Rozvoj automobilizmu spôsobil veľký dopyt po palivách. Experimentovalo sa s mnohými minerálnymi olejmi, alkoholom, ako aj palive vyrobenom z ropy – benzínom. Na to, aby vôbec benzín mohol auto poháňať, musel mať vyhovujúce oktánové číslo, čiže odolnosť paliva proti detonačnenú spaľovaniu. Čím je vyššie oktánové číslo, tým je palivo odolnejšie proti nemu. Takéto vlastnosti má napríklad aj tetraetylolovo, ktoré sa v minulosti začalo vo veľkom využívať.
Keď obchodník Alfred Sloan a vynálezca elektrického štartéra Charles Kettering z General Motors hľadali látku na pridanie do benzínu, ktorá by zvýšila jeho odolnosť proti detonačnému spaľovaniu, oslovili strojného inžiniera Thomasa Midgleya. Ten im predstavil alkohol, ktorý tieto vlastnosti má. Páni s ním ale spokojní neboli.
Alkohol je široko dostupný a nedali sa naň uplatniť patentové práva. Preto im neskôr predstavil novú látku tetraetylolovo. Následne založili spoločnosť Ethyl Corporation a spočítali, že ročne by ho mohli predať až 60 miliónov ton. Svet tak dostal benzín obohatený o olovo, ktorý sa s rozvojom automobilizmu v 20. rokoch začal čím ďalej tým viac využívať.
Muž, ktorý zmenil svet
Vedec Clair Camerom Patterson sa narodil v roku 1922 v americkej Iowe. Jeho otec bol poštár a mama členka školskej rady. Už od mala prejavoval záujem o štúdium, v ktorom ho rodičia podporovali. Na vysokej škole vyštudoval chémiu a neskôr v postgraduálnom štúdiu molekulárnu spektroskopiu.
Po ukončení štúdia sa počas 2. svetovej vojny podieľal aj so svojou manželkou na projekte Manhattan, najprv na Chicagskej univerzite, neskôr pracoval v laboratóriách Oak Ridge v Tennesse. Po druhej svetovej vojne sa vrátil na univerzitu v Chicagu.
Doba olova a odhad veku Zeme
Na univerzite dostal úlohu určiť vek našej Zeme. Vtedy ani netušil, ako mu táto práca zmení život. Venoval sa výskumu určenia veku Zeme pomocou zirkónu. Ten je pre datovanie veľmi užitočný, keďže pri jeho vytváraní sa v ňom nachádzajú aj stopy uránu. Avšak urán, keďže je rádioaktívny prvok, tak sa v čase rozpadá na ďalšie prvky, až sa premení na olovo, ktoré je už stabilné a nerozpadá sa. Ak dokážete zmerať koľko uránu uviaznutého v zirkóne sa premenilo na olovo, dokážete tak určiť, kedy zirkón vznikol a zistíte aj vek Zeme. Teória tak bola jasná.
Patterson mal však v roku 1948, keď na tom začal pracovať, veľký problém. Všetky jeho merania boli neúspešné kvôli tomu, že vzorky boli z okolia kontaminované olovom. Po šiestich rokoch práce vydal Patterson so svojím tímom publikáciu o metódach určovania veku pomocou zirkónu, no vek Zeme bol stále záhadou. Patterson vďaka tomu získal titul PhD.
V roku 1953 sa Patterson presťahoval do Kalifornie, kde začal pracovať na Kalifornskom technologickom inštitúte (Caltech). Tu si postavil vlastné laboratórium prakticky od nuly. Zabezpečil, aby v ňom boli všetky miesta dokonale čisté a bez kontaminácie. Patterson v podstate vytvoril jedno z najčistejších miest na Zemi vôbec, iba preto, aby nič nebolo kontaminované olovom a jeho merania tak boli presné. Potom konečne mohol začať pracovať s meteoritom Canyon Diablo a vzorkami zirkónu. Aj vďaka nemu vydal v roku 1956 publikáciu „Vek meteoritov a Zeme“ a konečne určil vek našej planéty na 4,55 miliardy rokov (±70 miliónov rokov). Zem tak vďaka Pattersonovi vedela, koľko má rokov.
