Na začiatku druhej svetovej vojny bolo nemysliteľné, aby nemecký občan pomohol Židovi. Dokonca aj v Poľsku za to hrozil trest smrti. A to nie len tomu, kto by Židovi pomohol, ale celej jeho rodine. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu táto žena riskovala všetko, aby pomáhala ľuďom. Podarilo sa jej tak zachránil viac než 2000 židovských detí.

Jej meno je Irena Sendler a svoj boj začala, ešte keď pracovala v poľskom úrade sociálnych vecí. Spolu so skupinkou kolegov, ktorým velila, vytvárala Irena židovským rodinám falošné doklady. V priebehu štyroch rokov vytvorila 3 000 falošných dokumentov. Napriek tomu, že v roku 1941 jej bol udelený trest smrti.

V roku 1943 sa Sendlerová pridala k Zegote, k ilegálnej organizácii, ktorá pomáhala Židom uniknúť pred Holokaustom. Prijala falošné meno Jolanta a chopila sa úlohy pomáhať židovských deťom. Vďaka svojej práci mala povolený vstup do Varšavského geta. Nemci sa báli, že týfus, ktorý sa v tom čase v getách šíril, by sa mohol rozšíriť aj medzi vojakov. Preto mali povolený vstup aj lekári, ktorí sem chodili ľudí vyšetrovať a liečiť.

Sendlerová pod zámienkou vykonania inšpekcie chodila do geta a pašovala odtiaľ v kufri bábätká a malé deti. Zvyčajne ich prevážali v sanitkách, v krajných prípadoch však poslúžili na pašovanie aj kufre a batožiny. Irena sama previezla najmenej 400 detí a pri pašovaní ostatných pomáhala. Po prepašovaní boli deti rozdelené medzi členov a priateľov organizácie Zegota.

Niektoré boli umiestnené do starostlivosti poľských kresťanských rodín a aj mená im zmenili na kresťanské. V prípade, že by museli podstúpiť testovanie, sa deti učili aj kresťanské modlitby a hodnoty. Iné boli poslané do sirotincov vo Varšave či do katolíckych škôl. Aby zakryli svoj pôvod, museli ovládať aj všetky kresťanské tradície.

Zámerom bolo udržať deti v bezpečí, kým sa neskončí vojna a potom ich vrátiť do ich rodín. Irena si preto starostlivo zaznamenávala pôvodné mená, nové mená aj adresy všetkých detí. Zoznamy si schovávala v zaváraninových fľašiach zakopaných do zeme.

V roku 1943 bola zatknutá a napriek tomu, že ju mučilo gestapo, udržala v tajnosti identitu všetkých detí aj spojencov. Bola odsúdená na trest smrti, no prežila. Keď ju odvádzali na popravu, zachránili ju jej spojenci tým, že podplatili úradníkov. Aj keď ju jej práca takmer stála život, opäť si zmenila meno a vrátila sa do Zegoty, aby mohla pomáhať aj naďalej.

Keď skončila vojna, Irena chcela ľuďom pomáhať ďalej, zamestnala sa preto ako zdravotná sestra. Popri práci sa pokúšala všetky zachránené deti vrátiť do rodín, nanešťastie sa však dozvedela, že takmer všetky židovské rodiny zahynuli v koncentračnom tábore Treblinka, alebo boli nezvestné. Za svoje skutky získala v roku 1963 ocenenie, nemohla však odcestovať do Izraelu, aby si ho prevzala. Stalo sa tak až v roku 1983.

Na fotografii sedí v kresle úplne vľavo a okolo nej sú niektoré z detí, ktoré zachránila. Tejto žene vďačia za svoj život.

V roku 2003 jej napísal ďakovný list sám pápež Ján Pavol II a získala aj ocenenie Rádu bieleho orla, za odvahu získala aj ocenenie Jana Karskiho. Napriek množstvu ďalších ocenené, Irena ostávala vždy skromnou osobou. V roku 2007 sa v jednom rozhovore vyjadrila: „Bola som vychovaná vo viere, že keď sa človek topí, musíte ho zachrániť, bez ohľadu na náboženstvo a národnosť.“ Neskôr toho roku zomrela vo veku 98 rokov.

Jej skromnosť dokazuje aj jej ďalší výrok: „Pojem hrdina ma skutočne irituje. Opak je totiž pravdou. Neustále mám výčitky svedomia, že som toho urobila tak málo.“

Pozri aj: Nevyhral by zrejme vôbec nikto. Toto všetko by sa stalo, keby vypukla 3 svetová vojna

all-that-is-interesting