Patrí medzi top slovenských kajakárov a to aj napriek tomu, že tento rok oslávil iba 20. narodeniny. Mnohí si ho určite pamätajú z Majstrovstiev sveta v Londýne, kde v roku 2015 získal striebornú medailu a za zmienku rozhodne stojí aj skvelý výkon na olympiáde v Riu, kde obsadil 5. miesto. V ďalších súťažiach pravidelne vyhráva, napríklad na ICF Junior World Championships v rokoch 2013/2015 získal zlato. To získal aj na ICF Junior & U23 World Championships v Krakowe, ktoré následne v roku 2017 obhájil. Aj tieto úspechy svedčia o tom, že sme sa rozprávali s jedným z najväčších slovenských kajakárskych talentov.
S Kubom sme sa stretli v rámci návštevy Red Bull Diagnostického a tréningového centra, kde sme sa s ním vo voľných chvíľach trochu porozprávali.
Narodil si sa v Liptovskom Mikuláši. Už od detstva si bol športový typ?
V Mikuláši bolo vždy výborne. Už od mala som mal kamarátov, s ktorými sme behali po vonku, hrali sme futbal bejzbal. Pamätám si napríklad ako sme vyrábali vlastné bejzbalové pálky, aby sme hneď po škole mohli ísť hrať.
Ale nebolo to len o športe. Veľa času som ale hrával počítačové hry, čo sa rodičom až tak nepáčilo a radšej by ma videli pri činnostiach, v ktorých lepšie využijem svoj voľný čas. A tak neskôr ako 9-ročný som dostal od otca „ultimátum“, nech sa začnem venovať nejakému športu.
Na výber si vtedy dostal vodný slalom a basketbal?
Áno, ale ja som ale chcel hrať futbal. Rodičia ma teda naň zobrali. Všetci tam ale boli odo mňa starší a herne na vyššej úrovni. Futbal doteraz nie je nejaká moja silná stránka, zavadzajú mi tam nohy 🙂
Dal som radšej na návrh mojich rodičov a skúsil som basketbal. Ten som skončil po mesiaci a prišla ponuka aby som si vyskúšal vodný slalom. A pri ňom som zostal až doteraz.
Potom prišla stredná škola. Dalo sa spojiť dokopy učenie a šport?
Na strednej škole to fungovalo úžasne. Vytvorili mi tam skvelé podmienky, aby som mohol študovať a zároveň aj trénovať. V tom čase ešte bolo možné venovať sa aj škole a aj športu, čo by už teraz, ak by som bol na vysokej škole, bolo veľmi náročné.
Som totiž zástancom toho, že keď chcete robiť niečo skutočne dobre, nedá sa spojiť dve náročné veci dohromady. Teraz sa chcem venovať športu. Netvrdím, že by sa nedalo popri tom vyštudovať vysokú školu, ale nebolo by to na takej úrovni, akú by som chcel. Viem totiž, že by som sa škole momentálne nedokázal venovať na 100%.
Si mladý úspešný športovec. Stáva sa ti, že sa ti prihovoria neznámi ľudia s tým, že ťa spoznali?
Nie je to bežné, ale občas sa to stane. Minule ma v Španielsku zastavil asi 12-ročný chlapec a keď sa uistil, že som to naozaj ja, tak hrdo oznámil, že som jeho obľúbený športovec. To sú veci, ktoré vás musia potešiť a motivuje vás to k lepším výkonom.
Počul som, že máš veľkú záľubu v hudbe.
Áno, veľmi rád hrám na gitare, no teraz sa postupne učím hrať aj na husliach. Minulý rok som prerábal byt a našiel som tam staré husle, tak som si ich dal dokopy a učím sa na ne hrať. Hudba je skvelá vec a dokážem sa pri nej dobre zrelaxovať.
Ak by si nebol skvelý kajakár, bol by si teda hudobník?
To asi nie, ale možno by som bol kuchár. Keď som mal asi 4 roky, mama mi ukázala, ako sa robí praženica. Od tej doby ma varenie stále baví. Ale možno by som sa uberal aj smerom viac prínosným pre spoločnosť. V takom prípade by som rád pomáhal ľuďom a išiel študovať napríklad medicínu.
Si jedným z mála športovcov na Slovensku, ktorí fungujú „pod krídlami“ Red Bullu. Ako vnímaš túto spoluprácu?
Ťažko by som si vedel predstaviť lepšiu spoluprácu. Red Bull už vnímam ako rodinu, nie ako značku. Všetci sme ako dobrí priatelia, výborne medzi sebou komunikujeme. Koniec koncov jazdiť za Red Bull bol môj detský sen, ktorý sa mi splnil.
Čo robíš, keď práve nejazdíš? Ako zvykneš relaxovať okrem hudby?
Napríklad veľmi rád čítam. Je to aj športová literatúra, ale takisto aj mafiánske knihy od Jozefa Kariku. Alebo teraz som čítal výbornú sériu kníh o špeciálnych jednotkách Navy Seals, bolo v nich veľké množstvo akcie.
Rád ale relaxujem aktívne – v prírode, na horskom bicykli alebo pri lezení. Občas si zajazdím aj na skateboarde, máme skatepark v Mikuláši. A aj s chalanmi na sústredeniach, máme asi 10-člennú skupinu.
Ide zima, čomu dávaš prednosť? Snowboard alebo lyže?
Dlho som lyžoval, ale potom som pred šiestimi rokmi presedlal na snowboard a odvtedy už len na ňom. Keď sme na chate na Magurke, tak nad ňou je vysekaný pás lesa a keď napadne veľa snehu, tak si postavím skok a občas skúšam aj nejaké triky.
Každý športovec má svoje idoly. Kto sú tí tvoji?
Nemusíme chodiť ďaleko, aby som našiel svoje športové vzory. Na Slovensku máme skvelých kajakárov, ktorí sú mi vzorom. Najviac mi je ale blízky skvelý český kajakár Vávra Hradílek. Okrem toho, že je to úžasný športovec, tak je to skvelý a inteligentný človek. Najviac sa mi páči, že aj keď som o 10 rokov mladší, tak sme výborní kamaráti a on je pre mňa aj veľkým učiteľom. A napriek všetkým tým úspechom, ktoré dosiahol, nezabudol kto je a má srdce na správnom mieste.
Ako aktívny športovec veľa cestuješ. Aká krajina ti najviac utkvela v pamäti alebo aké krajiny by si rád navštívil?
Ak by som mal príležitosť, tak rád by som navštívil aj ázijské krajiny,láka ma Blízky východ. Zaujíma má odlišnosť kultúr týchto krajín.
V pamäti mi utkvela Brazília, ktorá ma očarila. Boli sme v Riu, na vodopádoch Iguacu, ktoré boli neskutočne fenomenálne a taký zážitok sa vám vryje do pamäti. Veľmi rád spomínam aj na Austráliu, tam som mal prvé veľké sústredenie pri Sydney.
Svojimi výkonmi si sa dokázal vypracovať medzi kajakársku elitu. Čo by si poradil napríklad dnešným mladým, aby sa z nich v budúcnosti stali úspešní ľudia?
Som zástancom toho, že je jedno, čo človek robí, hlavne nech ho to baví a napĺňa. S tou zábavou potom po čase prídu úspechy a v takom prípade nezáleží, či sa niekto venuje športu, vareniu alebo napríklad medicíne.
Nahlásiť chybu v článku