33-ročnej Tereze sa minulý rok obrátil život hore nohami. Po náročnom boji s nepríjemnými príznakmi lekári vyslovili diagnózu, ktorú nechce počuť nikto: rakovina. Postavila sa ale tomu čelom a rozhodla sa, že svoju cestu zdokumentuje na Instagrame. Chce ľuďom ukázať, že to nemusí znamenať koniec a z každej situácie sa dá vyťažiť niečo dobré. Ukazuje, že všade sa dá nájsť kúsok dobra a nádeje.

Aká bola ceste k diagnóze?

Moja cesta k diagnóze bola pomerne dlhá. Prvé príznaky sa začali v polovici júna 2023, nenápadné pobolievanie v podbrušku. Neriešila som to a čakala, že to prejde. V júli sa však problémy začali zhoršovať, no myslela som si, že ide o močovú koliku, ktorú som už predtým prekonala. Moje prvé kroky teda viedli na urológiu. Napriek podrobným testom som odtiaľto odišla s negatívnym výsledkom. Rovnako aj z gynekológie.

V krvi som mala mierne zvýšené onkologické markery, ale hodnoty neboli dramatické. Takéto hodnoty môžu naznačovať napríklad zápal vaječníkov. Naznačoval to aj fakt, že som mala vyššie hodnoty CRP (zápalové látky v tele), čo by mohlo súvisieť aj s mojou ďalšou diagnózou, známou už niekoľko rokov, a to Crohnovu chorobu (relatívne v remisii). Bežné gynekologické vyšetrenia nepreukázali žiadne významné zmeny na vaječníkoch.

Antibiotiká nepomáhali a v auguste som bola objednaná na onkologické ultrazvukové vyšetrenie. Výsledky ale boli opäť negatívne a po gynekologickej stránke ma prehlásili za zdravú. Odporúčali mi aj vyšetrenie na gastroenterológii, ale okrem voľnej tekutiny neznámeho pôvodu mi v brušnej dutine nič nenašli. Lenže problémy sa stupňovali, brucho sa nafukovalo a mala som šialené kŕče a bolesti. Nedalo sa to neriešiť. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, PETCT (údajne jedna z najpresnejších zobrazovacích metód pri rakovine) som absolvovala v septembri.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Tereza, 33 let, onkologický pacient (@onkostory)

Výsledky som mala do niekoľkých dní a okrem drobných uzliniek na črevách nebolo nič viditeľné. Ale brucho sa neustále plnilo tekutinou a pomaly som si už ani neobliekala svoje oblečenie, kupovala som si o číslo väčšie. Nehovoriac o bolesti a diskomforte. Lekári sa teda chystali urobiť laparoskopický zákrok, aby zistili, čo sa deje.

Vzhľadom na Crohnovu chorobu mi však bolo povedané, že by bolo lepšie najprv urobiť dôkladné vyšetrenie čriev (kolonoskopiu a sonografiu), než sa otvorí brucho. Na kolonoskopiu sa ale čakalo až päť mesiacov. Tak som sa objednala a čakala. Boli horšie a lepšie dni, ale v prvej polovici októbra prišli vysoké horúčky a bolesti brucha sa stupňovali. Asi po týždni tohto stavu, ktorý neustával, ma priateľ zobral na gastroenterológiu do Bohuníc. Vyšetrili ma, no povedali, že so mnou v podstate nemôžu nič robiť a musím počkať na kolonoskopiu.

Moje zúfalstvo narastalo. Čo ma „zachránilo“, bolo CRP, ktoré bolo v tom čase 260 (normálne hodnoty sú 5 až 10, pozn. red.), a to už bol dôvod na hospitalizáciu. Šla som rovno na operačnú sálu. Keď som sa po operácii ako-tak prebudila na JIS, začula som, že niekto telefonuje, a vydedukovala som, že pravdepodobne volajú mojej rodine alebo priateľovi. Začula som slová ako veľký nádor. Obavy, že sa to týka mojej osoby, sa, bohužiaľ, ráno potvrdili. Našli veľký nádor, ktorý sa mi od vaječníkov rozliezal po celom bruchu. Odobrali mi vzorku na histológiu a čakalo sa na výsledky. Zhubný nádor sa potvrdil asi o týždeň neskôr.

Ako ste sa s diagnózou vyrovnali? Aké boli vaše prvé myšlienky? Ako sa vám podarilo nastaviť myslenie tým správnym smerom?

Prvé myšlienky na vyrovnanie sa s diagnózou prišli v noci po operácii. Keď som bola ešte utlmená z liekov, rozoberala som slovo nádor zo všetkých strán. Priznám sa, že som nevedela veľa o tom, aké sú moje možnosti a vlastne som sa o rakovinu dovtedy vôbec nezaujímala. Asi ako veľa zdravých ľudí, ktorí sa s touto témou osobne nestretávajú.

Neviem, či to bolo liekmi a infúziami, ktoré som dostávala, ale od prvej chvíle som mala v hlave nastavené – ja nemôžem zomrieť. Konečne som po tridsiatke tam, kde som chcela byť, mám dve zamestnania, ktoré ma bavia a dokážu celkom slušne uživiť, mám skvelého chlapa, dvoch psov, ktorí sú na mne závislí a ja som za nich zodpovedná. Konečne žijem podľa seba, môžem viac cestovať, robiť to, čo ma baví. Nie, nemôžem to teraz zabaliť. Plány sú veľké a zodpovednosť ešte väčšia.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Tereza, 33 let, onkologický pacient (@onkostory)

V tej chvíli sa vo mne miešali rôzne emócie. Zrazu sa vo mne ozvala obrovská sila, ktorá mi hovorila, že sa rozhodne nevzdám a nie je priestor na umieranie. Na druhej strane tu bol obrovský strach. Strach z neznámeho, strach o to, čo to urobí s mojou rodinou a blízkymi, či to zvládnem, či niekto zvládne mojich rozmaznaných psov, čo bude ďalej… Po potvrdení diagnózy mi onkologička stanovila liečebný režim. Tak to mám rada. Je tu problém, ale nadväzuje naň takéto riešenie.

