Vojna? Tu v Sýrii? To nemôže byť pravda. Pred šiestimi rokmi som takto reagoval, neveril som, že také niečo sa môže stať a predpokladám, že niečo podobné si mysleli aj milióny ľudí, pre ktorých bola táto krajina vlasťou. Dnes má Sýria zlé meno, ale aká bola predtým? Navštívil som Sýriu sedemkrát a túto orientálnu krajinu som si zamiloval.
Pred rokom 2011 bolo bežné či dokonca normálne vziať si batoh a ísť sa túlať na Blízky východ za príbehmi. Aj jedna z mojich prvých väčších ciest s batohom na chrbte viedla do týchto končín. Jednosmerná letenka do Káhiry a odtiaľ po zemi cez Sinaj, Červené more, Jordánsko, Sýriu, Libanon a Turecko až domov.
Už vtedy som si predstavoval Sýriu ako krajinu, ktorá je iná ako zvyšok okolitých miest. Mala v sebe čaro legiend, patinu histórie, predstavovala či dokonca zosobňovala Orient a kam sa človek pohol, stretával milých a pohostinných ľudí, ktorí boli ochotní pomôcť.
Je smutné dnes sledovať správy a vidieť, ako sa Sýria zmenila. Ako doslova mizne pred očami a už nikdy nebude taká ako predtým. Jej hlavné mesto Damask je dosiaľ chránené pred masívnou deštrukciou a život v ňom prebieha až na ojedinelý výbuch normálne. Teda tak normálne, ako sa v krajine zmietanej vojnou dá.
Damask je mestom, ktoré spĺňa predstavu starých príbehov o trhoviskách, mešitách, palácoch a úzkych uličkách. Srdcom mesta je dodnes obrovská Umajovská mešita, ktorú postavili už začiatkom 8. storočia a jej minarety a kupoly stoja dodnes. Keď sa nad starými strechami rozospieval muezzín, muži z bazárových ulíc zaťahovali plachty pred obchodíkmi a rýchlym krokom sa vydali pomodliť sa do krásnych interiérov, kde stojí malá kaplnka a v nej podľa legendy hlava sv. Jána Krstiteľa.
Najživším miestom celého Damasku je aj dnes trh alebo ako Arabi hovoria souk menom al-Hamidyah. Prechádzky ním nemali konca kraja. Predstavte si, že vstúpite do trhoviska, ktoré stráži socha udatného Saladína, ocitnete sa v prítmí a oproti vám sa valí masa ľudí. Obchodníci ponúkajú tovar, zvolávajú, vychvaľujú, vtipkujú, prihovárajú sa a celý priestor spája tak príjemná atmosféra, že keď sa dostanete na koniec hlavnej ulice nepokračujete ďalej, ale otočíte sa a chcete ním kráčať znovu.
Na konci souku sa dvíhajú rozvaliny rímskeho chrámu zasvätenému bohovi Jupiterovi. Sýria a Damask sa stáročia vyznačovali úprimnou toleranciou voči ľuďom a náboženstvám. Preto niet divu, že rímsky chrám stojí pár metrov od najdôležitejšej moslimskej svätyne a o pár ulíc ďalej nájdete kostoly s krížmi.
Ten pokoj, ktorý sa tu vinul, bol podmanivý. Každý podvečer sa tu schádzali ľudia a chlapci, z vozíkov predávali pistácie, sladkosti, najlepšiu pistáciovú zmrzlinu na svete a čerstvé džúsy z černíc. Mladí, starší, rodiny, deti, vojaci, turisti, všetci spolu a bez akéhokoľvek problému.
Dušou Damasku sú malé čajovne či kaviarne. Pamätám si, ako som do nich vždy na konci dňa prichádzal a sedel v nich hodiny, čítal knihu, zapísal desiatky strán alebo len sledoval svet naokolo. Nikde nechutil presladený čaj s mätou lepšie než v starom Damasku. Starší muži hrajú spoločenské hry, iní fajčili vodnú fajku, všetci sa zhovárali. Jedna z kaviarničiek menom Núfara mala aj svojho rozprávača ľudových príbehov. V jeho osobe starý Orient naďalej žil.
