Svet, ako ho dnes poznáme, prešiel za milióny rokov veľkým vývojom, ktorému dopomohli aj rôzne, pre nás už historické, udalosti. Pravdou však je, že nie každý pozná veľa faktov a detailov, ktoré sa odohrali v minulosti a prispeli veľkým podielom na tvorenie sveta a spoločnosti, v ktorej dnes žijeme. Toto je 10 menej známych udalostí z histórie, o ktorých by ste mali niečo vedieť.
V roku 1867 predalo Rusko územie Aljašky Spojeným štátom za približne 6,1 milióna eur. O 50 rokov neskôr Američania zarobili viac ako 100-násobok tejto sumy
30. marca 1867 získalo USA územie Aljašky. Odkúpilo ju totiž od Ruska, ktoré sa chcelo zbaviť územia, na ktorom chýbali prírodné zdroje a bolo neobývateľné. Okrem toho, Rusi sa báli, že ak by prišlo k vojne, mohli by prísť ľahko o územie Aljašky, čo by nebol práve krok vpred pre Rusko. Vďaka kúpe tak Spojené štáty získali približne 1 518 800 km² nového územia.
Počas predaja prišlo z oboch strán k zmiešaným reakciám. V tejto dobe nebolo nikomu jasné, prečo chcú Spojené štáty územie, ktoré je pokryté ľadom. Dohoda však bola dokončená a Aljaška po kúpe padla do vlastníctva Američanom.
V roku 1896 nastúpila „Zlatá horúčka na Klondiku“, ktorá sa pokladá za jednu z najväčších zlatých horúčok a Aljaška sa začala považovať za veľmi cenný prírastok Spojených štátov. Zlatá horúčka priniesla milióny dolárov. Okrem zlata bol však veľkým lákadlom aj lov tuleňov, z ktorých malo USA značné príjmy. Existujú správy, ktoré naznačujú, že príjmy, ktoré pochádzajú z rybolovu tuleňov, prevyšovali cenu zaplatenú za získanie Aljašky.
Inšpirovaná Verneho knihou „Cesta okolo sveta za 80 dní“, precestovala celý svet za 72 dní a dokonca sa stretla aj so spisovateľom
Klasika, ktorá uchvátila niekoľko miliónov ľudí s názvom „Cesta okolo sveta za 80 dní“ inšpirovala aj ženu menom Elizabeth Cochrane Seaman, ktorá bola známa aj pod menom Nellie Bly. Nellie bola prvým človekom, ktorý sa pokúsil precestovať svet za 80 dní. V roku 1888 sa Nellie rozhodla, že „vyskúša“ výpočty Julesa Verneho a precestuje svet. 14. novembra 1889 sa tak aj stalo a pustila sa na 40 070 kilometrovú cestu.
V tom istom čase vyslali newyorské noviny svoju vlastnú reportérku Elizabeth Bisland, aby predbehla Nellie a takisto fiktívnu postavu Phileas Fogga. V priebehu svojej cesty Nellie Bly cestovala cez Anglicko, Francúzsko (kde sa s Julesom Verne stretla osobne), Brindisi, Suezský kanál, Kolombo (Srí Lanka), Penang, Singapur, Hongkong a Japonsko. Kvôli zlému počasiu, ktoré ju často stretávalo, prišla do San Francisca o dva dni neskôr. Vďaka jej priateľovi Josephovi Pulitzerovi, ktorý jej prenajal súkromný vlak, sa však dostala do New Jersey 25. januára 1890 a celá cesta jej tak trvala 72 dní. Porazila tak nielen fiktívnu postavu, ale aj reportérku, ktorá prišla až o štyri dni neskôr.
Švajčiarsko zaútočilo na susednú krajinu Lichtenštajnsko trikrát a vždy omylom
Švajčiarsko si drží špeciálny rekord v útokoch na svoju susedskú krajinu. Zaútočilo na ňu totižto trikrát za 30 rokov a vždy to bolo omylom.
Lichtenštajnsko je malá krajina, ktorá má rozlohu približne 160 km² s počtom obyvateľov 37 000. Napriek svojej malej veľkosti je však táto krajina jedna z najbohatších na svete a drží si najnižšiu mieru nezamestnanosti. Ďalšia zaujímavosť aj tá, že Lichtenštajnsko nemá vlastnú armádu. V roku 1868 ju rozpustila a dodnes je jednou z 22 krajín bez ozbrojených síl.
Švajčiarsko prvýkrát napadlo Lichtenštajnsko 5. decembra 1985. Švajčiarska armáda organizovala tréningové cvičenie, ktoré zahŕňalo spustenie rakiet. Nevedome boli tieto rakety spustené do zalesneného Lichtenštajnska, čo spôsobilo masívny požiar. Vláda bola veľmi nahnevaná a Švajčiarsko muselo zaplatiť veľkú sumu za škodu na životnom prostredí.
