode však upadla do šoku ich matka Elzire a Dafoe sa bál, že neprežije. Po niekoľkých hodinách sa však zotavila a dievčatám sa taktiež darilo dobre, aj keď udržať ich pri živote nebolo vôbec ľahké. V tých časoch vybavenie nemocníc nebolo také, ako dnes. Deti boli preto uložené do košíkov s dekami a umiestnené ku dvierkam od zapnutého sporáka, aby ich bolo možné udržať v teple. Ani Sunar v tých časoch ešte neexistoval, dostávali preto zmes vody a kukuričného sirupu. Keď ich z nemocnice prepustili, do sirupu sa pridávalo ešte mlieko a rum.
Ľudia boli na dievčatá zvedaví, ženy z okolia im nosili materské mlieko a čoskoro sa z celého okolia hlásili ako výpomoc. Deťom sa však dostávalo oveľa viac pozornosti než bolo pre nich prospešné. Čoskoro dostali ponuku zúčastniť sa vystúpenia v Chicagu. Čoskoro boli známe po celom svete, stali sa symbolmi radosti a úspechu. Aj keď boli zbožňované a obdivované miliónmi ľudí, dokážete si predstaviť život ako v cirkuse?
Pätorčatá mali ďalších päť súrodencov, ich otec sa teda musel dovedna starať o desať hladných krkov. Keď prišla možnosť podpísať zmluvu, neváhal ani minútu. O deň neskôr, keď si uvedomil, čo urobil, pokúsil sa zmluvu zrušiť, bolo však už neskoro. Vláda nadobudla dojem, že Dionnovci sa o svoje deti nevedia postarať a vzala ich preč. Veľmi dobre totiž vedela, ako bude možné z detí profitovať, vzala si ich teda do poručníctva. Pôvodne malo poručníctvo trvať len dva roky, napokon však trvalo dlhých 9 rokov.
Deti boli premiestnené do oploteného komplexu, kde na nich dozerali nie len lekári a zdravotné sestry, ale aj polícia. Keď sa pred budovou zhromaždili davy, sestry deti vyniesli na balkón a predvádzali ich. Neskôr, keď boli väčšie, mali dievčatá povolené hrať sa vonku na dvore, ten však bol obohnaný sklom a sieťkou, ktorá umožňovala zvedavcom nahliadnuť dnu, deti však nevideli von, videli len tiene.
Komplex bol premenovaný na Quintland a čoskoro ho denne navštívilo až 3000 ľudí. Do roku 1943 ho navštívili dovedna 3 milióny návštevníkov. Toľko turistov v tých časoch nelákali ani Niagarské vodopády. Za deväť rokov sa profit Quintlandu vyšplhal na neuveriteľných 500 miliónov dolárov, čo je v prepočte viac ako 400 miliónov eur. Samozrejme, rodičia nemohli dopustiť, aby na ich deťoch zarábala len vláda a oproti komplexu si otvorili obchod so suvenírmi.
Dievčatá v roku 1963 napísali o svojom živote biografiu, v ktorej sa vyjadrili, že horšie než turisti bolo to, že boli neustále podrobované vyšetreniam a testom a slovo „doktor“ sa naučili vysloviť skôr, ako slovo „mama“. Okrem vedeckých účelov ich však vo veľkom využívali aj na propagáciu. V priebehu niekoľkých rokov bol o nich natočený dokument a objavili sa v troch filmoch. Objavovali sa v časopisoch a s ich podobizňami sa dokonca vydávali aj pohľadnice.
Aj keď ich miloval celý svet, ich rodičia toľko šťastie nemali. Deti z komplexu púšťali len zriedka a ani rodičov nechceli pustiť dnu. Až v roku 1943 sa im podarilo vybojovať, aby sa štát poručníctva vzdal a deti vrátil do opatery rodičom. Nedalo sa však hovoriť o návrate domov, ten dievčatá nepoznali. V biografii opisovali deti svoj domov ako smutné miesto. Avšak nie len preto, že ich rodičia využili pre peniaze.
V roku 1995 vyplávalo na povrch ešte temnejšie tajomstvo. Pätorčatá boli údajne sexuálne zneužívané vlastným otcom. Malo sa tak diať počas výletov autom, na ktoré ich brával. Keď sa dievčatá sťažovali v škole, bolo im odporúčané, aby si na výlety brávali hrubšie kabáty a jednoducho ďalej milovali svojich rodičov. Celé roky o tom potom s nikým nehovorili. Až po vydaní knihy vyšlo najavo, ako sú na tom dievčatá psychicky zle.
Keď mali 18 rokov, odišli z domu, avšak len o dva roky neskôr Emilie zomrela. O 16 rokov zomrela ďalšia zo sestier, Marie. Sestry sa vydali, neskôr sa však rozviedli a v roku 1990 sa k sebe nasťahovali. Napriek tomu, aký majetok zarobili štátu a svojim rodičom, teraz boli nútené žiť z biednych 525 dolárov na mesiac, teda z 421 eur. Požiadali o pomoc vládu, ktorá ich predtým tak kruto využila. Štát im ponúkol 4 200 dolárov mesačne, teda takmer 3400 eur. Za všetku tu ujmu to však bol výsmech. Na stranu dievčat sa ale postavila verejnosť a bojovali, až kým im štát nevyplatil odškodné 2,8 milióna dolárov, teda 2,2 milióna eur. Pôvodne však sestry Dionnové nežiadali peniaze. Chceli, aby sa vláda verejne priznala ku všetkému, čo na nich napáchala a ako z nich profitovala.
Annette a Cécile žijú dodnes, majú 83 rokov. Tiene minulosti ich prenasledujú dodnes a stále uvažujú nad tým, aký by bol ich život, keby ich matka Elzire bola priviedla na svet len jednu z nich, alebo dvojčatá.
all-that-is-interesting
Nahlásiť chybu v článku