O sýrskej Palmýre sa hovorilo ako o jednom z najlepšie zachovaných starovekých miest celého Blízkeho Východu. Hovorilo. Posledné roky sa však jej meno skloňuje s barbarskými činmi tých, ktorí nad svojimi hlavami mávajú zlovestnými čiernymi vlajkami. Palmýra. Nevesta východu. Perla púšte. Ak by sme hľadali jej prezývky či superlatívy, nemalo by to konca kraja.
Cesta z Damasku trvala niekoľko hodín. Povinná zastávka u Beduínov v Bagdad café, no vtedy ešte nikto netušil, že muž menom al-Bagdádi tu bude čoskoro prepisovať dejiny. Sýrska Palmýra podlomila nohy nejednému milovníkovi histórie. Za kopcom ozdobeným pevnosťou sa odrazu otvorila oáza plná piesku, z ktorého rástli staroveké stĺpy, chrámy, pohrebné veže, divadlá či domy. Do príbehu starovekého mesta sa kedysi vstupovalo Hadriánovým oblúkom, no dnes zostal len v spomienkach.
Hovorí sa, že Palmýru Islamský štát zničil, ale nie je to celkom pravda. Niekoľko chrámov sa navždy stratilo, zopár stĺpov či hrobiek padlo, ale duša Palmýry zostala žiť.
Keď sa človek prechádzal popod štíhlymi vysokými stĺpmi mal pocit, akoby kráčal historickou knihou. Všade bolo niečo zaujímavé a vzácne. Stačilo si sadnúť na kamenný múrik a odrazu sa pri vás objavil predavač na motorke alebo deti bývajúce neďaleko odtiaľto. Predavač nalial zo svojej kanvičky čaj a namiesto predávania ste sa bavili o všetkom možnom.
Najväčší spomedzi všetkých chrámov niesol meno boha Bela. Turisti z celého sveta kráčali bránou dovnútra, kde ich očaril ten obrovský priestor vyšperkovaný chrámom. Nádherné reliéfy, dokonalé stĺpy, múry, akoby tu Rimania všetko nechali a len na chvíľku odišli. Aj Belov chrám je však nenávratne preč. Vždy podvečer sa tu preháňal vietor a ľudia sedeli utiahnutí na svojich obľúbených miestach medzi stĺpmi.
Milióny hviezd nad hlavou dokresľovali atmosféru miesta, ktoré sa zapísalo do sŕdc mnohých návštevníkov. Vedľa stojace moderné mestečko Tadmor plné hotelov, reštaurácií, čajovní a hlavne pohody. Dodnes spomínam na Abdula z maličkej rodinnej reštaurácie, ktorá robila ten najlepší beduínsky mansaf na svete. Vysmiaty sedel vonku na stoličke pri cigarete a pri čaji, vždy bol priateľský a ochotný. Mansaf s ťavím mäsom, škoricou a kardamónom bol delikatesou. Kiež by sa v Palmýre veci dali do poriadku tak, aby opäť Abdulov mansaf mohol rozvoniavať ulicami. Žije ešte vôbec?
Sýrske mesto Aleppo, ležiace na severe krajiny, patrilo bez pochýb medzi najkrajšie a najhistorickejšie mestá celého Blízkeho Východu. Ak sa povedalo Aleppo, každý, kto v ňom bol, si predstavil nekonečný bazár. Krajší by sme v celej Sýrii nenašli. Za kamennou bránou sa pozvoľna začínali jeho uličky a človek sa o pár minút ocitol pod klenutými klenbami v labyrinte chodieb. Dnu sa dostávali len zväzky slnečných lúčov cez malé kamenné otvory, a tak mal bazár priam rozprávkovú atmosféru.
