Vyštudovala odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave s jazykovou kombináciou angličtina-nemčina. Už počas štúdia však podľa jej slov veľmi rýchlo pochopila, že s jej nastavením a mentálnou výbavou nehrozí, aby sa stala tlmočníčkou. Zvolila si preto slobodnejšiu cestu prekladateľky.

„Fascinoval ma ten neuchopiteľný proces, keď človek v tichu pracovne dumá nad slovnými hračkami a hľadá správne slovíčko, správny slovosled,“ hovorí Jana Petrikovičová, ktorej meno je aspoň trošku známe každému slovenskému fanúšikovi Harryho Pottera. Bola to totiž práve ona, komu zverili preklad jedného z najčarovnejších príbehov súčasnosti.

Po zadaní jej mena do internetového vyhľadávača sa vám objaví len veľmi málo výsledkov. Je akoby „zahalená rúškom tajomstva“, ako sa zvykne hovoriť. Nie je to však preto, žeby si úzkostlivo chránila svoje súkromie. Pripisuje to skôr tomu, že nemá Facebook ani Instagram. A pravda je tiež taká, že o prekladateľoch sa príliš nepíše, hoci bez nich by nevyšlo v slovenčine žiadne dielo cudzojazyčného autora.

S pani Janou sa mi napokon po niekoľkých odoslaných SMS-kách, vybavených telefonátoch a odoslaných e-mailoch podarilo spojiť. A keďže väčšina médií dávala priestor jej kolegyni, ktorá pri prekladaní Pottera po Jane Petrikovičovej prezvala štafetu po časti Tajomná komnata, ani som nedúfal, že mi rozhovor poskytne. Napokon však súhlasila.

Začnime pekne od začiatku – ako ste sa vlastne k prekladaniu kníh dostali?

Vždy som mala veľmi blízko k literatúre, filmu a divadlu, a keďže som navyše od prírody introvert, lákalo ma prekladať aj preto, že môžem byť sama sebe pánom. Výkonným zamestnancom i šéfom v jednej osobe.

Lákala ma sloboda, ktorá sa s týmto povolaním spája. Aj keď všetko je relatívne. Je fajn, keď sa môžete sami rozhodnúť kedy, či a koľko budete pracovať. Keď sa vám nechce, urobíte si voľný deň a vyberiete sa dopoludnia trebárs na jogu alebo do sauny. Musíte však počítať s tým, že ak na pár dní zvoľníte tempo, práca sa vám nakopí. A budete musieť pritvrdiť a prekladať po nociach aj sobotu-nedeľu.

Prekladáte len z anglického jazyka alebo máte „v portfóliu“ aj iné jazyky? A najmä, pracujete striktne len na literárnych prekladoch?

Prekladám najmä z angličtiny, sem-tam aj z nemčiny, ale podstatne menej ako kedysi. Teším sa, keď môžem literárne preklady z času na čas „preložiť“ prekladmi pre film a televíziu. Keďže ide často o česko-slovenské produkcie, prekladám v poslednom čase výnimočne veľa najmä z češtiny. Možno by sa na prvý pohľad zdalo, že ide o pomerne jednoduchú záležitosť, zodpovedne však môžem vyhlásiť, že je to niekedy oveľa ošemetnejšie, ako prekladať z angličtiny. Práve pre tú prílišnú jazykovú príbuznosť.

Čo to bolo za filmy?

Mala som možnosť spolupracovať na veľmi zaujímavých projektoch. Prekladala som napríklad scenár k filmu Učiteľka, Toman, Pomaľované vtáča, robila som preklad a úpravy dialógov, čo znamená, že preložené repliky „pasujete“ hercom presne na ústa, k filmom Lichožrúti, Hodinárov učeň a k náučnej televíznej sérii pre deti s názvom TvMiniUni.

Začiatky ale predpokladám neboli príliš jednoduché. Ako ste v tejto profesii začínali? Čo vaše prvé prekladateľské práce? O čo išlo?

Začiatky boli zvláštne. Taká Hlava 22 trochu. Tesne po škole som napísala do niekoľkých redakcií, aj som do niekoľkých zašla osobne s otázkou, či by pre mňa nemali nejaký preklad. Všade sa ma ako prvé opýtali, čo som už preložila. Skrátka, aby mi dal niekto dôveru a zveril mi čo i len mini-pidi prekladík, potreboval odo mňa dôkaz, že som už niečo preložila. (Ideálne román, za preklad, ktorého som dostala literárnu cenu). Začarovaný kruh, ktorý mi pomohol prelomiť až Milan Šimečka. Oslovil ma, či by som nepreložila pár vecí do občiansko-spoločenského časopisu Fragment K, v ktorom vychádzali úryvky prekladov zo zahraničnej literatúry, články, eseje a rozhovory s významnými osobnosťami nielen z oblasti literatúry. Pamätám si, že som doň okrem iného preložila úryvok z vtedy najnovšej knižky Salmana Rushdieho Harún a rozprávkové more, ktorá vyšla tesne po jeho Satanských veršoch. (*v roku 1993 vyšla v preklade Igora Navrátila pod názvom Harún a more príbehov, pozn.) Spätne sa mi tento môj počin javí ako dosť veľká drzosť.

Následne som pre Šimečkovo vydavateľstvo Archa preložila 2 knižky: tá prvá bola veľmi svojrázna surrealistická výpoveď rakúskeho autora Stephana Eibela a volala sa Fenster Helmut a Vienna Ha a druhý titul bol príbeh o americkom počítačovom hackerovi Kevin v sieti. A krátko na to som sa na odporúčanie Milana Šimečku dostala k prekladu knižky Noci s nepriateľom pre jedno iné vydavateľstvo, pretože dohodnutá pani prekladateľka, musela zo zdravotných dôvodov prácu na preklade na poslednú chvíľu odmietnuť. A tým sa mi otvorili dvere aj do iných vydavateľstiev.

