Byť reportážnym fotografom znamená stretávať sa pri svojej práci s tými najťažšími a neraz nebezpečnými situáciami. Aká fotografia obletí celý svet, stane sa určitým symbolom a uchová sa v histórii navždy? Len taká, ktorá ľudí šokuje, vzbudí v nich silnú emóciu a v jej pozadí sa odohráva skutočne silný príbeh. Tieto vlastnosti spĺňa aj „Hladujúci chlapec a misionár“ od fotografa menom Mike Wells z roku 1980. Určite ju poznáte, no poznáte aj jej príbeh?
Uganda. Čo si predstavíte, keď sa povie táto africká krajina? Väčšina ľudí vidí biedu, hlad a smrť. A práve Mike Wells je mužom, ktorý ukázal svetu problém, ktorý sa v tejto krajine objavil v roku 1980. Jeden z najväčších hladomorov histórie ľudstva vznikol v Ugande vtedy, keď už väčšia časť svetovej spoločnosti hlad ani len nepoznala. V Ugande si však vyžiadal 30 000 – 50 000 ľudských životov.
Región Karamoja v Ugande patrí medzi najsuchšie časti krajiny. Obyvatelia tejto oblasti sú na sucho a nepriaznivé podmienky zvyknutí. Vyskytuje sa tu totiž istý jav, ktorý sa opakuje v priemere každé 4 roky. Pravidelne sa objavuje jeden extrémne suchý rok, ktorý ovplyvní život v celom regióne. Miestni obyvatelia svoju krajinu dobre poznajú a vždy sa na nepriaznivý rok vedeli dobre pripraviť. Extrémne sucho prišlo aj v roku 1979. Úrode sa nedarilo, zvieratá nemali čo piť. Klasická situácia, ktorú dobre poznali. Tentokrát však bolo všetko inak. Opatrenia na to, aby si ľudia zabezpečili potravu na nasledujúci rok zlyhali hneď z niekoľkých dôvodov, a v roku 1980 vypukol v krajine hladomor extrémnych rozmerov.
Prečo neboli ľudia na sucho pripravení? Odpoveďou sú občianske a politické nepokoje, ktoré v roku 1979 sužovali krajinu. Občianska vojna, ktorej cieľom bolo zvrhnúť diktatúru Idi Amina doviedla krajinu k hospodárskemu kolapsu. Idi Amin sám seba nazval „Jeho veličenstvo doživotný prezident, poľný maršal Al Hidži doktor Idi Amin, pán všetkého tvorstva na súši aj vode, premožiteľ Britského impéria v Afrike všeobecne a v Ugande konkrétne.“ Ceny služieb a potravín vzrástli exponenciálnou rýchlosťou a hodnota peňazí naopak prudko klesala. V krajine zavládla bieda a extrémna chudoba. Po suchom roku 1979 mal prísť nový, ktorý priniesol Ugande hlad a smrť.
Hladomor vypukol v regióne Karamoja hneď na začiatku roku 1980. Do leta umrelo na následky hladomoru minimálne 30-tisíc ľudí. Niektoré zdroje uvádzajú až 50-tisíc obyvateľov, z čoho prevažnú časť tvorili deti. V apríli 1980 vzniká fotografia Mikea Wellsa. Čím je zaujímavá? Sama o sebe v podstate ničím. Na snímke sú zachytené dve ruky. Jedna patrí misionárovi, ktorý v krajine pomáhal obetiam hladomoru. Druhá ruka patrí takmer na smrť vyhladovanému ugandskému chlapčekovi. V jednoduchosti sa Wellsovi podarilo zachytiť pravdu a utrpenie desaťtisícov obyvateľov Ugandy, ktorí dennodenne umierali po stovkách, no svet pred nimi zatváral oči.
Wells poslal svoju fotografiu do svetových médií, no tá ostala na stoloch redakcií celé mesiace. Pri vypuknutí hladomoru svet pred Ugandou zavrel oči. V krajine síce operovala humanitárna pomoc na čele s Červeným krížom, ktorý poskytol nielen potraviny, ale aj doktorov a podobne. Svetovým médiám však trvalo oveľa dlhšie kým „modernú spoločnosť“ informovali o utrpení v srdci Afriky. Wellsova fotografia bola nakoniec publikovaná v svetových médiách a dokonca získala prestížne ocenenie World Press Photo.
Hladomor, ktorý v roku 1980 pripravil o život viac ako 21% obyvateľstva Ugandy má svoje následky dodnes. Fotografia, ktorá spravila svetu obraz o utrpení ľudí z regiónu Karamoja patrí medzi najznámejšie reportážne fotografie histórie. Wells sa však pri preberaní ceny cítil nepríjemne. Do súťaže sa sám neprihlásil a vyhlásil, že podľa neho by takúto súťaž nemali vyhrávať snímky, ktoré vyobrazujú ľudí hladujúcich na smrť.
interez.sk (Lukáš M.)
Nahlásiť chybu v článku