Nie každý má žalúdok na to, čo dokázal muž menom Wilhelm Brasse. Svojím fotoaparátom zachytával tváre ľudí prežívajúcich peklo druhej svetovej vojny. Odmietol sa pridať k nemeckému vojsku, a tak sám skončil v koncentračnom tábore.
Odmietol poslušnosť, netušil, aké peklo ho čaká
Wilhelm Brasse sa narodil v roku 1917 v meste Živiec, jeho otec bol pôvodom z Rakúska a jeho matka zas bola z Poľska. Prvé roky svojho života strávil v poľských Katoviciach a práve tu v sebe objavil lásku k fotografovaniu. Ako píše portál Culture, remeslu sa priúčal v ateliéri svojej tety. Venoval sa najmä fotografovaniu portrétov, ale aj fotkám na identifikačné doklady. Mal pred sebou sľubnú kariéru, všetko sa však zmenilo v septembri v roku 1939, kedy sa odohral nacistický útok na Poľsko.
Podľa portálu War History Online sa mladý Brasse ocitol v krutých pazúroch Gestapa, poslušnosť však odmietol. Za žiadnu cenu sa k nemeckému vojsku pridať nechcel. O rok neskôr sa pokúsil z Poľska ujsť, prekĺznuť chcel do Maďarska, to sa mu však napokon nepodarilo. Bol zadržaný a väznený štyri mesiace, počas ktorých ho Nemci opäť presviedčali, aby prisľúbil lojalitu Hitlerovi. Brasse sa však odmietol podvoliť a neprivolil ani tentokrát. Netušil, čo ho čaká. Za to, že tak vytrvalo odmietal poslušnosť, ho napokon odviedli do koncentračného tábora Auschwitz.
Hovorilo sa, že v tábore smrti nikto neprežije dlhšie ako dva týždne. Tí najsilnejší mohli prežiť aj niekoľko mesiacov, utrpenie, ktoré prežívali, sa však nedalo s ničím porovnať. Na každého jedného obyvateľa tábora však na každom kroku číhala smrť. Písal sa rok 1941, keď si Brasseho do kancelárie zavolal krutý veliteľ Rudolf Hoss. Wilhelm si myslel, že nadišli jeho posledné okamihy. Namiesto toho však Brasse dostal pracovnú ponuku. Mal sa z neho stať fotograf. Jeho úlohou bolo zachytávať tváre zúbožených ľudí, ktorých práve priviezli do koncentračného tábora, píše portál Daily Mail.
Život mu zachránilo fotografovanie
Zdalo sa, že je jeho úloha jednoduchá, fotiť väzňov v troch štandardných pózach, a to z profilu, z troch štvrtín a tak, aby sa väzeň díval priamo do objektívu fotoaparátu. Za každou jednou z fotografií sa ukrýva silný príbeh, snáď najťažšie sa však díva na tváre uplakaných a na smrť vydesených detí. Neraz však fotil aj nahých, na kosť vychudnutých ľudí, obete neľudských experimentov či ľudí tesne predtým, ako si ich našla smrť. Wilhelm fotil na mieste, kde sa odohrali tie najkrutejšie vojnové zločiny, zachytával tie najhoršie momenty v životoch uväznených ľudí. Podľa Brasseho odhadov vyhotovil počas svojho pobytu v koncentračnom tábore viac ako 50 000 sérií fotografií.
Drvivá väčšina ľudí, ktorých tváre zachytil, holokaust neprežila, Wilhelm však prežil práve vďaka fotografovaniu. Dostával lepšie jedlo ako ostatní väzni a mal aj čistejšie oblečenie, keďže pracoval pre SS. Avšak podobne ako ostatní väzni, aj on si prešiel peklom a nútené práce v neľudských podmienkach ho takmer stáli život.
Úlohu fotografa plnil niekoľko zdanlivo nekonečných rokov, počas ktorých sa stal svedkom neuveriteľných zverstiev. Ako píše portál Daily Mirror, pre Brasseho bolo náročné prizerať sa, cítil sa absolútne bezmocne, keď videl, ako dozorcovia týrajú väzňov. Vedel, že ak by sa pokúsil zasiahnuť, stálo by ho to vlastný život. Až po niekoľkých rokoch sa odhodlal pašovať lieky v puzdre svojho fotoaparátu či falšovať dokumenty pre väzňov, ktorým vyhotovoval fotografie.