Predstavte si zvolávanie predavačov, chlapcov tlačiacich ťažké vozíky naplnené tovarom, ženy vyberajúce si farebné šatky, mužov sŕkajúcich malý pohárik kávy, vôňu vodnej fajky a olivového mydla. Tento bazár mal v sebe dušu a ukrýval stovky príbehov.
Najpútavejšie obchodíky boli tie s aleppským mydlom. Už stáročia patrí medzi najkvalitnejšie a hrdí obchodníci na ne skladali ódy a radi rozprávali, ako práve ich rodina vyrába mydlá už od nepamäti. Ak sa chcel niečo človek v Aleppe dozvedieť, prišiel na trhovisko. Dnes to neplatí, pretože vojna ho zhltla do svojich útrob. Celé vyhorelo a Aleppo tak prišlo o svoj nevyčísliteľný poklad.
Mesto stratilo aj symbol v podobe vysokého minaretu Umajovskej mešity. Pamätal si stáročia a žiaden dobyvateľ ho nepoložil na kolená až sýrsky konflikt. Na konci bazáru sa otvoril nezabudnuteľný pohľad na pahorok, ktorému dominovala staručká Citadela. Stála na ňom pevne ako koruna na hlave kráľa. Jej múry zažili desiatky kráľov a často sa hovorí, že práve tento pahorok je najstarším v meste. Podľa starého príbehu na pahorku dojil kravu dokonca samotný prorok Abrahám a neskôr tu stálo niekoľko chrámov, zastavil sa tu Alexander Veľký, kráľ Balduin, Timur Veľký či osmanskí sultáni.
Po dlhom chodení nebolo nič lepšie ako posedenie v čajovni len pár metrov od monumentálneho vstupu hore na Citadelu. Mätový čaj, sladkosti na malom tanieriku a výhľad na dejiny sveta. Z Citadely bol na mesto ten najkrajší pohľad. Nad starými strechami sa dvíhali minarety mešít, medzi nimi stáli paláce, staručké budovy s drevenými fasádami, ale aj zvonice maronitských, arménskych či ortodoxných kostolov. Aleppo bolo križovatkou obchodných ciest, ale aj miesto plné náboženskej tolerancie, ktorú tu človek stretol na každom kroku.
Práve neďaleko známej Hodinovej veže sa rozkladala kresťanská štvrť, kde bývali najmä Arméni. Dnes už väčšina z nich odišla a štvrte sa premenili na miesta duchov. Večer v Aleppe korunoval vynikajúci kebab karaz, teda mäso vo višňovej omáčke, miestna špecialita s kanvicou čaju alebo drinkom v známom hoteli Baron, kde prespal takmer každý štátnik, ktorý sa tu zastavil. Aleppo bolo mestom, kde ste vedeli stráviť dni a týždne.
Dnes sa premenilo na memento nezmyselnej vojny a spomedzi všetkých sýrskych miest je práve tu najviac bolesti. Kto kedysi kráčal Aleppom a vidí obrázky neexistujúcich štvrtí s pachom smrti, tomu sa do očí tisnú slzy. Tam je zakliata pominuteľnosť sveta a hoci sa z Aleppa stratili pamiatky, tie tisíce ľudí nikto nevráti. Aleppo je symbolom našej vlastnej ignorácie toho, čo sa vo svete deje.
Východná Sýria je dnes miestom, kam sa neopováži vstúpiť takmer nik. Stačilo pár rokov, aby sa toto krásne miesto premenilo na oblasť plnú tieňov, bolesti a strachu. Práve tu pozdĺž Eufratu rozprestreli krídla vlajky Islamského štátu a v priestore medzi Raqqou a Mosulom vytvorili svoj obraz sveta, ktorý s nimi nikto nezdieľal.