Hneď na druhý deň som šla na zavedenie tzv. PICC katétra na podanie chemoterapie pod pazuchu, po ktorom nasledovala na druhý deň prvá chemoterapia. A môj život sa obrátil naruby. Našťastie, nemala som čas na rozhodovanie. Šanca na vyliečenie alebo aspoň na to, že sa choroba dostane do remisie, bola veľká. A tak som sa stala onkopacientkou, vstúpila do neznáma a dúfala v lepší zajtrajšok.

Každopádne, možnosť, že chemoterapia nezaberie, že odstránenie nádoru nebude možné, tu bola. Ale nikdy som si to nepripúšťala. Bola som nastavená tak, že všetko bude fungovať. A ak by to náhodou nevyšlo, určite bude lepšie žiť dovtedy čo najlepšie, čo rozhodne nie je ležanie v posteli, plač a sebaľútosť. Boli aj slabšie chvíľky, no nechcela som im dávať šancu. Najväčším problémom v živote je vždy nuda a priveľa času na premýšľanie. Práca a zamestnávanie hlavy a tela dokáže zabrániť mnohým problémom, nedáva priestor na zlé myšlienky. A tak hneď, ako to bolo aspoň trochu možné, som si sadla k svojmu biznisu a začala som predávať milované izbové rastliny.

S veľkou pomocou môjho priateľa a vlastne celej rodiny mi to veľmi pomohlo. Nebolo možné fungovať každý deň, s rakovinou si jednoducho veľa vecí nenaplánujete. Ale keď sa dalo, čakalo na mňa veľa práce a nútilo ma to vstať a žiť aspoň trochu normálne. Samozrejme, mám obrovskú oporu v partnerovi, rodine, priateľoch a najmä v mojich dvoch chlpáčoch, ktorých som si pred rokmi vzala z útulku a sľúbila, že tu budem vždy pre nich. V tejto situácii jednoducho nemáte na výber a musíte bojovať.

Ako, a prečo vzniklo rozhodnutie dokumentovať svoju cestu na Instagrame?

Mám v hlave nastavené, že všetko zlé, čo sa v živote stane, nás má niekam posunúť, niekam nasmerovať, a hoci sa to na prvý pohľad nezdá, vo všetkom zlom je niečo dobré. Dlho som nad tým premýšľala. Ale dlho som s tým nebola vyrovnaná natoľko, aby som o tom dokázala hovoriť.

Rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň a nebola som o tom presvedčená ani v deň, keď som uverejnila prvé video. Ale chcela som z tejto šialenej situácie vyťažiť niečo pozitívne. Možno zvýšiť povedomie, podporiť niekoho s podobnou diagnózou, ukázať, že veta „máte rakovinu“ neznamená, že život skončil. Aj s nádorom v tele sa dá viac-menej kvalitne žiť.

V neposlednom rade som tiež chcela, aby si ľudia uvedomili, že ak niekomu prajú zdravie, nie je to klišé, ale ten najväčší základ, bez ktorého nič iné nie je. Aby si vážili svoje zdravie a nebrali ho ako samozrejmosť. A možno si vďaka tomu niekto uvedomí, že ak nejde o život, nejde o… Ďalším dôvodom bolo, že som sa začínala nudiť. A ako som už spomínala, to nikdy nie je dobré. Takže som to vlastne robila aj pre seba.

Aké sú reakcie ľudí? Stretávate sa aj s negatívnymi odozvami? Zmenil sa spôsob, akým k vám ľudia pristupujú, ako sa k vám správajú?

Vyslovene negatívne reakcie sa ku mne nedostali, čo ale neznamená, že žiadne nie sú, ale neviem o nich. Moja mama má z toho rozporuplné pocity, čo na jednej strane chápem, je to pre ňu citlivé. Je to aj iná generácia. Ale na druhej strane je to moje telo, som to ja, komu sa to deje, a cítim, že je správne podeliť sa o túto skúsenosť.

Ľudia si o mňa určite viac robia starosti, čo je ale občas na škodu. Nechcem si pripúšťať prehnané limity, chcem v rámci možností žiť čo najnormálnejší život. Často mi hovoria, že som bojovníčka. Ale podľa mňa nebolo na výber. V tejto situácii jednoducho nie je veľa možností, musíte bojovať.

Stretli ste sa v procese diagnostiky alebo liečby s niečím, čo vás prekvapilo, o čom ste dovtedy možno netušili? Aké sú podľa vás najčastejšie mylné informácie a hoaxy, ktorým ľudia veria? Verili ste predtým nejakým aj vy?

Keďže som o rakovine a priebehu liečby veľa nevedela, takmer všetko ma prekvapilo. Predtým som si pri slove „chemoterapia“ predstavovala len to najhoršie. Iste, nie je to prechádzka ružovou záhradou. Ale medicína je každým dňom ďalej a ďalej a dokonca aj pri samotnej chemoterapii dostanete toľko premedikácie na obmedzenie vedľajších účinkov, že ich veľkú časť dokážu lekári potlačiť.

Určite mám sčasti šťastie, moje telo to zvláda celkom dobre a za veľa vďačím aj lekárke, ktorá očividne vie, čo robí. Celkový priebeh liečby bol jedno prekvapenie za druhým, od onkokomisie, kde vám povedia výsledky a následnú liečbu, až po to, že existuje akýsi katéter/port na aplikáciu chemoterapie, skrátka bol to pre mňa úplne nový svet.