Druhý útok sa uskutočnil 13. októbra 1992. Švajčiarska armáda dostala príkaz na zriadenie pozorovacieho stanoviska v meste Treisenberg. To, čo si Švajčiarsko však neuvedomilo bolo, že toto mesto leží na území Lichtenštajnska. Vojaci pochodovali do tohto mesta s puškami a až neskôr si uvedomili, že sú na susednom území.
Posledný útok bol 1. marca 2007, kedy mala skupina vojakov švajčiarskej armády výcvik. Vyskytli sa však silné zrážky a vojaci nemali GPS ani kompas. Nakoniec skončili znova v Lichtenštajnsku. Švajčiarska vláda sa znova ospravedlnila za vniknutie na územie.
Počas maratónu na Olympijských hrách v roku 1904 bežec na prvom mieste dokončil maratón v aute, a preto bol diskvalifikovaný. Bežca na druhom mieste priniesli do cieľa jeho tréneri a štvrtý bežec si spravil obchádzku na jedenie
Zaujímavým a možno až vtipným faktom je udalosť, ktorá sa stala na Olympijských hrách v roku 1904. Pravdou je, že len málo bežcov malo predchádzajúce skúsenosti s maratónom, a preto boli niektorí bežci boli v oblečení, ktoré vôbec nezodpovedalo podmienkam na behanie a jeden z bežcov bol dokonca kubánsky poštár. To by však bolo ešte v poriadku až pokým sa maratón neskončil. Prvý bežec bol Američan Fred Lorz, ktorý to vzdal po deviatich kilometroch, nasadol do auta a nechal sa odviezť. Na devätnástom kilometri sa však auto pokazilo, a tak z neho vystúpil a do cieľa už dobehol. Dostal zákaz súťaženia do konca života.
Druhým bežcom bol Thomas Hicks, ktorý to približne 12 kilometrov pred cieľom chcel vzdať. Tréneri však na neho naliehali, aby pokračoval. Dostal niekoľko dávok strychnínu (jed na potkany), vďaka čomu sa dostal do cieľa. Síce získal zlatú medailu, už nikdy však profesionálne nebežal.
Posledným je Andarín Carvajal, spomínaný kubánsky poštár, ktorý bežal v úplne bežnom oblečení. Nejedol 40 hodín, a preto si počas pretekov spravil obchádzku, zašiel do jabloňového sadu a zjedol hnilé jablká, z ktorých mal žalúdočné kŕče. Aj napriek tomu však skončil na štvrtom mieste.
Úplne prvá potápačská výstroj na svete bola vynájdená už v roku 1715 a pozostávala zo vzduchotesného dreveného suda.
John Lethbridge bol človek, ktorý vynašiel prvú potápačskú výstroj. John prišiel s touto myšlienkou, keď pracoval ako záchranár pre „East India Company“. Dizajn tohto modelu pozostával z dreveného suda, ktorý bol vytvorený z dubu. Potápač musel ležať na bruchu a akonáhle bol sud vo vode, človek sa doň dostal pomocou lana. Na bokoch mala dva vzduchotesné otvory na ruky a vpredu bolo „okienko“, aby človek videl. Počas skúšok John dokázal, že potápač môže byť pod vodou viac ako 30 minút. Oblek bol používaný najmä na získavanie materiálu z vrakov lodí. Počas svojej prvej operácie sa podarilo vytiahnuť až 25 truhlíc striebra.
V roku 1920 sa na Wall Street v New Yorku odohral teroristický útok, za ktorý však nebol nikdy nik stíhaný
16. septembra 1920 sa na Wall Street v New Yorku stalo niečo, čo nikto neočakával. Presne o 12 hodine poobede niekto odpálil 100 kilogramov dynamitu. Zdá sa, že tento dynamit bol ukrytý v konskom vagóne. Zamestnanec spoločnosti J.P. Morgan neskôr hovoril, že to bol najhlasnejší zvuk, aký v živote počul. V ten deň sa Wall Street zmenilo na bojové pole. Ulice boli pokryté troskami, krvou a spálenými telami. Výbuch zabil 30 ľudí na mieste, ďalších osem neskôr podľahlo zraneniam. Stovky ľudí bolo zranených, pričom mnohí z nich mali vážne popáleniny.
Deň po útoku sa našli letáky, kde bolo napísané: „Pamätajte si, že už viac nebudeme všetko tolerovať. Osloboďte politických väzňov alebo budete mať istú smrť. Americkí anarchistickí bojovníci.“
Toto všetko viedlo úrady k podozreniu, že útok mali na starosti gangy vedené Luigim Galleanim, no nikto nenašiel žiadne iné dôkazy, ktoré by ich s tým mohli spájať. FBI sledovala ďalšie informácie, no nenašli nič významné. Posledný známy prieskum o bombovom útoku sa uskutočnil v roku 1944, kedy v FBI znova otvorili prípad a dospeli k záveru, že výbuch bol pravdepodobne spôsobený „talianskymi anarchistami alebo teroristami“. Ani po viac ako 90 rokoch za tento útok nenesie nik zodpovednosť.