Najťažší bol ten prvý krok – získať si dôveru a presvedčiť, že niečo vo vás je. Myslím si, že podobne to funguje aj dnes. Je to najmä o šťastí, dôvere, náhode a dobrých vzťahoch. Ale ak naozaj veľmi túžite prekladať, treba len vytrvať a určite si nájdete cestičku, ktorou sa dostanete k vytúženému cieľu.

Pri zadaní vášho mena do internetových vyhľadávačov, nájde len veľmi málo výsledkov, takže vaša práca je zahalená veľkým rúškom tajomstva. Aké knihy, respektíve žánre prekladáte najčastejšie?

S tým „rúškom tajomstva“ ste ma pobavili. Asi naozaj platí, že keď človek nemá Facebook a Instagram, tak nežije. (Smiech) Je pravda, že nerada vystupujem na verejnosti, ale rozhodne sa pred nikým neschovávam. A keď ma niekto osloví slušnou formou, ako ste to urobili vy, nemám problém poskytnúť rozhovor.

Čo sa týka žánrov, prekladám, „čo príde“. Respektíve, „čo príde“ – a osloví ma. Riadim sa pravidlom, že ak ma nejaká knižka nudí pri prvom čítaní, nebudem predsa sama seba trestať a dobrovoľne trpieť 3 mesiace pri jej prekladaní. V súčasnosti vychádza mnoho vynikajúcich populárno-vedných publikácii, ktoré by som možno aj rada prekladala, ale cítim, že v danej oblasti nie som dostatočne fundovaná, a preto takéto preklady radšej odmietam.

Fakt, že prekladateľ nedokáže preložiť len tak hocičo, si možno mnohí ľudia ani len neuvedomujú.

Prekladatelia umeleckej literatúry sú zvláštna kasta ľudí. Väčšina z nás nevyštudovala okrem cudzieho jazyka žiaden konkrétny vedný odbor, no očakáva sa od nás, že dokážeme z cudzieho jazyka do slovenčiny a späť preložiť čokoľvek. Trebárs návod na spustenie jadrového reaktora. Pritom od priemerne vzdelaného Slováka nikto neočakáva, že pochopí návod na spustenie jadrového reaktora, ktorý je napísaný v slovenčine. (Smiech)

Málokto si uvedomuje, že aj keď perfektne ovládate cudzí jazyk, neznamená to, že ste schopný preložiť do a zo slovenčiny akýkoľvek text. Často sa stáva, že aj pri preklade na pohľad jednoduchého beletristického textu natrafí prekladateľ na pasáž, pri ktorej sa poriadne zapotí. Môže ísť napríklad o citát, často biblický alebo literárny, v ideálnom prípade zo Shakespearea, o mimotextový odkaz, ktorý chápu len čitatelia v krajine vzniku diela, alebo o veľmi odborný výraz.

Práve Harry Potter bola práca, ktorá vás ale preslávila najviac. Boli ste jednou z prvých, kto na Slovensku Harryho Pottera čítal, keď mnohí o jeho existencii vedeli len zo zahraničných médií, ak vôbec. Vedeli ste už vtedy, že to bude hit aj u nás?

Slovo „hit“ mi vtedy rozhodne nenapadlo. Tušila som, že tá knižka bude spadať do kategórie titulov, ktoré sa dočkajú viacerých vydaní, ako bola napríklad Pipi Dlhá pančucha či Anna zo Zeleného domu. Keď som prekladala Harryho Pottera a Kameň mudrcov, v anglicky hovoriacich krajinách vyšli už 3 pokračovania tejto ságy a schyľovalo sa k očakávanej premiére prvého filmu. Keď u nás Harry Potter po prvýkrát uzrel svetlo sveta na predvianočnej Bibliotéke v roku 2000, nič nenasvedčovalo tomu, že by mal u nás lámať rekordy predajnosti.

A či ma tá knižka preslávila? Ani by som nepovedala. Potešil ma fakt, že sa ľudia začali zaujímať o to, kto knižku preložil do slovenčiny, pretože zvyčajne to nikoho veľmi nezaujíma. Aj dnes sa často stáva, že vydavateľstvá v knižných katalógoch alebo na internetových stránkach propagujú preklad novej knihy, uvedú jej „miery a váhy“, počet strán a „zabudnú“ uviesť meno prekladateľa. Hoci ten by mal byť uvedený hneď pod autorom originálu. Možno len o niečo menšími písmenami. Lebo potom to vyzerá, akoby sa nám Shakespeare, Balzac, Hemingway, Dostojevský, Solženicyn, Lingrenová či Coelho prihovárali len tak, mimochodom, krásnou slovenčinou.

A o prekladateľoch, ktorí by si označenie „slávni“ naozaj zaslúžili, vie väčšinou len úzky okruh ich kolegov. Práve prekladatelia, okrem iného aj taký P.O. Hviezdoslav, sa zaslúžili o to, že si čitatelia mohli prečítať zásadné diela svetovej literatúry v slovenčine.

Ale to je asi vôbec fenomén dnešnej doby: akoby slávny, múdry, významný bol ten, o kom sa v istom období veľa hovorí. A pritom je to väčšinou iba niekto, o kom sa z rôznych dôvodov len veľa hovorí a pravý opak môže byť pravdou.

Tento rok uplynie dvadsať rokov od vydania prvého dielu v slovenčine. Takto spätne si ako na preklad azda najznámejšej detskej knižky spomínate?