Olovo ako problém
Po úspechu odhadu veku Zeme sa ale Patterson začal zamýšľať nad olovom samotným. Prečo je ho v okolí toľko veľa? Odkiaľ sa berie? Vtedy sa vo vedeckých kruhoch hovorilo o tom, že úroveň olova je veľmi podobná ako v minulosti. To ale Pattersonovi nedávalo zmysel.
Olovo je toxický kov, ktorý sa dostáva do tkanív organizmu a ukladá sa najmä v kostiach a v mozgu. Zlúčeniny olova majú mutagénne účinky. Negatívne pôsobí na celé telo – na srdce, cievy, reprodukciu, imunitný systém či trávenie. Olovo je teda všetko, len nie dobré pre organizmus. Ak by bola jeho úroveň prirodzená, náš organizmus by sa tomuto kovu prispôsobil.
Problém s olovom mali aj zamestnanci spoločnosti vyrábajúcej tetraetylolovo. Často sa ním otrávili, trpeli halucináciami, dokonca vyskakovali v šialenstve z okien. To prirodzene budilo obavy u verejnosti.
Výrobcovia tak potrebovali vedca, ktorý by tieto obavy z olova zmiernil, alebo najlepšie rovno „zamietol pod koberec“. Napokon našli muža, ktorý bol preto ideálny. Bolo to prvýkrát, keď osobnosť z prostredia vedy zastierala informácie ohľadom verejného zdravia. General Motors si najali vedca Roberta Kehoea.
Ten prehlasoval, že olovo sa v prostredí prirodzene vyskytuje a neexistuje žiadny dôkaz, že by predstavovalo problém pre spotrebiteľa. Jeho závery nikto celé roky nespochybňoval. Až kým sa na scéne neobjavil Clair Patterson.
Patterson ale potreboval dôkaz, že momentálne úrovne olova sú neprirodzené. Začal merať obsah olova na hladine a v sedimentoch oceánoch. Zistil zaujímavú skutočnosť a to, že koncentrácia na hladine je 80-násobne vyššia ako na dne. To nasvedčovalo tomu, že olovo sa na hladinu muselo dostať len pred niekoľkými rokmi a nedošlo ešte k dôkladnému premiešaniu s vodou.
Znepokojivé boli tiež zistenia, že v miestach, kde sú vo vode prirodzené zdroje olova, tak tie majú koncentráciu 20-násobne menšiu ako na povrchu vody. Patterson nemusel dlho pátrať po príčine tohto znečistenia. Bol to všadeprítomný benzín s obsahom olova a výpary pri jeho spaľovaní.
Grónsko, Antarktída ale aj múmie
V roku 1964 podnikol výpravu do Grónska a neskôr na Antarktídu s cieľom štúdia ľadu. Dávno zmrznutý ľad je ako pohľad do histórie Zeme. Pri analýze vrstiev ľadu sa dá zistiť, v akom štádiu bolo ovzdušie v jednotlivých rokoch. Jeho štúdiom zistil, že úrovne olova v ovzduší sa drasticky zvýšili práve okolo roku 1923, teda vtedy, keď sa začal používať benzín s prímesou tetraetylolova.
Skúmal takisto staré múmie. Aj tie potvrdili jeho predpoklad. V kostiach múmií sa oproti kostiam ľudí vo vtedajšej súčasnosti nachádzalo až 1000-krát menej olova.
Začiatkom roka 1965 preto publikoval štúdiu Kontaminované a prirodzené olovené prostredie človeka. Patterson ňou upozorňoval vedcov, politikov aj laikov na problém zvýšenej hladiny olova v životnom prostredí, ale aj potravinovom reťazci.
Boj s ropnými spoločnosťami
Iba tri dni po zverejnení sa dostavila reakcia, akú však Patterson asi neočakával. Navštívili ho ropní lobisti a presviedčali ho, aby sa vzdal výskumu olova. Sľubovali mu štedré granty, ak sa bude venovať hocičomu inému, len nie olovu.