Počas Druhej svetovej vojny boli francúzske ženy, ktoré mali deti s nemeckými vojakmi, potrestané tak, že im holili hlavy. Bol to znak toho, že zradili svoju krajinu.
Existuje mnoho temných stránok Druhej svetovej vojny, o ktorých vieme, no existujú aj také, o ktorých nevieme. Jednou takouto temnou stránkou bol aj spôsob, ako potrestať francúzske ženy, ktoré mali deti s nemeckými vojakmi. Všetky tieto ženy mali vyholenú hlavu. Tento trest je považovaný ako jeden z najhorších, ktorý sa datuje až do biblických časov, kedy to bol bežný trest za cudzoložstvo. Počas 20. storočia bol tento trest znova zavedený a mal tak nielen trestať, ale aj ponižovať ženy, ktoré mali fyzický kontakt s nepriateľom, alebo boli prostitútkami. Predpokladá sa, že viac ako 20 000 žien bolo takto potrestaných.
Tajná lekárska správa Muhammada Aliho Jinnaha mohla zachrániť Indiu
Kniha s názvom „Freedom at Midnight“, ktorú napísali Larry Collins a Dominique Lapierre sa zaujímala o historickú udalosť rozdelenia Indie. Podľa nich sa mohlo tomuto rozdeleniu predísť, ak by bolo jedno staré a veľmi strážené tajomstvo odhalené. Toto tajomstvo bolo, že Muhammad Ali Jinnah trpel tuberkulózou a mal len jeden či dva roky života. Ak by totiž ľudia, ktorí boli proti rozdeleniu vedeli, že sa blíži Jinnahova smrť, rozhodne by zastavili proces rozdelenia. Jinnah to vedel a zachoval tajomstvo. Zomrel 11 mesiacov po vzniku Pakistanu.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia použila CIA viac ako 20 miliónov dolárov na trénovanie mačiek, ako špiónov. Známy projekt s názvom „Acoustic Kitty Project“ však bol sabotovaný, keď bola mačka údajne zabitá taxíkom
Centrálne oddelenie pre vedu a technológiu CIA bolo zodpovedné za spustenie projektu „Acouistic Kitty Project“, ktorého hlavným zámerom bolo používať mačky na špionáž. Postup zahŕňal implantáciu mikrofónu do ušného kanálika mačiek. Malý rádio snímač bol tiež umiestnený do spodnej časti labky a tenký drôt bol zas v kožušine. Takto mohla mačka zaznamenávať a prenášať zvuky z okolia.
Prvou misiou mačiek z CIA bol odposluch dvoch mužov, ktorí sa rozprávali v parku. Mačka bola pustená v ich blízkosti, no hneď bola zabitá taxíkom. V roku 2013, bývalý riaditeľ technickej pobočky CIA, Robert Wallace povedal, že projekt bol ukončený kvôli ťažkostiam s výcvikom mačiek.
V každom prípade bol projekt považovaný za neúspešný a skončil sa hneď v roku 1967. Bývalý dôstojník CIA Victor Marchetti uviedol, že projekt stál približne 20 miliónov dolárov.
V septembri 1957 sa skupina deviatich statočných černošských študentov, známych pod názvom „Little Rock Nine“, zapísala do školy, kde nechodil žiaden černoch. Na to sa zdvihla vlna protestov a kritiky, kvôli čomu muselo viac ako 1200 vojakov sprevádzať deti do triedy.
Skupina deviatich afroamerických študentov s názvom „Little Rock Nine“ sa v roku 1957 zapísala na strednú školu „Little Rock Central High School“.V Amerike v tejto dobe bolo mnoho škôl, v ktorých nemohli študovať černošské deti. V roku 1954 však Najvyšší súd prijal zákon, ktorý žiadal všetky školy, aby zrušili tento zákon. Škola „Little Rock Central High School“ s týmto zákonom súhlasila, a tak ju mohli začať navštevovať aj deti tmavej pleti. V tomto roku však bolo aj veľa protestov voči študentom, ktorí sa prihlásili na túto školu.
Dav bol tak nepriateľský pre tieto deti, že prezident Eisenhower musel vyslať federálne jednotky na zabezpečenie bezpečnosti. Niekoľko tisíc vojakov bolo nariadených sprevádzať deviatich študentov do školy až do konca septembra 1957. V roku 1999 každý z deviatich študentov získal zlatú medailu od amerického prezidenta Billa Clintona.
unbelievable-facts.com
Nahlásiť chybu v článku