Bola to úžasná práca. Koncentrovaná tichá radosť a akési permanentné vnútorné vytrženie. A ten pocit, že mám tú knižku takpovediac len sama pre seba, bol neopísateľný. Keď neskôr nastal „potterovský boom“, bolo mi z toho smutno. Celý ten humbuk ma trochu vydesil. Mala som pocit, že dochádza až k diskriminácii tých, ktorí Pottera nečítali, alebo čítali, ale dovolili si povedať, že sa im nepáčil. Bola som, napríklad, na jednej besede na základnej škole. Myslím, že to boli tretiaci, a zostala som zaskočená; deti mali na lístočkoch napísané otázky, ktoré sa ma mali pýtať, lebo pani učiteľky sa asi báli, aby miesto debaty nenastalo trápne ticho. Viaceré deti mali pripravenú rovnakú otázku a tak sa sústredili, kedy príde na ne rad, že často nepostrehli, že som už na danú otázku odpovedala. Deti, ktoré Harryho nečítali, dostali príkaz sedieť celkom vzadu a nehlásiť sa. (Čo som sa dozvedela až po rokoch od jednej mamičky.) Po tejto skúsenosti som besedy až na menšie výnimky odmietala.

Bol preklad Pottera do slovenčiny ťažká práca alebo to išlo ľahšie než iné preklady?

Samotné prekladanie Harryho Pottera bola neskutočne tvorivá práca. Text originálu pôsobil na prvý pohľad jednoducho a krásne plynul. No ukrýval v sebe fascinujúcu hĺbku a úžasné posolstvo. Sama pre seba som si to vyhodnotila tak, že J. K. Rowlingová napísala nádhernú knižku pre nás dospelých a vôbec mi neprekážalo, že ju budú čítať aj deti. V jej knižkách je všetko, čo má mať dobrá literatúra. Mnohé z toho deti nerozkryjú. Každý číta Harryho Pottera „na svojej mentálnej úrovni“.

Rowlingovej genialita je v tom, že dokázala nadchnúť čitateľov všetkých vekových kategórií. V knižkách o Harrym Potterovi zobrazuje klasický boj dobra so zlom, odvekú túžbu ľudí po spravodlivosti, obrovskú silu priateľstva, a medzi riadkami sa dotýka tých najzávažnejších problémov súčasnosti, ako je neakceptovanie inakosti, manipulácia s ľuďmi, šikana, rasizmus, konzumný spôsob života, povrchnosť v hodnotení iných, potláčanie individuality. Harry Potter nám ukazuje, aké dôležité je vytrvať, neohnúť chrbát, nedať sa strhnúť tým, čo robí a hlása väčšina, nadovšetko veriť v priateľstvo a najmä – nikdy neprestať snívať.

Myslím si, že práve tento aspekt fascinuje nás, dospeláckych čitateľov na tejto knižnej sérii najviac: pripomína nám časy, keď sme verili, že dokážeme zmeniť svet, no potom nás život trochu „zomlel“ a my sme zvážneli, sposlušneli, a zmierili sa. Pri čítaní príbehov čarodejníckeho chlapca akoby sme znova objavili to naivné, nebojácne dieťa, ktoré sa krčí niekde hlboko v nás.

Ale aby som sa vrátila k otázke. Skúsim stručne. Ak je príbeh v origináli dobre napísaný, prekladateľ sa vezie na euforickej adrenalínovej vlne, snaží sa len, aby to autorovi príliš nepokazil. Možno sa neskutočne vytrápi s prekladom slovných hračiek a s „nepreložiteľnými“ termínmi a reáliami, no teší sa, že robí zmysluplnú prácu. Ak je však originál, ktorý prekladá nemastný-neslaný, tak radosť odpadá, a on sa len trápi. Ale tak je to ostatne s akoukoľvek prácou.

Hovorí sa, že práve Harry Potter bol tým príbehom, ktorý opäť dostal decká od počítačov ku knihám. Na Slovensku je to vlastne aj vďaka vám. Podľahli na základe vášho prekladu „Potterománii“ aj vaši blízki či priatelia?

Keď som prekladala Harryho Pottera, moji synovia mali 9 a 11 rokov. Pamätám si, že som im večer čítala kapitoly, ktoré som v ten deň dokončila, a na základe ich reakcií som text ešte dodatočne upravila, väčšinou som tu a tam pozmenila slovosled, prípadne som nahradila nejaké slovko údernejším synonymom, aby bola veta jednoznačnejšia. Moje sestry a rodičia si knižku prečítali, ale nepamätám si, že by to nejako extra prežívali. Otec, môj hlavný kritik, mal k textu zopár pripomienok, ale inak si nespomínam, že by niekto z rodiny alebo z môjho blízkeho okolia podľahol nejakej mánii. Pravdu povediac nerozumiem, prečo ľudia cítili potrebu nekonečne dlho a celkom zbytočne riešiť na sociálnych sieťach alebo počas osobných stretnutí, aké slovíčko sa malo či nemalo v preklade použiť. A nechcem nikoho uraziť, ale behať s metlou medzi nohami a hrať metlobalovú ligu je tiež trochu nad môj pochop.

Dovolila by som si spochybniť tvrdenie, že deti odrazu prestali sedieť za počítačom a začali masovo čítať. Tie, čo mali čitateľské návyky, čítali pred Potterom a čítajú i po ňom. Tie, čo žiadne nemali, si možno pod tlakom spolužiakov alebo rodičov Harryho Pottera prečítali, aby nezostali v hanbe, ale neverím, že by im táto kniha nejako zázračne obrátila život naruby. Podľa predajnosti jednotlivých častí tejto knižnej série to vyzerá, že mnohí sa ani ďalej ako po 1. diel nedostali.