Pamätám si ako nás pri ceste z Palmýry do Deir-ez Zor zastihla púštna búrka. Odrazu všetko zhaslo a za oknami autobusu bola len tichá tma. Šofér odstavil autobus na krajnicu a niekoľko dlhých minút sa nič nedialo a nebolo vidieť. Odrazu ako zjavenie, krajina sa opäť rozsvietila slnkom. Neskutočná hračka prírody.
Deir-ez Zor na brehu Eufratu bolo miestom, kam turisti často nezavítali. Bolo priďaleko od hlavných trás a boli sme tu za exotov. Ľudia na ulici sa na nás pozerali, podávali sme si ruky, desať, sto krát a stačilo prejsť okolo cukrárne a dostali sme na ochutnávku sladkosti. Išli sme si kúpiť ovocie a nepredali nám ho, pretože sme hostia. Dostali sme ho. Vírilo nám hlavou, ako môžu takýto ľudia existovať? Dnes je tá myšlienka horšia. Žijú ešte vôbec? Deir-ez Zor patrilo k dôležitým mestám Islamského štátu a aj most ponad Eufrat, ktorým sa dalo kráčať do miestnej plavárne, už nespája oba brehy mesta.
Mesto Hama preslávili obrovské drevené vŕzgajúce kolesá zvané norie nad riekou Orontes. Príjemný park pri nábreží rieky lákal ľudí už od rána. Na rohu predávali drobnosti, sladkosti, pukance či cukrovú vatu a deti sa po nej išli zblázniť. Norie počuť už z diaľky a človek ich ťažký zvuk nasleduje ako lákavé zvolávanie. Zo dávnych dôb sa ich tu zachovalo až sedemnásť a dokonca sa vďaka ním ocitla Hama na čakacom liste pre prijate na zoznam UNESCO.
Kvôli vojne kolesá až na piedestál neprídu. Pritom stačilo prísť do parku, postaviť sa vedľa obrovského kolesa a cítiť jeho energiu. Drevené lopatky naberali vodu, niesli ju do výšky a kedysi boli napojené na akvadukty, ktoré životodárnu tekutinu roznášali do okolitých hamamov a mešít. Mladí chalani si z nich spravili geniálnu hračku. Skočili do vody a nechali sa vyniesť o niekoľko metrov vyššie, aby mohli odtiaľ skákať. Ľudia sa tu tešili zo života.
Neďaleko odtiaľ bolo staré mesto a jeho kamenné uličky. Tento malý kamenný labyrint pripomínal Stredomorie Talianska či Grécka. Aj tu mali obchodníci svoje malé predajne, kde sa celý deň krčili a ručne vyrábali nádoby, topánky, šperky či maľovali svoje obrazy. Tie najzaujímavejšie dokonca vznikali z kávy a kávového prachu. Pri bazáre sa stretávali ľudia a každý niečo prenášal. Miestny bazár bol tak lákavý, že tu človek nakupoval aj keď nič nepotreboval.
Hlavnou ulicou jazdili žlté taxíky, mikrobusy, autobusy a vozíky naplnené tovarom. Krásny blízkovýchodný chaos. Každý, kto sa zastavil v Hame, po chvíľke zistil, že toto mesto je skutočne „sladké“. Miestnou špecialitou je Halawat el-Jibn, teda extrémne sladké palacinky naplnené tvarohom, poliate sirupom a nadrvenými pistáciami. Aj po rokoch si človek spomenie na tú skvelú chuť.
Večer sa Hama obliekla do romantického šatu. Bazár sa pozvoľna prichystal na spánok a parky ožili. Norie svietili a ich drevené siluety sa leskli na hladine rieky. Len tak sedieť v parku, hľadieť na Hamu a cítiť sa v tejto krajine viac, než dobre.
Taká totiž Sýria skutočne bola. Bezpečná a orientálna krajina, ktorá vás chytila za srdce. O to viac teraz bolí vidieť to čo sa tam deje.
Nahlásiť chybu v článku