Leonardo da Vinci však nebol len maliarom, bol všestranne nadaný a hovorí sa, že keď sa práve nevenoval svojím umeleckým dielam alebo neskúmal hviezdnatú oblohu, rád sledoval, ako sa voda kľukatí a prúdi v riečnych korytách.

Záhady, ktoré fascinovali da Vinciho, fascinujú vedcov ešte aj dnes. Medzi také javy patrí napríklad fenomén s názvom vodný skok. Aj keď da Vinci zomrel už pred storočiami, iste by mal radosť z toho, že sa vedcom z Cambridgeu konečne podarilo podstatu, tohto doteraz záhadného javu, rozlúštiť.

Vodný skok je jav, ktorý je možné pozorovať celkom bežne, napriek tomu sme však o ňom donedávna, vedeli len málo. Skúste napríklad napustiť vodu do umývadla. Všimnite si, ako sa voda postupne zhromažďuje. Alebo sa zahľaďte na tok vodopádu. Už da Vinci si pred viac ako 500 rokmi všimol, že voda sa správa zvláštne, keď sa stretne niekoľko rôznych prúdov a vodný tok narazí na prekážku. Vtedy však ešte tento jav vysvetliť nedokázal.

Pokrok urobili až v 18. storočí taliansky fyzik Giovanni Batista Guglielmini a neskôr v 19. storočí taliansky matematik George Bidone. Prielom však nastal až v roku 1914, kedy o tomto jave napísal dielo John William Strutt. V ňom sa venoval najmä kinetickej energii, viskozite a potenciálnej energii. Vo svojom diele spomenul aj povrchové napätie vody a fakt, že sa mení s rýchlosťou prietoku a hĺbkou vody.

Ďalší vedci, ktorí sa skúmaním vodného skoku zaoberali, považovali povrchové napätie vody za zanedbateľné a tvrdili, že najdôležitejšími faktormi sú viskozita, zotrvačnosť a pôsobenie gravitácie. Ako voda prúdi napríklad popri brehu, trenie spôsobuje spomalenie toku. Keď však voda natrafí na prekážku, napríklad na kameň na dne rieky, dôjde k prudkej zmene rýchlosti toku a vznikne tzv. vodný skok, kedy sa voda pred prekážkou na krátky čas nahromadí, prevalí sa cez ňu a tečie ďalej.

Vedcov však stále trápila otázka, do akej miery sa na výške vodného skoku podieľa gravitácia. Ako sme spomenuli, Bidone a iní považovali povrchové napätie vody za nepodstatný faktor, indický odborník Rajesh Bhagat si však myslí niečo iné. Bhagatov tím zistil, že povrchové napätie a tenký film vytvorený na povrchu tekutiny, predsa len zohráva významnú úlohu a naopak, menej významným faktorom je gravitácia.

Práve toto zistenie umožňuje vedcom do vodného skoku zasahovať a meniť jeho vlastnosti, napríklad za pomoci surfaktantov, ktoré znižujú povrchové napätie. Na čo by bolo také niečo užitočné? Napríklad na kontrolu množstva využívanej vody v priemysle. Každá ušetrená kvapka vody je predsa skvelá.

Pozri aj: Zem sa premení na skleník, nech urobíme čokoľvek. Nová vedecká štúdia varuje, že všetko je možno stratené

sciencealert