Keď som sa v redakcii kolegov pýtal, čo by ich najviac z témy „slovenský preklad Harryho Pottera“ zaujímalo, takmer okamžite mi povedali, že názvoslovie niektorých reálií. S menami sa takmer vôbec nič nerobilo a zostali v pôvodnej podobe. Iné je to ale napríklad v prípade jednotlivých fakúlt čarodejníckej školy, názvu Rokfort a podobne. Mali ste pri ich prekladaní voľnú ruku alebo ste mali k dispozícii nejaký návod, ako to čo najlepšie preložiť, aby to zároveň nestratilo význam?

Nie, nemala som žiaden návod, ani odporúčania. Musela – a mohla – som sa slobodne rozhodnúť, aký kľúč zvoliť pri preklade „kľúčových“ názvov a pomenovaní. Zvažovala som viacero faktorov: je to kniha pre deti, zásadné termíny preložiť treba, ale keďže sa dej odohráva v Anglicku a čarodejnícka škola má podobu stredovekého hradu, chcela som ich preložiť tak, aby čitateľ nemal pocit, že sa ocitol niekde v Hornej Dolnej Malužinej.

Navyše sa mi po prvýkrát stalo, že som pri preklade knihy musela brať do úvahy aj fakt, že podľa danej literárnej predlohy práve vznikol film. Táto skutočnosť ma len utvrdila v rozhodnutí, že nechcem ísť cestou prílišnej naturalizácie; asi by bolo naozaj smiešne, keby vo filme zaznelo 100-krát „Harry Potter“ a v slovenskom dabingu, či ešte horšie v titulkoch, by sa objavil Jurko Hrnčiar, Roman Lasica či Severín Slizský a podobné záležitosti.

Rozhodla som sa preto do slovenčiny prekladať len tie názvy, ktoré sú v čarodejníckom svete považované za celkom bežné reálie. Kľúčový bol pre mňa preklad jednotlivých fakúlt a názov čarodejníckej školy.

Týmto ste ale v podstate obohatili slovnú zásobu slovenčiny. So slovami ako Rokfort, Chrabromil a mnohými ďalšími sa dnes stretávame aj v bežnom živote a mnohí ani netušia, že práve vy ste ich autorkou. Je niečo, čo by ste na slovenskom preklade takto s odstupom času zmenili a možno to preložili inak?

Nechcem, aby to znelo nejako neskromne, ale aj dnes, s odstupom 20 rokov, mám pocit, že som ich „vyriešila“ najoptimálnejšie, ako sa dalo.

Pri preklade názvu čarodejníckej školy som hľadala slovo, ktoré by bolo dvojslabičné, ľahko sa vyslovovalo, znelo majestátne a tak trochu anglicky, a dobre sa ohýbalo, aby som z neho mohla vytvoriť prídavné meno a nezlomila si pritom jazyk.

A slovo Rokfort všetky vaše požiadavky spĺňalo.

A navyše malo význam, ktorý je, podobne ako v origináli, „tak trochu od veci “. Našli sa síce kritici, ktorí sa pýtali, že čo má plesnivý syr spoločné s anglickým hradom. Podľa mňa asi toľko, ako bradavičnaté prasa (hog-warts).

Myslím si, že zvuková podoba slova Rokfort dokáže v čitateľoch i filmových divákoch vyvolať predstavu majestátneho stredovekého hradu, pričom obe slabiky „rock“ i „fort“ túto predstavu len umocňujú. A to, že Rokfort znie tak trochu ako „Oxford“ považujem za malý bonus pre tých, ktorým Hogwarts pripomína tak trochu Harvard.

No a čo teda tie fakulty?

Od samého začiatku mi bolo jasné, že jednotlivé fakulty preložiť musím. Nechcela som ich prekladať doslovne, alebo vymýšľať variácie na anglický originál, sústredila som sa skôr na vlastnosť žiakov, ktorí do tej-ktorej fakulty chodia. S tým, že zachovám trojslabičný názov ako v origináli. Tak vznikol Chrabro-mil, Bystro-hlav, Bifľo-mor, Slizo-lin. No potom mi trochu „zatrnulo“.

V 3. časti sa čitateľ dozvie, že fakulty nesú mená svojich zakladateľov (*Richard Chrabromil, Salazar Slizolin, Brunhilda Bystrohlavová, Brigita Bifľomorová, pozn.), čo celkom nekorešpondovalo s mojím rozhodnutím neprekladať vlastné mená čarodejníkov. Ale zdôvodnenie sa našlo. Boli to predsa natoľko významní predstavitelia čarodejníckeho sveta, že vošli do histórie pod svojimi prezývkami, podobne ako napríklad kráľ Richard I. Levie srdce, Železná Lady či kráľ Slnko a podobne.

Mali ste pri prekladaní s niektorými termínmi vyslovene problém?

Áno, bolo to pri preklade anglického slova „house“, ktoré má v angličtine veľmi veľa významov. V tomto kontexte sú dôležité najmä dva: 1. internát, jedáleň na internáte, študenti na internáte a 2. skupinka, oddiel žiakov na internátnej škole, ktoré medzi sebou súťažia. V češtine napríklad existuje veľmi šikovné slovíčko „kolej“, no slovenský „internát“ sa vzťahuje len na označenie ubytovacieho zariadenia pre stredoškolských a vysokoškolských študentov. Nemožno ho použiť v súvislosti s výukou, či zadelenia študentov do študijných skupín. Rozhodla som sa napokon pre termín „fakulta“, hoci u nás sa používa len vo vysokoškolskom vzdelávacom systéme a združujú sa v nich študenti na základe študijných odborov, kým v Rokforte majú všetky fakulty rovnaké študijné osnovy. Príde mi zvláštne, že laickí kritici mi vyčítali všeličo, ale na „fakulty“ si všetci veľmi rýchlo zvykli.