Taký poctivý a zásadový muž ako bol on, ale toto odmietol. Pattersonove zdroje príjmov okamžite vyschli, keďže ropné spoločnosti dovtedy podporovali výskumy univerzity. Takisto ho vylúčili z mnohých vedeckých komisií a v roku 1971 aj z Národnej akadémie vied, inžinierstva a medicíny, keď sa zaoberali výskumom olova a to aj napriek tomu, že Patterson patril k najvýznamnejším odborníkom v tejto oblasti.
Od Pattersona sa začali odvracať takisto mnohí kolegovia, ktorým sa samozrejme nepáčilo, že odrazu na ich projekty nie sú financie. Patterson ale svoju správu v roku 1965 zaslal mnohým ľuďom. Tá okrem iných zaujala aj vtedajšieho senátora Edmunda Muskieho. V čase, keď Patterson robil výskum na Antarktíde zvolal zasadnutie o kvalite ovzdušia.
Vypočuval Kehoa, ktorý tvrdil, že na základe jeho výskumov je úroveň olova normálna a nie je dôvod na paniku. Na zasadnutie ale nečakane dorazil aj Patterson. Ten popieral Kehoove závery. Keď sa Muskie pýtal, ako dvaja vedci, ktorí študujú rovnakú vec môžu dôjsť k zásadne odlišným názorom, Patterson povedal, že je to tým, že Kehoa platí spoločnosť, ktorá vyrába tetraetylolovo.
Takisto vyhlásil, že množstvo olova v dnešnej dobe je typické, ale nie prirodzené a že všetci ľudia dýchajú látku, ktorá ich otravuje.
Výhra nad olovom
Muskie sa priklonil na stranu Pattersona, lebo mu bola sympatická jeho dôsledná práca a výskum, naopak Kehoe zaujal iba svojím sebavedomím vystupovaním, avšak bez dôkladných výskumných metód.
Od tohto momentu môžeme pozorovať, že konečne sa Pattersonovej vedeckej práci začala priznávať váha a naopak sa začala spochybňovať sila lobizmu zo strany výrobcov tetraetylolova.
Zlom prišiel napokon až v roku 1974. Americká vláda prijala plán na postupné znižovanie olova v benzíne. Spoločnosť Ethyl samozrejme proti tomu bojovala, no začali sa objavovať aj ďalšie štúdie, ktoré poukazovali na veľkú škodlivosť olova. Patterson napokon „vyhral svoj boj proti olovu“ v roku 1986, kedy Spojené štáty definitívne zakázali pridávať olovo do benzínu.
Pattersonov boj s olovom tak trval približne 20 rokov. Po niekoľkých rokoch, ako sa prestalo používať olovo v benzíne, ale aj v iných produktoch, sa množstvo olova v krvi detí znížilo o 75%. Dnes panuje zhoda, že neexistuje nič, čo by sme mohli nazvať ako bezpečná dávka olova.
Patterson svojou celoživotnou prácou ukázal, kam vedie poctivý vedecký výskum a to, ako si človek dokáže stáť za svojím slovom. Nezlomilo ho podrážanie kolien mocnými ľuďmi, ani odvracanie sa vedcov. Svoje merania podložil presnými číslami, zistil príčinu a bojoval za pravdu a správnu vec bez ohľadu na seba.
Clair Cameron Patterson, zomrel v roku 1995 vo svojom dome v Sea Ranch v Kalifornii vo veku 75 rokov na závažný astmatický záchvat. Tomuto mužovi rozhodne patrí miesto medzi najvýznamnejších ľudí 20. storočia, keďže vďaka nemu sa z ovzdušia odstránil jed, ktorý potichu otravoval a zabíjal milióny ľudí po celom svete.
Podľa štúdie Kalifornskej univerzity vyradenie tetraetylolova zabránilo 1,2 milióna predčasných úmrtí a dokonca, vďaka tomu, že už nepôsobil na mozog, zvýšilo inteligenciu ľudí, podľa niektorých zdrojov až o 4 body IQ. Je preto smutné, že mnohí ľudia ani dnes Pattersona nepoznajú, aj keď pre dobro ľudstva urobil tak nesmierne cennú službu.
Nahlásiť chybu v článku