Dnešná doba je charakteristická tým, že mnoho ľudí sa ženie za dokonalosťou – bez toho, aby vedeli, že ju nikdy nedosiahnu. Nevedia totiž veľmi dôležitú vec. Tou je to, že nikto z nás by sa nemal hanbiť za žiadnu zo svojich chýb. Pochybujete o tomto tvrdení? Prečítajte si nasledovný príbeh.

Nosič vody mal 2 hrnce. Každý z nich mal pripevnený na jednom konci palice, ktorú nosil prevesenú cez zátylok.  Jeden z hrncov mal prasklinu, no druhý hrniec bol dokonalý a vždy dokázal spoľahlivo odviezť celý objem vody.

Kým nosič dorazil od potoka do domu svojho pána, musel prejsť dlhú cestu cez les. Kým prišiel, v prasknutom hrnci bola vždy už len polovica vody. Takto to bolo 2 roky. Po dobu 2 rokov priniesol nosič svojmu pánovi vždy len hrniec a pol vody – aj napriek tomu, že hrnce boli 2.

Samozrejme, dokonalý hrniec bol na svoje úspechy a na svoju spoľahlivosť hrdý. Popraskaný hrniec, ktorý nebol schopný svoj účel plniť naplno, sa však za svoju nedokonalosť hanbil. Hanbil sa za seba a hanbil sa zato, že nie je schopný splniť to, na čo je predurčený.

Po dvoch rokoch znášanie tejto hanby hrniec k nosičovi jedného dňa pri potoku prehovoril. Povedal:

„Veľmi sa hanbím a ospravedlňujem sa Ti.“

„Prečo?“, opýtal sa nosič. „Za čo sa hanbíš a za čo sa mi ospravedlňuješ?“

„Za posledné 2 roky som bol každý jeden deň schopný podať len polovicu svojho výkonu. Kým si došiel k svojmu pánovi, nikdy vo mne nebola viac, ako polovica vody, ktorú si tu v potoku nabral. Polovica vody vždy odtiekla cez moju prasklinu. Kvôli mojej chybe si nedokážeš plniť svoju prácu na 100% a Tvoje úsilie Ti neprináša plnú hodnotu“, odpovedal hrniec.

Nosičovo bolo ľúto, čo mu hrniec povedal a ľutoval ho. Povedal mu:

„Keď o chvíľu vyrazíme na cestu späť k môjmu pánovi, chcem, aby si si všímal tie krásne kvety pozdĺž cesty.“

Hrniec jeho prosbu uposlúchol. Celú cestu si všímal krásne kvety popri lesnej cestičke a nedokázal sa ich vynadívať. Po dlhšom čase päť pocítil radosť. Ako sa však blížili do svojho cieľa, opäť ho pohltil smútok. Uvedomil si totiž, že opäť stratil polovicu všetkej vody. Za svoje zlyhanie sa preto nosičovi opäť ospravedlnil.

Odpoveď nosiča ho však prekvapila. Znela nasledovne:

„Všimol si si tie krásne kvety pozdĺž našej cesty, však? Všimol si si však aj to, že na druhej strane cesty neboli? Všimol si si, že na strane, na ktorej nosím nepoškodený hrniec, žiadne kvety neboli? Je to preto, že o tvojej chybe už 2 roky viem. Využil som ju však v prospech nás všetkých. Pozdĺž tej strany cesty, na ktorej ťa nosím, som zasadil semienka tých najkrajších kvetov. Ty si ich 2 roky každý jeden deň polieval – bez toho, aby si o tom vedel. Keby si nebol presne taký, aký si, tieto nádherné kvety by tam neboli.“

Aké poučenie plynie z tohto príbehu? Každý z nás je ako ten hrniec s prasklinou. Každý má nejaký nedostatok, či chybu. Aj napriek nim, alebo niekedy práve vďaka nim však môžeme dokázať skvelé a jedinečné veci.

Pozri aj: Čo myslíte, aká je vaša hodnota? Prečítajte si príbeh, ktorý vám otvorí oči

aconsciousrethink