Ďalším „problematickým“ slovíčkom bolo (a v podstate asi stále je) označenie osôb nečarodejníckeho sveta. Anglických „muggles“ som preložila po útrpnom procese hľadania ako „muklovia“. Zavážila zvuková podoba plus druhý, hovorový význam slova mukel – „ten, kto vykonáva ťažkú, nezáživnú prácu“. Ako napríklad Harryho strýko Vernon. Z jeho pohľadu ide o prácu „ťažkú“ z nášho „neskutočne nezáživnú“. Áno, je pravda, že v našej krajine má slovo „mukel“ veľmi silnú a pretrvávajúcu negatívnu konotáciu. Možno som mohla vymyslieť iné slovo. Možno som mala ponechať „muglov“. Uľahčila by som si prácu a zabránila polemikám. Ale pravdupovediac, dodnes mi žiadne lepšie slovko nenapadlo. Pri práci na HP som riešila, ako preložiť viac ako 200 názvov a pomenovaní a naozaj som v tej chvíli nedokázala predvídať, nakoľko sa to-ktoré takpovediac zažije.

S drvivou väčšinou kľúčových slov som však nadmieru spokojná a použila by som ich i dnes. Samozrejme, za predpokladu, že by mi zišli na um. (Smiech) Duch Zloduch, Hop-šup prášok, humusák, Kostrorast, vrešťadlo, Nezabudal, smrťožrút, odtrpaslikovávať, všehodžús, úmrtiny, šmukel, Zašitá ulička, Šikmá ulička, Ometlo 5, dorážačka, odrážači, triafači, stíhači, roztok rozpínania, Rachotiaca sedma a mnohé ďalšie sa mi aj po rokoch zdajú „v pohode“.

Na pretras sa často dostáva aj slovenský vs. český preklad, pričom v mnohých ohľadoch vyhráva práve ten slovenský. Vy ste si nejakým spôsobom po vydaní knižiek dohľadávali to, ako sa s niektorými pojmami popasovali českí prekladatelia? Čisto z profesionálneho hľadiska – ktorý preklad podľa vás vyšiel lepšie?

Na tomto mieste by som rada povedala, že prekladanie nevnímam ako nejakú súťaž. Každý prekladateľ sa snaží, ako najlepšie vie. Keby jednu a tú istú knihu – týka sa to prirodzene aj prekladu knižiek o Harrym Potterovi – prekladalo nezávisle 10 prekladateľov, vzniklo by 10 veľmi zaujímavých prekladov a všetky by mohli byť vynikajúce. My prekladatelia to veľmi dobre vieme, a preto nie je zvykom, že by sa niekto z nás verejne „obúval“ do kolegu s tým, že mal niečo preložiť tak alebo onak. Teraz nehovorím o výnimočne nevydarených a neprofesionálnych prekladoch. Najväčšími kritikmi bývajú tí, čo žiadnu knižku nepreložili. Väčšinou vytrhnú z kontextu nejaké slovíčko a mudrujú nad ním.

Nám sa možno zdá tá prílišná, možno až násilná naturalizácia pri preklade cudzojazyčných vlastných mien do češtiny čudná. Tu by som len chcela poznamenať, že v Čechách je v tomto smere trochu iná tradícia a české deti (i dospelí) sú na takúto prax zvyknutí. V Čechách sa zvyknú dôsledne prekladať cudzojazyčné mená nielen v detskej literatúre, ale aj v televíznych či filmových rozprávkach, za všetky aspoň jeden príklad – Karlík a továrna na čokoládu (Charlie and the Chocolate Factory). My takúto tradíciu nemáme a môže sa nám preto zdať, že takéto „počešťovanie“ je skôr na škodu veci. Aj z tohto dôvodu považujem všetky tie pseudofundované polemiky a prekáračky na sociálnych sieťach a oduševnené debaty pri víne za úplne zbytočné.

Preložili ste ale len prvé dva diely, začali ste pracovať aj na treťom, no potom ste prácu prenechali svojej kolegyni Oľge Kralovičovej. Prečo ste sa rozhodli zo sveta Harryho Pottera utiecť?

Nemám pocit, že by som niekam utiekla, odpoviem na to celkom stručne: po veľmi dôslednom a zodpovednom zvažovaní som sa z vlastnej vôle rozhodla, že za podmienok, aké som na preklad ďalších častí HP mala, už v prekladaní pokračovať nechcem. Práca prekladateľa je pomerne stresujúca duševná činnosť a každý prekladateľ tuší, kde sú jeho limity. Ja som, možno na vlastnú škodu, typ človeka, ktorý potrebuje na určité veci viac času ako niekto iný. Platí to aj o mojej práci; keď nemám k dispozícii minimálnu časovú lehotu a komfort, ktoré na prekladanie potrebujem, idem do rizika, že urobím oveľa viac chýb ako zvyčajne. Preklad však bude stále niesť moje meno a za prípadné nedostatky, najmä pri tituloch ako je tento, sa vlna kritiky znesie len a len na moju hlavu.

Keď som cítila, že tlak na mňa dospel do bodu, za ktorý ísť nechcem, z celého projektu som vystúpila. Bolo mi to síce veľmi ľúto, ale na druhej strane mi odľahlo. Na tomto mieste by som rada povedala, že sa hlboko skláňam pred Oľgou Kralovičovou, pre ktorú bola situácia o to zložitejšia, že musela nadviazať na môj preklad a prevziať moje prekladateľské riešenia, hoc s nimi nemusela súhlasiť. Naša spolupráca však bola veľmi férová, konzultovali sme navzájom svoje prekladateľské riešenia, vymieňali sme si „databázy preložených termínov“, upozorňovali sme sa na problematické miesta. Sledovala som jej prácu na ďalších pokračovaniach, pri ktorých sa rozsah stránok postupne zdvoj- až strojnásobil a má naozaj môj obrovský obdiv.

Pravdou je, že som si potom v roku 2004 dala dlhšiu prekladateľskú pauzu, ktorá sa pretiahla na niekoľko rokov. Z celkom prostého dôvodu. Narodila sa mi dcéra a chcela som sa jej pokiaľ možno, naplno venovať.

Dočítali ste napokon aj zvyšné diely čarodejníckej ságy?

Áno, dočítala. Všetky v angličtine a v slovenčine dvakrát. Postupne, ako vychádzali, pretože som bola zvedavá na prekladateľské riešenia svojej kolegyne. A potom som všetkých 7 častí čítala opäť s dcérou, keď mala osem rokov. A „svoje“ prvé 2 časti som čítala každú minimálne 20-krát, aj keď nedobrovoľne, v rámci rôznych korektúr.

Keď už sme pri tom – čítate knižky v pôvodnom jazyku alebo radšej v slovenčine?

V podstate mi je jedno, či čítam v angličtine, slovenčine alebo češtine. Záleží často od nálady, alebo aj od náhody. Niekedy pri preklade natrafím na zmienku o zaujímavom autorovi alebo diele, prípadne dostanem od niekoho dobrý tip. Niektorých autorov, ako napr. Johna Grishama, či Dana Browna čítam na striedačku v origináli i v slovenčine, pretože ma zaujíma, ako sa prekladá do slovenčiny napríklad americká právna terminológia. Môj obrovský obdiv má Otakar Kořínek, dvorný prekladateľ Dana Browna, pretože prekladať autora, ktorý svoje knihy prešpikováva terminológiou z najrôznejších vedných odvetví a veľmi rád používa rôzne odkazy a šifry, nehovoriac o faktoch a termínoch z histórie, umenia, architektúry, je pre prekladateľa neskutočná lopota. A väčšina čitateľov ani netuší, že práve tento prekladateľ preložil v roku 2001 po prvýkrát do slovenčiny Pána Prsteňov, pretože dovtedy sme si museli dlhé roky vystačiť s českým prekladom. Veľmi záslužná a zároveň nevďačná práca.

Vrátim sa k profesii prekladateľa. Rozhodne nejde o nič jednoduché, obzvlášť vo svete literatúry, keďže prekladateľ musí mať nielen bohatú slovnú zásobu, samozrejme, musí dokonalo ovládať jazyk, z ktorého prekladá a v neposlednom rade si dobre naštudovať aj štýl písania autora, ktorého prekladá. Ide aspoň o dobre finančne ohodnotenú profesiu?

Nie. Ani zďaleka. Minule som započula, aká je priemerná mzda na Slovensku a bola som prekvapená, ako dobre si tu „v priemere“ žijeme. Bolo by veľmi príjemné dostávať takú mzdu – a navyše pravidelne každý mesiac. Prekladateľ totiž svoju mzdu za odvedenú prácu dostáva až pár týždňov po jej odovzdaní. Aj to len 50 percent. Na zvyšok musí čakať, kým dielo vyjde, čo môže byť aj rok po odovzdaní hotového prekladu. Ale je fakt, že vás potom ten honorár prekvapí, lebo ste naň už pomaly zabudli. A niekedy je ten honorár taký malý, že ho miniete bez toho, aby ste si všimli, že vám vôbec prišiel. Ale nesťažujem si, mala som sa lepšie učiť. (Smiech) Mnohí sú na tom podstatne horšie.

Tí najlepší prekladatelia sú poväčšine veľmi skromní ľudia, ktorí túto prácu robia, lebo ich baví hľadať a prekračovať limity slovenčiny, fascinuje ich ten nesmierne zložitý a vzrušujúci proces pretavovania zážitku z cudzojazyčného diela do slovenčiny. Nejde pritom len o prekladanie významu jednotlivých slov a viet. Preklad sa vydarí, ak na slovenského čitateľa zapôsobí rovnako ako originál na svojich čitateľov v krajine vzniku. Ale ten, kto to sa živí umeleckým prekladom, sa rozhodne nemusí báť, že by náhle zbohatol.

Za prekladom knižky je nepochybne veľmi dlhý a zložitý proces. Ako to celé vôbec prebieha? Na svete je knižka, slovenské vydavateľstvo na ňu kúpi práva a čo sa deje potom? Sú nejaké konkurzy na vhodného prekladateľa alebo ste nejako roztriedení, že tomuto prekladateľovi ide kriminálka, tamtej erotická romanca, henten je zas dobrý v sci-fi… Podľa čoho dostávate rukopisy na preklad?

Neviem o tom, že by boli nejaké konkurzy. Ak má vydavateľstvo zakúpené práva na preklady nejakého významného autora, existuje prax, že pokiaľ je to možné, prekladá ho jeden prekladateľ. Každé vydavateľstvo má svoju databázu prekladateľov, o ktorých vie, aký žáner tomu-ktorému najviac vyhovuje. No ak má daný človek v tom čase rozrobený iný preklad, vydavateľstvo musí hľadať ďalej. A tak sa stáva, že hoci by ste radi prekladali kriminálny thriller, príde vám ponuka na mládežnícku fantasy. Podpíšete zmluvu, pretože momentálne inú prácu nemáte – a týždeň na to vám príde ponuka na kriminálny thriller, ktorý však s ťažkým srdcom odmietnete, lebo 2 knihy naraz prekladať nemôžete, a vydavateľstvo zvyčajne nemôže čakať 2-3 mesiace, kým budete opäť voľný.

Vy máte nejaký špecifický žáner, s ktorým a na ktorom sa vám najlepšie pracuje?

To by som ani nepovedala. Asi by som nešla do hororu alebo knižky, v ktorej je príliš veľa násilia. Mojou srdcovkou nie je ani fantasy, ani dystopický román, ale pár knižiek tohto žánru som už preložila. Koniec-koncov aj Harry Potter spadá do tejto kategórie.

V konečnom dôsledku ale nezáleží ani tak na žánri, ale na tom, ako je tá-ktorá kniha napísaná. Osobne mám pocit, že najmä v oblasti fantasy je v súčasnosti veľa autorov, ktorí sú schopní zo seba vysúkať stovky strán v podstate o ničom, o nejakom originálnom autorskom nápade, či nedajbože výraznom rukopise nemôže byť ani reči. A prekvapuje ma, že práve takéto tituly sa často predávajú ako „teplé žemle“. Je to pre mňa pomerne frustrujúce zistenie.

Na čom sa vám teda najlepšie pracuje?

Pracuje sa mi dobre na preklade akejkoľvek knihy, ktorá ma zaujme, ktorá je aspoň trochu originálna, dobre napísaná a má v sebe to niečo vzácne a neuchopiteľné, pre čo radi čítame. Keď pocítim už spomínanú „tichú radosť“ a viem, že sa púšťam do zmysluplnej práce. Veľmi sa teším, keď je v knihe, ktorú prekladám, viac dialógov ako siahodlhých opisov. A ak má navyše autor zmysel pre humor, obľubuje slovné hračky, iróniu, sarkazmus, moja duša priam plesá!

A naopak?

Najväčšie muky mi naopak spôsobuje, ak sa na niekoľkých stránkach podrobne popisujú poryvy mysle, duše a tela hlavných hrdinov, oni prechádzajú naprieč miestnosťou z bodu A do bodu B a späť, premietajú o nesmrteľnosti chrústa, pritom im padne zrak raz tu, raz tam, občas zamyslene naklonia hlavu, alebo si odhrnú z čela prameň neposlušných vlasov, podchvíľou sa im zovrie žalúdok, podlomí koleno, pocítia šteklenie pod ľavou lopatkou… Prepáčte, ale spomenula som si na jeden nedávny, mimoriadne úspešný titul. (Smiech) Vtedy si ale poviem, chápem, autor spláca hypotéku a je platený „od úderu“ (teda písmenka – a, chvalabohu, aj medzier medzi nimi), ale čo ja s tým? A celkom slušné utrpenie zažívam, ak hlavní hrdinovia hrajú mne neznámu kartovú hru, alebo bejzbal či ragby. Alebo trebárs taký backgammon.

Prejdime ale k samotnému procesu prekladu. Ako takáto práca vôbec prebieha? Čím začínate vy?

Najskôr si s „malou dušičkou“ prečítam originál a v duchu veľmi túžim, aby si ma získal. Ak sa tak stane, teším sa, lebo viem, že ma najbližšie týždne čaká zaujímavá robota. Ak ma naopak preklad vôbec neosloví, nie je čo riešiť. V prípade, že moje zoznamovanie sa s knižkou skončí remízou, zvažujem ešte pre a proti. Záleží, či mám vo výhľade nejakú inú prácu, alebo potrebujem preklenúť hluché obdobie. Žiť totiž z niečoho treba. Vtedy je to najmä o práci so synonymickým slovníkom a beriem to ako precvičovanie si tvorivého písania.

Potom si na základe termínu odovzdania prekladu urobím predbežný plán; koľko strán by som mala preložiť denne, týždenne, mesačne. Keď preklad odsýpa, preložím 5-6 normostrán denne. No niekedy strávim celý deň hľadaním nejakého termínu, názvu zvieraťa, kvetinky, citátu, riešením slovnej hračky, či šifry alebo overovaním faktov. Vtedy googlim, listujem v encyklopédiách, otravujem kamarátky prekladateľky, vlastného muža, ak sa mi v texte vyskytnú „chlapské“ veci, otravujem dcéru s mládežníckym slangom, prípadne prečesávam police v knižniciach alebo v kníhkupectve. A som natoľko šialená, že si kvôli názvu jednej čudnej ryby, kúpim ten najpodrobnejší atlas rýb alebo kvôli jednému veršu básne celú básnickú zbierku.

Prekladanie je dobrodružná detektívna práca. Keby sa mi niekto pozrel do počítača na históriu stránok, ktoré som nedávno navštívila, dosť by sa pobavil.

Čo by sa tam dalo nájsť?

Všeličo: zaisťovanie stôp na mieste vraždy, návod na domácu výrobu drog, pravidlá amerického futbalu, použitie a druhy marihuany, informácie o výrobe dážďovkového džúsu a podobne. Ale vždy platí, že zhruba deväťdesiat percent času presedím. Preložiť 1 stránku trvá plus-mínus hodinu. Takže sedím a prekladám od rána do večera s menšími prestávkami na jedlo a domáce práce. Večer zbehnem cvičiť alebo sa aspoň na hodinku prejsť. Navonok naša práca vyzerá ako absolútne nezáživný stereotyp. Ale každý prekladateľ, teda aspoň tí, čo prekladajú beletriu, lebo neviem, či by so mnou súhlasili napríklad takí súdni prekladatelia, vám povie, že prežíva veľmi bohatý a inšpiratívny život. Sústavne narážame na oblasti, v ktorých nie sme celkom doma, na fakty, názvy udalostí, o ktorých sme v živote nepočuli, a sme nútení pátrať, overovať, pýtať sa.

Kedy je práca z vašej strany hotová?

Keď doprekladám knižku, moja práca sa zďaleka nekončí, nasleduje fáza, ktorú mám najneradšej a ktorá ma najviac vyčerpáva. Sú to nekonečné korektúry. Najskôr si text niekoľkokrát prečítam sama a prerábam miesta, s ktorými nie som spokojná. Slovosled, gramatické chyby, preklepy… Potom hotový preklad odošlem na korektúru pani redaktorke. Preklad sa mi zhruba po mesiaci vráti s opravami a návrhmi na zmeny, ktoré je potrebné zvážiť. Text so zapracovanými opravami potom opäť odošlem do vydavateľstva. Odtiaľ mi po niekoľkých týždňoch príde naspäť tzv. zalomený text, čo znamená, že rozloženie stránok má už definitívnu podobu, sú v nich už aj prípadné ilustrácie. Opäť text prečítam, vyznačím zle rozdelené slová, preklepy, preštylizujem vety, ktoré „drhnú“, opravím prípadné nepresnosti, zmením kde-tu slovo, ktoré sa v texte príliš opakuje, alebo mi medzičasom zišlo na um lepšie, výstižnejšie. Občas treba kvôli rozloženiu textu na stránke jeden riadok pridať alebo naopak ubrať, takže treba nanovo preštylizovať vetu či celý odstavec. Keď odosielam opravu zalomeného textu, som taká vyšťavená, že si musím dať týždeň-dva voľno, kým sa pustím do prekladu ďalšej knižky.

To pôsobí veľmi vyčerpávajúco. Nesprotivilo sa vám kvôli tomu voľnočasové čítanie?

Rozhodnie nie. Čítanie k životu potrebujem, bez neho by som si pripadala neúplná, akurát ma mrzí, že čítam oveľa menej, ako by som chcela. Keď civiem celý deň do textov a do počítača, je prirodzené, že večer oči nevládzu a bránia sa. Skúšam si privyknúť na audioknihy, no keďže nešoférujem, nemám ich veľmi kedy počúvať. A navyše, nemôžem si pomôcť, som zvyknutá vnímať knihu zmyslami; vôňa a šušťanie papiera majú pre mňa nezameniteľné čaro. Mám obdobia, keď čítam veľa a potom mesiac-dva nič. Keď sa chystám na dovolenku, vždy si najskôr nachystám štós kníh, až potom sa začnem zamýšľať nad tým, čo mi naozaj treba.

Máte aj nejakých knižných favoritov, ktorých by ste našim čitateľom odporučili?

V posledných rokoch sa mi darilo nájsť si „svojich“ spisovateľov najmä v českej literatúre. Zaujali ma autori ako Petra Soukupová (Klub divných dětí, Nejlepší pro všechny), Alena Mornštajnová (Hotýlek, Slepá mapa, jej knižka HANA patrí k tomu najlepšiemu, čo som dosiaľ čítala), Evžen Boček (Posledná aristokratka), Kateřina Tučková (Žitkovské bohyne, Vyhnáni Gerty Snirch) či Patrik Hartl (Malý pražský erotikon).

Veľkým čitateľským zážitkom bola pre mňa v nedávnej minulosti napríklad Anna zo Zeleného domu či Malé ženy, ktoré ma v mladosti celkom nepochopiteľne „obišli“. A potom sa mi do nich nechcelo práve preto, že ich všetci tak ospevovali.

Zo slovenskej literatúry mám veľmi rada Pavla Rankova (Stalo sa prvého septembra, Matky, Legenda o jazyku). V roku 2016 vyšiel jeden výnimočný knižný titul, ktorému sa podľa môjho názoru nedostalo takej pozornosti, akú by si zaslúžil. Bola to knižka Miloša Ruppeldta s názvom Medzi dvomi svetmi s podtitulom Osud to niekedy nemá v hlave v poriadku, ktorá podáva úžasné svedectvo o politických a spoločenských pomeroch v Európe a najmä v bývalom Československu prostredníctvom osudov mimoriadne nadaných a vzdelaných členov výnimočnej rodiny Ruppeldtovcov.

Zo svetovej literatúry sama pre seba objavujem Stefana Zweiga (Svet včerajška, Šachová novela, Opojenie z Premeny, Netrpezlivosť srdca) a Sándora Máraia (Zem, zem, Denníky, Sviece dohárajú, Spoveď mešťana). Musím povedať, že ma hanba facká, že týchto veľkých autorov hlbšie spoznávam až teraz. Je to ozajstná rozkoš z čítania, aj keď je to čítanie veľmi smutné.

Za tie roky vašimi rukami prešlo množstvo knižiek. Nad vlastnou ste neuvažovali?

Uvažovala. Chvíľu. Ale veľmi rýchlo som tú myšlienku zapudila. Je pravda, že aj moji priatelia sa ma občas pýtajú, prečo nenapíšem knihu. Písať knižky je však obrovská zodpovednosť a fortieľ. A človek by nemal písať preto, že „cíti pnutie“, alebo že ho niekto k tomu vyprovokuje. Mal by v prvom rade „mať čo povedať“ a zároveň musí vedieť „ako to povedať“. Pretože grafomanov je strašne veľa, tak načo rozširovať ich rady.

A čo vaše najbližšie plány? Pracujete teraz na nejakom preklade?

Momentálne dokončujem korektúry prekladu 2. časti trilógie pre mládež s názvom GARGANTIS od britského autora Thomasa Taylora. (*1. časť MALAMANDRA vyšla minulý rok, pozn.). Mala by sa v kníhkupectvách objaviť už koncom novembra. Veľmi sa z toho teším, pretože ide naozaj o výnimočnú knižnú sériu. A zvláštnou hrou osudu som sa práve cez preklad týchto knižiek dostala po 20 rokoch späť k Harrymu Potterovi. Taylor je totiž pôvodným povolaním ilustrátor a spája ma s ním jedna vec: on kedysi dávno knižku Harry Potter and the Philosopher’s Stone ilustroval a ja som ju prekladala. A presne viem, ako sa cíti, keď počuje vetu: „To je ten, čo ilustroval Harryho Pottera.“

Pozri aj:

Kvíz, ktorý zvládne len ozajstný fanúšik Harryho Pottera. Ako dobre poznáte pojmy z českého prekladu…