Môžeme sa pokojne dožiť aj stovky, no tak isto môžeme zomrieť aj v dnešný deň. Znie to morbídne? Možno, pravdou je, že nikto z nás nevie dátum svojho úmrtia. Ľudia, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou, neraz prehodnotia svoje životné priority. Vedia, že každý deň je dar. Či ho zaplníme radosťou alebo hnevom, to už je voľba na každom z nás. 

Holly Butcher z austrálskeho mestečka Grafton, ktoré sa nachádza v Novom Južnom Walese, len pred pár dňami prehrala boj s Ewingovým sarkómom, vzácnym druhom rakoviny kostí, ktorá sa bohužiaľ vyskytuje najčastejšie u mladých ľudí. Nemala príležitosť hádať sa s manželom, stať sa matkou, či trápiť sa prvými vráskami. 4. januára tohto roku odišla na druhý svet. Pár dní pred smrťou však napísala list. Smútiacej rodine zanechala po sebe pamiatku. Obsah listu je však taký emotívny, že sa rodina rozhodla podeliť s jeho obsahom. Sama Holly si to tak želala. Každý z nás si v tomto liste môže nájsť to svoje. To, čo ho donúti aspoň na pár sekúnd zastaviť a opýtať sa, čo by robil na mieste mladej ženy.

Nechcem odísť. Milujem svoj život

Na Facebookovom konte mladej ženy sa objavil status, ktorý zdieľalo takmer 50-tisíc ľudí. Je to intímna spoveď mladej ženy, ktorá si uvedomuje hodnotu každého prežitého dňa. A to dokonca aj vtedy, keď je už pre ňu príliš neskoro.

„Je to divný pocit, keď musíte v 26-ich rokoch prijať fakt, že jednoducho umierate. Cítim, ako mi tikajú hodinky. Vždy som si predstavovala, že zomriem stará a zvráskavená, no ono je to tu. Zrazu sa stane to, čo ste nečakali. Chcela som veľa detí, plánovala som ich s láskou môjho života. To sa žiaľ nikdy nestane. Všetci by sme si mali uvedomiť, aký krehký a nepredvídateľný je život. Nič v ňom nemôžeme naplánovať. Preto je každý deň darom, nie právom, ktoré si môžeme nejako vydupať. Mám 27 rokov, nechcem ešte zomrieť, milujem svoj život, no viem, že môj osud nie je v mojich rukách. 

Smrť je obrovským tabu pre spoločnosť

Holly ďalej pokračuje vo svojom liste, v ktorom opisuje, smutný fakt, že spoločnosť sa jednoducho naučila ignorovať problematiku umierania. Koniec koncov, kedysi to robila aj ona sama. „Ak vám do života príde nejaký drobný stres, nevyhýbajte sa tomu. Zachovajte si nadhľad a myslite na to, že všetkých nás čaká rovnaký koniec. Tešte sa z maličkostí a netrápte sa pre blbosti. Za to to naozaj nestojí. Skúste myslieť na to, že teraz, niekde vo svete, niekto čelí niečomu naozaj obrovskému. Netrápte sa pre zápchu v meste, zlý účes či celulitídu. Na tom skutočne nezáleží. 

Keď sa pozeráte na život ako celok, naozaj nezáleží na maličkostiach

„Teraz, keď sa doslova strácam pred očami, nemyslím na to, čo ma trápilo kedysi. Modlím sa za to, aby som mohla žiť ešte jeden deň. Aby som sa mohla ísť prebehnúť so psom, aby som s priateľom mohla stráviť ďalšie Vianoce. Ak pracujete, poďakujte aj za to. Ja už nemôžem pracovať. Vychutnávajte si jedlo, dbajte aj o emocionálnu a duševnú rovnováhu. Všetko so všetkým súvisí. 

Keď zomierate, zisťujete, že peniaze sú vám nanič. Keby som mala vrátiť čas, nekupovala by som si toľko oblečenia. Každému je jedno, ak si niečo oblečiete aj druhýkrát. Pozvite viac kamarátov von, doprajte si zážitky. A najmä milujte. Z celého srdca. Ak idete von, nesnažte sa urobiť perfektnú selfie fotografiu. Pozerajte sa na prírodu. Vychutnajte si ju, dopekla! Pamätajte na to, že ak ste nešťastní, len vy to môžete zmeniť. Život je obrovský dar. Na to pamätajte každú sekundu. 

Tak dovidenia. Raz sa  tam všetci stretneme.“

List tejto mladej ženy naozaj poukazuje na to, aké dôležité je vychutnávať si každý deň. Preto jej rady skúsme aplikovať do života čo najskôr. Naozaj nikdy totiž nevieme, kedy budeme žiť svoj posledný deň.

Pozri aj: 20 dojímavých želaní ľudí tesne pred smrťou, ktoré sú tak úprimné, že vám možno vyjde aj slza

independent.co.uk