Fotil aj Mengeleho experimenty
Pri jednej z príležitostí bol Wilhelm požiadaný, aby odfotografoval chrbát muža, ktorý mal na ňom tetovanie Adama a Evy. O pol hodinu neskôr bol už väzeň mŕtvy a stiahnutý z kože. Jeho tetovanie ležalo natiahnuté na stole, jeden z lekárov sa totiž rozhodol, že si ho chce nechať zarámovať ako obraz. Brasseho o služby žiadal dokonca aj anjel smrti, Josef Mengele. Ten od neho chcel, aby zdokumentoval niektoré z jeho experimentov. Fotograf svojím objektívom zachytil niekoľko párov zúbožených dvojičiek, množstvo chorých ľudí, ktorí mali smrť na jazyku, Mengele ho však požiadal, aby fotil aj mŕtvoly, s ktorými viac už experimentovať nemohol.
Brasse vedel, že musí urobiť všetko pre to, aby čo najviac fotografií zachránil a uchoval ako svedectvo o tom, čo sa v táboroch smrti dialo. Mnoho príbehov sa mu natrvalo vrylo do pamäti, vedel, že tam ostanú aj po rokoch a jeho úlohou bude povedať o nich svetu. Keď však nastal 15. január 1945, Brasseho nadriadený vydesene k fotografovi pribehol, kričal, že prichádzajú Rusi a že je nutné okamžite všetky fotografie spáliť, píše Daily Mail. Brasse spolu so svojím pomocníkom roztrúsili filmy, negatívy a vytlačené fotografie po zemi v nádeji, že ak príslušníci SS budú musieť z Auschwitzu narýchlo odísť, nebudú sa zaoberať zbieraním fotiek z podlahy. Obaja vedeli, že za takúto neposlušnosť ich ráno pravdepodobne čaká guľka do hlavy.
Cez objektív sa už viac pozrieť nedokázal
Na ďalší deň však nikto neprišiel, dôstojníci SS už dávno vzali nohy na plecia. Nastal však chaos, v niekoľkých nasledujúcich dňoch museli byť väzni evakuovaní. 21. januára v roku 1945 stál Brasse v rade s ostatnými väzňami, ktorí ešte dokázali stáť na vlastných nohách a pochodovali von za brány tábora smrti.
Napokon sa ocitol v koncentračnom tábore v Rakúsku, odkiaľ bol americkými vojakmi oslobodený v máji v roku 1945. Vrátil sa domov a zvítal sa s preživšími zo svojej rodiny. V tom čase mal len 27 rokov. Pôvodne sa chcel vrátiť k povolaniu fotografa, cez objektív fotoaparátu sa už nikdy viac pozrieť nedokázal. Až príliš mu to pripomínalo všetky tie hrôzostrašné výjavy, ktoré videl a zažil v tábore.
Zachrániť sa nepodarilo všety fotografie, ktoré Wilhelm Brasse v tábore urobil. Tie, ktoré sa uchovať predsa len podarilo, sú vystavené v Auschwitze, ale aj v Yad Vashem, v pamätníku holokaustu v Izraeli. O príbehu Wilhelma Brasseho sa dozviete aj prostredníctvom takmer hodinu trvajúceho filmu s názvom Portrétista, ktorý vznikol v roku 2006.
Ako píše portál Auschwitz, divák má počas pozerania filmu dojem, že nazrel za brány pekla. Wilhelm Brasse napokon zomrel v roku 2012 vo veku 95 rokov vo svojom domovskom meste. Svoj život zasvätil vzdelávaniu ľudí, chcel takýmto spôsobom prispieť k tomu, aby sa nočná mora, akú sám prežil, už nikdy viac neopakovala. Jeho prianím však bolo, aby fotografie, ktoré v tábore smrti vyhotovil, hovorili samé za seba a aby ľudí prinútili zamyslieť sa.
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku